tag:blogger.com,1999:blog-13139446920823163252024-03-13T02:08:00.021+01:00Jílek Café | kritická kaviareňPeter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.comBlogger234125tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-14916846721798004172023-12-18T00:00:00.004+01:002023-12-18T22:45:39.633+01:00(Údajný) zločin a (bez)trest(nosť)<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"></span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgxbrHmBWjRsB25Lx2VYV6gfvzeZKz0pb6E1vXQ72ENCB_pbacWx04LlAoa45GWhPZl59XuehornZec8Nti2UxernWjvXRgdaHEzixJFf-qOZhZktozUilGXge4LUfTK7TzRF1PuCH38kElbcIpeEG0RNOSG0k8NoujUCviEryN2pLVFw86xdtOgF73pztM/s500/Tam,%20kde%20%C4%8D%C3%ADha%20vlk%20%5BAjelet%20Gundar-Go%C5%A1en%5D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="386" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgxbrHmBWjRsB25Lx2VYV6gfvzeZKz0pb6E1vXQ72ENCB_pbacWx04LlAoa45GWhPZl59XuehornZec8Nti2UxernWjvXRgdaHEzixJFf-qOZhZktozUilGXge4LUfTK7TzRF1PuCH38kElbcIpeEG0RNOSG0k8NoujUCviEryN2pLVFw86xdtOgF73pztM/w154-h200/Tam,%20kde%20%C4%8D%C3%ADha%20vlk%20%5BAjelet%20Gundar-Go%C5%A1en%5D.jpg" width="154" /></a></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">V reakcii
na masaker izraelského civilného obyvateľstva popri Pásme Gazy, zosnovaný teroristickou
organizáciou Hamás v októbri 2023, sa spisovateľka a televízna
scenáristka Ajelet Gundar-Gošen pre prestížny spravodajský časopis <i>Time</i> jasne
vyjadrila, že okupáciu palestínskych oblastí považuje za nesprávnu, no kruté vraždenie
malých detí s politickými požiadavkami nemá vskutku nič spoločné. V jej komentári
rezonuje niekoľko rovín: píše ho z pozície miestnej občianky, avšak otvorenej
kritičky ultrapravicovej vlády Benjamina Netanjahua; rovnako si ako klinická
psychologička uvedomuje dlhodobú traumu, ktorej budú čeliť preživší a ich
blízke okolie; a v neposlednom rade nezabúda i na pohľad matky.</span></span></div><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><span></span></span></span><p></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Román
</span><i style="font-family: arial;">Tam, kde číha vlk</i><span style="font-family: arial;"> z roku 2021 je v princípe beletristickou
variáciou na tému moslimsko-židovského konfliktu. Gundar-Gošen príbeh umiestňuje
na pacifické pobrežie Spojených štátov, kde rozprávačka Lilach spolu s manželom
Michaelom, pracujúcim v Silicon Valley, vychovávajú šestnásťročného syna
Adama. Hneď v úvode sa možno dozvedieť, že práve on je podozrivý zo
zabitia svojho černošského rovesníka Jamala. Autorka prepája vyššie spomenuté súkromné
aj profesijné poznanie a prostredníctvom vnútorného hlasu hlavnej hrdinky
analyzuje na jednej strane delikátne poryvy materského puta, na druhej aktuálnu
problematiku násilia a neznášanlivosti.</span></p><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Gundar-Gošen
sa vyhýba tendenčnej angažovanosti, postavy totiž nevykresľuje kategoricky kladne
ani záporne, naopak, je empatická k ich slabostiam. Zdôrazňuje tiež, ako
sa etnokultúrna identita a sociálny status stávajú prizmou, ktorá láme
komplexný obraz sveta na osamotené odrazy. Senior Dwayne napríklad povie
Lilach, že Jamal síce ubližoval Adamovi, „[...] </span><i style="font-family: arial;">ale keď sa škola naozaj
skončí, tvoj syn bude ten, kto sa bude správať, akoby mu táto krajina patrila</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 108). Tým iba sarkasticky potvrdzuje vlastnú skúsenosť s postavením afroamerickej
komunity. I protagonistka si neskôr vyvolá spomienku: „</span><i style="font-family: arial;">Na to, ako som raz
vystúpila z autobusu v Hadare, len preto, že doň nastúpil Arab v kabáte
a ja som sa bála, že čo ak.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 202). Cesta od strachu k nenávisti
vedie – paradoxne – premostením, pod ktorým sa rozprestiera generačne hĺbená
priepasť odcudzenia.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Hoci
Jamal neoplýval príkladnými móresmi – okrem potešenia zo šikanovania mu na
stene izby visel plagát radikálneho hnutia Nation of Islam –, farba pleti bola predsa
priťažujúcou okolnosťou, ktorá podľa mnohých jeho smrť pod vplyvom drog prirodzene
predurčovala. Lilachin potomok zasa na pozadí iného tragického incidentu v
synagóge nachádza záštitu v krúžku bojového umenia krav maga a pre hustnúcu
antisemitskú atmosféru sa v ňom prebúdza nacionalistické zmýšľanie: „[...] </span><i style="font-family: arial;">Ada
rozprávala o útoku nožom na </i><span style="font-family: arial;">[</span><i style="font-family: arial;">Z</i><span style="font-family: arial;">]</span><i style="font-family: arial;">ápadnom brehu Jordánu
a prekvapilo ma, keď Adam povedal: ‚Izrael musí podniknúť odvetné
opatrenia.‘ Odporovala som mu.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 140). Gundar-Gošen necháva
interpretáciu na čitateľstvo, aby v prípade oboch mladistvých zauvažovalo,
či dá hovoriť už o ideológii, alebo ešte o forme pubertálneho rebelantstva.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">V kalifornskom
mestečku Palo Alto, jednom z globálnych centier popredných high-tech
korporácií, sa odohráva niekoľko osobných drám. Okrem popísaných nosných téz sa
v próze objavuje viacero ďalších námetov: od migrácie cez sexuálnu
orientáciu, partnerskú neveru až po priemyselnú špionáž. Dej tak plynie
energicky, má dynamiku kriminálneho trileru, no aj náročnosť
psychologickorealistickej epiky. Napriek konkrétnostiam sa však Gundar-Gošen
dotýka univerzálnych túžob a úzkostí človeka, bez hodnotenia
a poučiek. Jej kniha je vlastne naruby prevrátená verzia opusu Fjodora
Michajloviča Dostojevského</span><i style="font-family: arial;"> Zločin a trest</i><span style="font-family: arial;">. Počas vyšetrovania Jamalovho
úmrtia sa nenašli dôkazy o úkladnom zámere ani o neuváženom cudzom pričinení,
nik teda nemohol byť odsúdený. A vina, ak nejaká vôbec bola, by sa dala vcelku
dobre potlačiť: „</span><i style="font-family: arial;">Adamovi mierne mykalo ľavým obočím.</i><span style="font-family: arial;"> [...] </span><i style="font-family: arial;">Naklonila
som sa k nemu, položila mu ruku na plece a povedala: ‚Dávaj na seba pozor.‘</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 251).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Gundar-Gošen
napokon dosvedčuje, že akokoľvek bezúhonne sa každý narodí, skôr či neskôr ho
spoločenské konštrukty determinujú a zaradia do vyjazdených koľají noriem,
predsudkov a očakávaní. Naturalizovaná Lilach v tichosti vstrebáva Dwaynov
dodatok na margo Annabelly: „</span><i style="font-family: arial;">Matka toho mŕtveho chlapca sa v Amerike
narodila</i><span style="font-family: arial;"> [...]</span><i style="font-family: arial;">, ale môžem ťa uistiť, že ona sa tu nikdy nebude cítiť tak
doma ako ty.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 108). Je iba o zhode náhod, na ktorej strane múru,
sa kto ocitne.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Gundar-Gošen, Ajelet (2023). <i>Tam, kde číha vlk</i>. Bratislava: Artforum. 256 s. ISBN 978-80-8150-387-0.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo na Medzi knihami.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><span style="font-family: arial;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2023): (Údajný) zločin a (bez)trest(nosť).</span><span style="font-family: arial;"> In <i>Medzi knihami</i> [online]. 2023-12-18 [cit. 2023-13-18]. ISSN 2454-0188. Dostupné z: <<a href="https://medziknihami.sk/clanky/udajny-zlocin-a-beztrestnost/" target="_blank">https://medziknihami.sk/clanky/udajny-zlocin-a-beztrestnost/</a>>.</span></span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/14338132489525868245noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-8703209720369200192023-07-06T00:00:00.008+02:002023-07-06T18:25:56.968+02:00Horúcou ihlou<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEite0P6RNNSzmSxgty7y2WXtbZ5qh9vaqIjL-gGHeSGqh9qOf_mSXgPvEF_N6RyJY-7T5haTrmKrUXC2PZjI1TXYj6iV8DQ6Qm6_D8t5qrrmQlAldEEG3u-ADo4mpxIcrqyWYjHCioZY2elEKlISSlU9zOlfNH_rzi3_oymXN-XhwGpkFp8ZpHZPDdjGg/s500/Patchwork%20v%20bielej%20%5BJana%20Bodn%C3%A1rov%C3%A1%5D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="297" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEite0P6RNNSzmSxgty7y2WXtbZ5qh9vaqIjL-gGHeSGqh9qOf_mSXgPvEF_N6RyJY-7T5haTrmKrUXC2PZjI1TXYj6iV8DQ6Qm6_D8t5qrrmQlAldEEG3u-ADo4mpxIcrqyWYjHCioZY2elEKlISSlU9zOlfNH_rzi3_oymXN-XhwGpkFp8ZpHZPDdjGg/w119-h200/Patchwork%20v%20bielej%20%5BJana%20Bodn%C3%A1rov%C3%A1%5D.jpg" width="119" /></a></span>Knihu
<i>Patchwork v bielej</i> (2022) od Jany Bodnárovej možno označiť za
minimalistický román, hoci v porovnaní s prózou <i>Koža</i> (2018), ktorá
jej publikačne predchádza, sa zdá, že rovnako zvolený kompozičný postup – pre
autorku príznačný – sa čiastočne oslabuje a do popredia sa dostávajú i jeho
narušenia.<span></span></span></p><a name='more'></a><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Uvedenú
metódu Bodnárová koniec koncov vniesla do názvu, v ktorom odkazuje na techniku
zošívania viacfarebných kusov látok nepravidelných tvarov. Kým ale v </span><i style="font-family: arial;">Koži</i><span style="font-family: arial;">
sú jednotlivé fragmenty spojené do prirodzene súdržného celku, pre </span><i style="font-family: arial;">Patchwork
v bielej</i><span style="font-family: arial;"> už oná pevná zviazanosť nie je charakteristická
a citeľnými sa stávajú ruptúry na švoch – použijúc krajčírsku terminológiu
–, čiže na miestach, kde dochádza ku skĺbeniu jednotlivých dielov.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ukážkou
tohto kazu môže byť spôsob, akým Bodnárová vykresľuje hlavný subjekt Otíliu. Spočiatku
sa javí, že témou autorky bude postavenie žien, ktoré sú narastajúcim vekom spoločensky
marginalizované. Prostredníctvom retrospektívy osamelá dôchodkyňa „</span><i style="font-family: arial;">na okraji</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 17) záujmu nanovo získava tvár – je voľnomyšlienkárskym dievčaťom, neskôr
lekárkou, manželkou a matkou. Vymedzenie problematiky rodových rolí a ich prekračovania
sa však utlmuje v prospech ďalších nadhodených námetov a motívov či iných
postáv. Tie by nemuseli mať dezintegrujúci vplyv na výstavbu textu, keby bola zachovaná
ich miera. Protagonistka sa tak z vlastného príbehu polôh feminity vytráca,
až musí autorka v závere čitateľstvu priamočiaro pripomenúť, čo je jeho
nosnou ideou: „</span><i style="font-family: arial;">patrí už k tým prehliadnuteľným, akoby neviditeľným</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 108 – 109).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Jemná
nerovnováha sa prakticky prejaví hneď na začiatočných stranách, keď Bodnárová umelo
vkladá československému človeku šesťdesiatych rokov do úst slová, ktoré by
zrejme mohli zaznieť najskôr po skúsenosti s normalizáciou, a zároveň
nadbytočne vysvetľuje, čo je v scéne so skrývajúcim sa mužským párom na
toalete inherentné: „</span><i style="font-family: arial;">akoby nám v tejto zemi ukradli existenciu</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
24). Protiotázka znie: V ktorej krajine tej doby nebola homosexuálna
menšina perzekvovaná?!</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Koncepčne
azda najmenej integrálnou súčasťou rozprávania sú práve dvojčatá Bianka
a Bella, ktoré si Otília a jej vtedajší manžel Andrej osvojili. Príčinou
toho je preexponované navrstvovanie subtílneho epického pôdorysu: nielenže sa
úloha matky rozširuje o atribút nevlastná, deti boli navyše produktom znásilnenia
a trpia fotofóbiou vyplývajúcou z ich albinizmu. Nadmernou digresívnosťou Bodnárová
opätovne zatláča ústredný sociálny rozmer a uniká až do bizarných obrazov: „</span><i style="font-family: arial;">Vo
vedľajšej izbe ležali na paplóne na dlážke dve strašne tučné dievčatá s roztiahnutými
nohami. Iba tak, v bielizni. Nadvihli hlavy, pozerali na neho ružovými
očami, ktoré sa však rokmi sfarbovali do modrasta a chichotali sa.</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 83).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Aj
keď skutočná existencia je naozaj mnohoraký „</span><i style="font-family: arial;">patchwork spomienok</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
16), a Bodnárová vo svojej próze v podstate zrkadlí tento fakt, čo sa
žánrovej formy týka, presýtila ju diapazónom podnetov, ktoré – žiaľ – neboli textom
naplno absorbované a vhodne v ňom rozložené. Napriek tomu si autorkina
poetika dokáže udržať zaujatie samostatne vďaka výtvarnej optike, o čom
svedčí citát v odseku vyššie, pripomínajúci rubensovské modely obéznych tiel
puttov a venuší.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Na
jednej strane patchwork života: „</span><i style="font-family: arial;">zeleň zimozelu, záhony medovo sfarbených
chryzantém, modrých astier, neskorých sirôtok, veterníc, z Číny dovezených
prilbíc, kry hlohýň, šípok, konáre dávno odkvitnutých vistérií</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 15). Na
druhej patchwork smrti: „</span><i style="font-family: arial;">Dva tanieriky s nahryznutými tortami, ktoré
zvýšili od osláv ich desiatych narodenín, vychladnutý čaj, záclony na oknách,
hračky, nábytok, deky na posteliach, vietor, ktorý ešte pred chvíľou dul, hukot
áut v diaľke, túlavá mačka, ktorá spávala pod schodmi verandy</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
101). To je základný rámec, v ktorom osciluje Bodnárovej drobnokresba – v rozozvučaní
jedinečných chvíľ, krátkych momentov radosti a smútku, formujúcich bytie
každého. Otília sa na úplnom konci pýta: „</span><i style="font-family: arial;">Nie sme vínne mušky na povrchu
zeme?</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 114). A s pokojom prijíma vanitas: „</span><i style="font-family: arial;">Umyje všetky tie
ľudské rárohy zo svojej starej kože</i><span style="font-family: arial;">“ (tamtiež).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;">[Bodnárová, Jana (2022). <i>Patchwork v bielej</i>. Bratislava: Aspekt. 120 s. ISBN 978-80-8151-099-1.]</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Knihách na dosah.</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;">Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2023). Horúcou ihlou. In <i>Knihy na dosah</i> [online]. 2023-07-06 [cit. 2023-07-06]. ISSN 2729-7624. Dostupné z: <<a href="https://knihynadosah.sk/peter-f-rius-jilek-horucou-ihlou/" target="_blank">https://knihynadosah.sk/peter-f-rius-jilek-horucou-ihlou/</a>>.</span></span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/14338132489525868245noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-61723528412612656812023-05-19T00:00:00.011+02:002023-05-21T08:22:25.486+02:00Post mortem postmoderny<p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-5Q2xwJKzNTFEPb-C2RRP1H_gMuuLFjlvX5T_xl4AQqPH1Fggx5QnHDY6T3YGbatwT3HHLYICHWfIay57wzwh-CQWnmP7T5OolQlIKbr-C9t_f1UQzH8D06P2Ugyu4XbToneMhj4UTg_UrC6rCl_woQlk6b6vGpFT-DqP_SowNz3gPlDEhha-9v-0/s500/As%C3%A9bia%20%5BJ%C3%A1n%20Mi%C4%8Dko%5D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="308" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-5Q2xwJKzNTFEPb-C2RRP1H_gMuuLFjlvX5T_xl4AQqPH1Fggx5QnHDY6T3YGbatwT3HHLYICHWfIay57wzwh-CQWnmP7T5OolQlIKbr-C9t_f1UQzH8D06P2Ugyu4XbToneMhj4UTg_UrC6rCl_woQlk6b6vGpFT-DqP_SowNz3gPlDEhha-9v-0/w123-h200/As%C3%A9bia%20%5BJ%C3%A1n%20Mi%C4%8Dko%5D.jpg" width="123" /></a><span style="font-family: arial;"></span></p><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Kniha
<i>Asébia: umenie pamäte</i> od Jána Mička je podľa anotácie na obale „klasický
román rieka“, čo si však – vzhľadom na jej pomerne neveľký rozsah – protirečí so
vžitým chápaním tohto termínu (roman-fleuve), ako ho zaviedol Romain Rolland, charakterizujúc
vlastný niekoľkozväzkový cyklus <i>Ján Krištof</i> (<i>Jean-Christophe</i>,
1904 – 1912). Treba preto jednoznačne vysloviť námietku – najmä samotnému autorovi,
ale i zodpovednej redaktorke Zuzane Huďovej –, že ide o genologické zavádzanie,
ktorým sa napokon iba potvrdzuje nenaplnenosť epického plánu.</span></div><span style="font-family: arial;"><span style="text-align: justify;"><span><a name='more'></a></span></span></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Zámerom uvedeného žánru – ako napríklad
dokladujú </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Národné epizódy</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Episodios nacionales</i><span style="text-indent: 35.45pt;">, 1873 – 1912)
Benita Péreza Galdósa, </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Bratia Karamazovovci</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Братья Карамазовы</i><span style="text-indent: 35.45pt;">, 1879
– 1880) Fiodora Michajloviča Dostojevského, </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Buddenbrookovci</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Buddenbrooks:
Verfall einer Familie</i><span style="text-indent: 35.45pt;">, 1901) Thomasa Manna, </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Sága rodu Forsytovcov</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="text-indent: 35.45pt;">The
Forsyte Saga</i><span style="text-indent: 35.45pt;">, 1906 – 1921) Johna Galsworthyho či </span></span><i style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">Hľadanie strateného
času</i><span style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">À la recherche du temps perdu</i><span style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">, 1913 – 1927) Marcela Prousta – je
(1) simulovať plynutie bytia, ktoré vo svojom mohutnom prúde unáša človeka, (2)
a zachytiť jeho psychologické aj historicko-spoločenské tvarovanie.
Literárna vedkyňa a spisovateľka Tiphaine Samoyault dokonca uprednostňuje
pojem </span><i style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">román-svet</i><span style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;"> (roman-monde) a definuje ho práve tým, čo Mičkovej
próze chýba – nadmernosťou a expanzívnosťou formy a idey (In: </span><i style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">Excès
du roman</i><span style="font-family: arial; text-indent: 35.45pt;">, Paríž: Maurice Nadeau, 1999, s. 179).</span></p><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Napriek tomu, že Mičkov rukopis možno </span><i style="text-indent: 35.45pt;">en
bloc</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> považovať za román, jeho fragmentácia na časti a kapitoly v konečnom
dôsledku zvýrazňuje kompozičnú realitu, v ktorej skôr dochádza k úzkemu prepojeniu troch noviel, a to ešte s vertikálnym prepadávaním sa
k poviedkovej dikcii. Zrejme to má na svedomí i fakt, že autor – ako sám
uvádza v závere – pracoval na príbehu takmer dvanásť rokov, z čoho sa dá
s určitosťou usúdiť prerušovanosť v tvorivom procese. Väčšmi však rezonuje
nespôsobilosť dostatočne rozpriestraniť fabulárnu látku, aby dosiahla ráz
kroniky alebo epopeje.</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Neberúc do úvahy pôvodné klamlivé
zaradenie, Mičkova kniha sa taktiež vyznačuje atribútmi konvencionalizovaného postmoderného
románu, ustrnutého v obligátnej hre s referenčnosťou a štylistickými či
žánrovými modusmi. Táto autorská fosilizácia je akiste pochopiteľná pri Petrovi
Macsovszkom a Petrovi Šulejovi, ktorí zo zotrvačnosti pokračujú vo svojom celoživotnom
poetologickom programe, no menej pri postmileniálnej generácii publikujúcej v priebehu
desiatych rokov. Na rozdiel od </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Ruzkej klasiky</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (2017) Daniela Majlinga, </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Østrova</i><span style="text-indent: 35.45pt;">
(2019) Petra Balka, eventuálne </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Satori v Trenčíne</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> (2020) Lukáša
Cabalu, sa </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Asébia</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> javí najmenej produktívna.</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Prílišná schematizovanosť sa prejavuje
hneď na úvodných stranách, keď Mičko stihne spomenúť Alberta Einsteina,
Rudolfa Slobodu, </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Nový zákon</i><span style="text-indent: 35.45pt;">, Stanleyho Kubricka, Ludwiga Wittgensteina,
Fatiha Akına (v knihe je preklep „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Faith</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“, s. 15), Lawrencea
Ferlinghettiho a do deja zasadí mystickú postavu Melquisedeca, odkazujúc
na latinskoamerický magický realizmus a stredovekú legendu
o túlajúcom sa Židovi Ahasverovi. V kompulzívnej potrebe encyklopedicky
vypočítavať všetky filmové, hudobné, slovesné a výtvarné zdroje,
s ktorými sa stretol, navyše pokračuje ďalej: „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">objavil Pink Floyd,
Picassa,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Lajoša Felda, Márqueza, Kolumba, Kusturicu,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Pankovčína,
Felliniho,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Strážaya, Belmonda,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Kawabatu, Štefánika,
Martina Vlada, Titanic, Rolling Stones,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Mercuryho, Chagalla,</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...]
</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Trockého a Beatles</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 61). Ak chýba už len uzuálne sebavloženie autora
do fikcie, aj to sa naplní: „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">‚Čo čítaš?‘</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> / </span><i style="text-indent: 35.45pt;">‚Všeličo! Od Spinozu cez
Mička</i><span style="text-indent: 35.45pt;"> [...]</span><i style="text-indent: 35.45pt;">‘</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 151).</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Text rovnako trpí topornosťou narácie.
Dialógy často pôsobia neautenticky a strnulo: „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">‚</i><span style="text-indent: 35.45pt;">[...] </span><i style="text-indent: 35.45pt;">Já
s ní randil v pátky.<a name="_Hlk115621735">‘</a></i><span style="text-indent: 35.45pt;"></span><span style="text-indent: 35.45pt;"> / </span><i style="text-indent: 35.45pt;">‚Ako to, že v piatky? Bol
si pracovne zaneprázdnený?‘</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 130). Rozprávačské pásma zasa znejú učebnicovo:
„</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Ihneď mu na pomoc prileteli myšlienky Herakleita z Efezu s jeho
povestným panta rhei. Skutočne, všetko plynie.</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 84). Príčinou týchto
defektov je hlavne nepružný a násilný publicistický prechod k reflektivite
a analytickosti vecnej literatúry: „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">Do týchto chvíľ sa nám všetko vyvíja
presne podľa scenára hociktorej z kníh Fraňa Kráľa prípadne niektorého
z autorov slovenského realizmu, alebo dokonca podľa modernejšej verzie
scenárov mexických seriálov typu Simplemente María, kde sa všetko skončí happyendom
a z chudobnej siroty sa po pätnástich rokoch zásahom šťasteny vyvinie
nádherný počerný švihák vlastniaci minimálne kabriolet a jednu banku,
ktorého by si v hollywoodskom prevedení zahral prinajmenšom Brad Pitt
alebo Tom Cruise. </i><span style="text-indent: 35.45pt;">/</span><i style="text-indent: 35.45pt;"> V Zemplínskej župe, teda
v Rakúsko-Uhorskej monarchii, to však bolo úplne ináč.</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 29).
V uvedenej ukážke popritom vidieť logické pochybenia: protagonistka
telenovely predsa nezmení rod ani pohlavie, ale zaľúbi sa do nej bohatý mladík.</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-indent: 35.45pt;">Mičkov pokus zadokumentovať takzvané </span><i style="text-indent: 35.45pt;">novecento</i><span style="text-indent: 35.45pt;">
prostredníctvom sledovania nite spájajúcej mužské pokolenie rodiny Deverovcov –
syna, otca, deda a pradeda, je holdom svetovej literatúre a vôbec umeniu
dvadsiateho storočia. Autor, žiaľ, túto inšpiráciu nesublimoval cez nové
potenciality, ktoré mu aktuálne ponúka metamoderna, no rozhodol sa použiť
prefabrikáty „</span><i style="text-indent: 35.45pt;">spomienok, preludov, fantázií</i><span style="text-indent: 35.45pt;">“ (s. 210). Nejde teda
o plodnú recykláciu, iba ak o dosť oneskorené epigónstvo.</span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Mičko, Ján (2020). <i>Asébia: umenie pamäte</i>. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. 232 s. ISBN 978-80-8202-137-3.]</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="text-align: right; text-indent: 47.2667px;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo vo Fraktáli.</b></span></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="text-align: right; text-indent: 47.2667px;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2023). Postmortem postmoderny. In <i>Fraktál</i>. ISSN 2585-8912, 2023, roč. 6, č. 1 – 2, s. 153 – 154).</span></span></p><p style="text-align: left; text-indent: 47.2667px;"><br /></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-90985436159986448372023-03-23T14:22:00.007+01:002023-06-13T04:55:50.970+02:00Červenák na vrchole<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><span style="font-family: arial; line-height: 150%;"><div style="text-align: justify;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiEfMbW7eTi_lHbUDN5-WrX0Z7Uz0wLNuPKn5QqLWryCzN9P91c6uM5-GsHRmKloJfN4f8gnTvcwmth7TZ8CAT_HSNP-N0Kj2zygPUQx_8pV77m0BNdFGvSyFM7IanZmfru2AS1YsNJECX4Z1fPu5XeQpqiy2MaVLBajTbfk-M3J91ASTEIW0JqO0owFg/s500/Zakliaty%20kl%C3%A1%C5%A1tor%20%5BJuraj%20%C4%8Cerven%C3%A1k%5D.jpg" style="clear: left; display: inline; float: left; font-family: arial; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="322" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiEfMbW7eTi_lHbUDN5-WrX0Z7Uz0wLNuPKn5QqLWryCzN9P91c6uM5-GsHRmKloJfN4f8gnTvcwmth7TZ8CAT_HSNP-N0Kj2zygPUQx_8pV77m0BNdFGvSyFM7IanZmfru2AS1YsNJECX4Z1fPu5XeQpqiy2MaVLBajTbfk-M3J91ASTEIW0JqO0owFg/w129-h200/Zakliaty%20kl%C3%A1%C5%A1tor%20%5BJuraj%20%C4%8Cerven%C3%A1k%5D.jpg" width="129" /></a></div>Zlom
v čitateľskej percepcii Juraja Červenáka nastal niekedy v polovici
desiatych rokov, teda asi dve desaťročia od zabudnutého debutu <i>Olgerd ze
Scallbornu: Meč z Thormarenu</i> (1993). Dovtedy jeho tvorba rezonovala iba
v uzavretej komunite česko-slovenského fandomu, až kým sa mu napokon podarilo
osloviť mainstreamový trh. Túto zmenu spôsobil zjavný odklon od prvoplánových inšpirácií
v pulpovej fantasy typu sword-and-sorcery smerom ku konvenčnejšiemu historicko-dobrodružnému
žánru. Odhliadnuc od ranej výslovne epigónskej série o bojovníkovi
Conanovi (1994 – 2004), nadväzujúcej na univerzum Roberta E. Howarda, ostatné
práce sa – našťastie – nesú v hľadaní vlastnej identity: pôvodne podnetmi zo slovanskej
mytológie, neskoršie z dejín habsburskej monarchie. Autor pod egidou veľkého vydavateľského
domu Slovart – ako sa hovorí – konečne prerazil, a to hlavne detektívnymi
prípadmi veterána Joachima Steina a notára Mateja Barbariča z čias osmanských
invázií do strednej a juhovýchodnej Európy, počnúc románom <i>Mŕtvy na Pekelnom
vrchu</i> (2013).</div><div style="text-align: justify;"><br /><span><a name='more'></a></span><span>Nová
kniha </span><i>Zakliaty kláštor</i><span> (2022), ktorá potenciálne otvára viacdielny súbor
pre komornejšie nakladateľstvo Artis Omnis, funguje v princípe na rovnakom
podklade. Protagonista je opätovne klasickým westernovým pištoľníkom, formovaným
scénami z kultových filmov Johna Sturgesa alebo Sergia Leoneho: „</span><i>Gaštanový
kôň zafŕkal a pohodil hrivou. Muž kývol hlavou, zosadol, vzal tátoša za
uzdu a prešiel podjazdom brány. Mal široký klobúk, kabátec so strapcami na
rukávoch, na bielej košeli tmavú vestu, nohavice zakasané do vysokých čižiem.</i><span>“
(s. 67). Keďže Červenák príbeh zasadzuje do devätnásteho storočia, Adamovi
Šarkanovi mohol dodať naozajstnú skúsenosť s Amerikou cez službu v unionistickej
armáde a v pozícii federálneho maršala. Hrdina sa však po rýchlom prológu,
odohrávajúcom sa na Divokom západe, vracia domov do Gemersko-malohontskej župy,
aby rozuzlil kriminálnu zápletku s nezvestným príbuzným.</span></div></span><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-align: left;">Spestrením románu je
i postava luteránskeho farára Pavla Dobšinského, učebnicovo známeho zberateľa
ľudových rozprávok, ako člena družiny na nebezpečnom putovaní plnom pandúrov
a zbojníkov. Ďalším oživením sú prvky gotického hororu tým, že dobový obraz Horného
Uhorska autor filtruje cez pseudoromantickú perspektívu ponurých hostincov, lesov
a starobylých ruín skrývajúcich tajomstvá: „</span><i style="text-align: left;">Popraskaná drevená ceduľa
s ošúchaným textom bola na jednom boku zastrúhaná do šípky a naozaj
ukazovala na odbočku, ku ktorej sa stromy nakláňali ako zakliati strážcovia
a splietali konáre do prírodnej klenby, takže cesta vyzerala skôr ako
chodba či tunel vedúci do sivej, hmlistej prázdnoty, obývanej nanajvýš tak prízrakmi</i><span style="text-align: left;">“.
(s. 189). Atmosféricky tieto opisy dotvárajú ilustrácie Michala Ivana. Náhle včlenenie
nadprirodzených zložiek v úplnom závere sa ale zdá byť vskutku zbytočným a nekompatibilným
prídavkom do realisticky poňatej narácie. Azda ich bolo potrebné do textu vnášať
náležitejšie, aby nevyznievali umelo, napríklad prostredníctvom prológu, intermezz,
postupného rozvíjania alebo paralelnej sujetovej línie.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-align: left;">Podobne ako všetky
doterajšie Červenákove prózy, vznikajúci cyklus </span><i style="text-align: left;">Šarkanove poklady</i><span style="text-align: left;"> taktiež
napĺňa atribúty ľahkého literárneho rozptýlenia s pôdorysom pevne ustrnutým v
šablónovitej fabule bez psychologizácie postáv a s predvídateľným dejom
a zvratmi v ňom. No na rozdiel od prvých častí </span><i style="text-align: left;">Dobrodružstiev kapitána
Báthoryho</i><span style="text-align: left;"> (2009 – 2018), ktorými sa autor snažil vplávať do stredného prúdu,
sa jeho kompozícia a štýl – aj pod badateľným vplyvom profesionálnejších redakčných
zásahov – do určitej miery zbavili nadbytočností v dialógoch a opisných
pásmach, vrátane historických reálií. Rozprávanie preto plynie väčšmi
komfortnejšie: „</span><i style="text-align: left;">‚To je americká opakovačka?‘ nevedel odtrhnúť oči od pušky. </i><span style="text-align: left;">/</span><i style="text-align: left;">
‚Winchester. Vyznáte sa.‘ </i><span style="text-align: left;">/</span><i style="text-align: left;"> ‚Videl som obrázky. Francúzi ju nasadili vo
vojne s Prusmi, ale veľmi im to nepomohlo. Teraz ju vraj vo veľkom
nakupujú Turci, chystajú sa zatočiť s rebelantmi na Balkáne. Náboje sú
v spodnej hlavni?‘ </i><span style="text-align: left;">/</span><i style="text-align: left;"> ‚Vlastne to nie je hlaveň, ale zásobník.‘ </i><span style="text-align: left;">/</span><i style="text-align: left;">
‚Nabíja sa tým otvorom na boku?‘ </i><span style="text-align: left;">/</span><i style="text-align: left;"> ‚Presne tak. Štrnásť striel, kaliber
štyridsaťštyri.‘</i><span style="text-align: left;">“ (s. 116 – 117).</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Nakoniec
od Červenáka už ani netreba nič viac očakávať. Zrejme narazil na tvorivý limit,
respektíve dosiahol vrchol, kde sa môže udržať, dokým bude vhodne obmieňať
jednotlivé premenné, aby sa matrica, s ktorou pracuje, čitateľstvu nezunovala.
Trik jeho písania – a zároveň i slabosť – totižto spočíva práve v tom,
že predáva stále ten istý produkt, len v inom obale.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Červenák, Juraj (2022). <i>Zakliaty kláštor</i>. Bratislava: Artis Omnis. 280 s. ISBN 978-80-8201-173-2.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="font-family: arial;">Vyšlo v Knihách na dosah.</span></b></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><span style="font-family: arial;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2023). </span><span style="text-align: left;"><span style="font-family: arial;">Červenák na vrchole. In <i>Knihy na dosah</i> [online]. 2023-03-23 [cit. 2023-03-30]. ISSN 2729-7624. Dostupné z: <<a href="https://knihynadosah.sk/peter-f-rius-jilek-cervenak-na-vrchole/" target="_blank">https://knihynadosah.sk/peter-f-rius-jilek-cervenak-na-vrchole/</a>>.</span></span></span></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-60112931394448320532022-05-09T00:00:00.035+02:002022-05-27T21:57:06.621+02:00Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou<p></p><div style="line-height: 115%; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg58jAIytHQS_86UqEgNqJPmOyNnKe7m-KhTHwEnAAdSUQSBmzmAlQS7igP5AdsYjyxgB_ooHV7w9giYvRD4vOiQsstEQG6BTEW-hdN1Cf2g2iOx9AeHNJmygFShnt9r_7HNP-y77cN4qV4DDlqEk5P49brEJjcvoJWvJK5wli5jXlyrwJWsQ-vhnh6/s540/Rozum%20%5B2022%20(4)%5D.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="540" height="185" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg58jAIytHQS_86UqEgNqJPmOyNnKe7m-KhTHwEnAAdSUQSBmzmAlQS7igP5AdsYjyxgB_ooHV7w9giYvRD4vOiQsstEQG6BTEW-hdN1Cf2g2iOx9AeHNJmygFShnt9r_7HNP-y77cN4qV4DDlqEk5P49brEJjcvoJWvJK5wli5jXlyrwJWsQ-vhnh6/w200-h185/Rozum%20%5B2022%20(4)%5D.jpg" width="200" /></a></span>Študoval medicínu </span><span style="font-family: arial;">aj právo, pôsobí </span><span style="font-family: arial;">v diplomacii a píše </span><span style="font-family: arial;">fantasy literatúru. Covid </span><span style="font-family: arial;">mu umožnil dokončiť </span><span style="font-family: arial;">tisícstranový román </span><span style="font-family: arial;"><i>Obrancovia Liptova</i>. Vraví, </span><span style="font-family: arial;">že je jedným z mála diel </span><span style="font-family: arial;">slovenskej literatúry, </span><span style="font-family: arial;">v ktorom Rusi vystupujú </span><span style="font-family: arial;">ako prisluhovači zla. </span><span style="font-family: arial;">Daniel Šmihula sa už </span><span style="font-family: arial;">roky pohybuje vo svete </span><span style="font-family: arial;">politiky, k srdcu mu však </span><span style="font-family: arial;">prirástol svet fantázie.</span></div><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span></span></span></b></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Vaše meno sa v prvom rade spája akademicky s právnou
vedou či politológiou, ale pôsobíte aj v praxi ako diplomat. Boli ste
členom stálej delegácie pri NATO v Bruseli, v súčasnosti zasa pracujete na
veľvyslanectve v Japonsku. Pred touto kariérou ste sa však angažovali vo
viacerých, najmä bratislavských literárnych kluboch.</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Cítim
sa už ako starý veterán či pamätník. Ale v zásade máte pravdu. Veď od tých čias
ubehla takmer jedna generácia a vtedajší mladí literáti sú dnes viac-menej
dôstojnými pánmi a dámami v stredných rokoch. Bol som členom literárnych klubov
ako Planéta opíc, Quasi a Generácia. Iste, môj pohľad je ovplyvnený
spomienkovým optimizmom. No nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že deväťdesiate
roky prišli ako taká slobodná explózia kreativity po páde komunistického
režimu. Netvrdím, že predtým sa nedalo nič robiť, scifistické aktivity režim
nejako zásadne nepotláčal a koncom osemdesiatych rokov sa fantasy začala
tolerovať ako taký neškodný underground. Spomínam si napríklad na scifistické
aktivity na pôde astronomického úseku PKO v Bratislave. Na to sa sem-tam
nalepila aj fantasy. No predsa len, zmena pomerov všetko oživila. Dalo sa viac
pôsobiť na verejnosti, nebolo si treba pri písaní dávať pozor a diskusie mohli
byť otvorené. Literárne kluby boli vhodným spoločenským prostredím pre mladých
intelektuálov a študentov. Je možné, že ich atraktivita poklesla koncom
deväťdesiatych rokov, asi v súvislosti s posunom spoločnosti k potrebe zarábať
reálne peniaze.</span></p><p></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Čo
bolo náplňou takýchto klubových stretnutí?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Primárne
išlo vždy o stretnutia podobne mysliacich ľudí, ktorí sa spolu cítili dobre a
mali si čo povedať. Vtedy nebol facebook, takže sme sa museli stretávať osobne.
Aj sa popilo, aj pojedlo. Boli to však stretnutia, ktoré mali produktívny ciele
a motívy. Čítali sme si navzájom vlastné diela, debatovali o literatúre,
aj otázkach podstaty všehomíra, pripravovali kultúrne a literárne akcie, vydávali
časopisy, zborníky a dokonca knihy. V tých bukolických časoch, napríklad na
takýchto stretnutiach klubov Planéta opíc a Quasi, vznikol časopis </span><i style="font-family: arial;">Istrozin</i><span style="font-family: arial;">
a neskôr </span><i style="font-family: arial;">Fantázia</i><span style="font-family: arial;">, na schôdzach Generácie sa pripravovali zborníky aj
vystúpenia. Ale Generácia, to už boli pre mňa roky 2004 až 2010.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Ako
uvádzate, pohybovali ste i vo fandomovom prostredí. Inklinovali ste teda viac
k špekulatívnej literatúre?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Fantastická literatúra mi bola vždy blízka. Písal
som s istými prestávkami aj poéziu, dokonca mi vyšla zbierka. Sci-fi
a fantasy poviedkam som sa najviac venoval na prelome osemdesiatych
a deväťdesiatych rokov. Vlastne už v roku 1985 som napísal stošesťdesiatstranový
fantasy román s pracovným názvom </span><i style="font-family: arial;">Dobrodružstvá trpaslíkov Machnáčika
a Sivobrada</i><span style="font-family: arial;">. Jeho rukopis mám doteraz odložený. Pravda, je to taký
detský text. Ale v dobovej situácii mi rodičia skôr odporúčali, aby som ho
nikomu neukazoval, aby nikto nevedel, že píšem takú bizarnú a divnú vec. A
vôbec, mal som sa snažiť vyniknúť v nejakých spoločensky prijateľných a
neškodných oblastiach, napríklad v matematike, šachu alebo vo fyzike. Taká bola
doba. Dnešní rodičia by možno zo mňa chceli za každú cenu zasa spraviť mladého
literáta. Možno ale už vtedy vo mne rástla túžba vydať nejaký fantasy
román. Členom komunity som zostal, tak po roku 1996 sa opäť viac aktivizoval, ale
robil som skôr analýzy fantastickej literatúry, jej dejín a vystupoval som
na konvenciách, najmä na SlavCone. Pripravoval som prednášky ako </span><i style="font-family: arial;">Spoločnosti
vo fantasy literatúre z pohľadu štátovedca a politického ekonóma</i><span style="font-family: arial;">,
</span><i style="font-family: arial;">Omyly mordorského generálneho štábu počas vojny o prsteň</i><span style="font-family: arial;"> alebo </span><i style="font-family: arial;">Reálne
geografické inšpirácie Tolkienovho sveta</i><span style="font-family: arial;">. Postupne ale rástla ambícia
napísať vlastný román. Možno aj taký, kde by som uplatnil práve ten svoj pohľad
štátovedca a politického ekonóma a realisticky spracoval takéto
aspekty života vo fantastickom svete, ktoré autorky a autori fantastiky
obchádzajú, teda ekonomické, technologické a iné súvislosti, a tiež
to, čo by som nazval prípravou na dobrodružstvo. V mojom románe </span><i style="font-family: arial;">Obrancovia
Liptova</i><span style="font-family: arial;"> sa dej krúti nie okolo boja, ale okolo prípravy naň, čo muselo
normálne vždy zabrať okolo deväťdesiat percent času. Moji hrdinovia takmer celý
čas rokujú, radia sa, plánujú, zhromažďujú zásoby, vylepšujú zbrane, cvičia
a pripravujú sa na boj.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b style="font-family: arial;"><span style="line-height: 150%;"><br /></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b style="font-family: arial;"><span style="line-height: 150%;">Vráťme
sa ešte ku klubovej scéne, na ktorej ste participovali. Ako to s ňou
vyzerá v súčasnosti?</span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Klub
Generácia, pokiaľ viem, funguje doteraz. Planéta opíc a Quasi zrejme
zanikli, ale skôr to poviem tak, že ich členovia postúpili o niekoľko
levelov vyššie. Začali sa venovať aktivitám inej úrovne a širšieho dosahu.
V týchto fantasy a sci-fi kluboch vyrástli autori a organizátori fandomu
– Zuska Stožická, Martin Králik, Ivan Aľakša, Anton Štiffel, Alexandra
Pavelková, Viliam Búr, Štefan Huslica, Michal Jedinák a ďalší. Upozornil
by som aj na nedoceneného teoretika fantastiky Miloša Ferka, ktorý po smrti
Ondreja Herca, nestora slovenskej fantastiky, má šancu dôstojne zaujať jeho
miesto. Chodili medzi nás aj výtvarník Juraj Maxon či Martina Pilcerová.
Sformovala sa celá subkultúra, živá a organizovaná zdola. Tie davy, čo
spontánne chodia na SlavCon a Comics Salón a podobné eventy to predsa
potvrdzujú. A subkultúra je veľmi kreatívna, prepojená napríklad so
skupinami historického šermu a remesiel, trampingu, hudobných
alternatívnych smerov a skupín. Až na výnimky je nezávislá od štátnych
dotácií a oficiálnych byrokratických štruktúr a je v nej vysoká
miera samoorganizovania a samofinancovania. Taktiež etický a morálny
duch je v prostredí fanúšikov fantasy veľmi silný. Takmer napospol sú
prívržencami demokracie a členstva Slovenska v Európskej únii
a NATO. U ľudí vychovaných na románoch nutnosti boja proti zlu, aj za
cenu vlastnej sebaobety, to nemôže byť inak. Na stretnutiach Spoločenstva
Tolkiena, o ktorom ešte nebola reč, si napríklad na úvod takmer vždy
pripíjame na naše spojenectvo s ostatnými štátmi demokratického Západu.
Vlastne, keď sa na to pozerám z tohto uhla, tak s istým nadhľadom si
trúfam povedať, že fandom je taká nevyužitá politická a intelektuálna
rezerva slovenského národa.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Podľa
všetkého by sa zdalo, že budete pôsobiť ako kultúrny pracovník. Lenže vy ste
medzitým vyštudovali medicínu a právo.</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ten
klubový život sa pre mňa otvoril, až keď som bol na vysokej. Predsa len som
musel dosiahnuť istý vek a práve November 1989 výrazne rozšíril priestor
na intenzívnejší rozvoj nekonformných intelektuálnych aktivít. Keďže som bol dlho
takým večným študentom a nemal ani rodinu, práve na ten klubový
intelektuálsko-bohémsky život som mal času dosť. A to aj neskôr, keď som
pôsobil v akadémii vied, na univerzitách a aj v štátnej správe,
napríklad na úrade vlády, ministerstvách a podobne, a robil súčasne doktorát
v Bratislave a vo Viedni. Pravda, posledné roky sa viac venujem práci
a takzvanej serióznej vede. Takže môj životný štýl sa musel zmeniť
a prispôsobiť novým výzvam. Obhájil som docentúru, napísal pár vedeckých
monografií, pôsobil v zahraničí. A k môjmu štúdiu... Je to také
zvláštne. V skutočnosti ako študent na Gamči, keď to bolo ešte elitné
matematické gymnázium v Bratislave, som najprv zvažoval architektúru, ale
potom som pochopil, že nemám dostatočný výtvarný talent. Vtedajšie profilujúce
sa prirodzené záujmy by ma viedli k právu, medzinárodným vzťahom
a dejinám. Prihlášku na vysokú som si však podával ešte v čase
socializmu a akejsi širšej rodinnej rade sa vtedy zdalo rozumnejšie,
a v danej politickej situácii menej nebezpečné, vybrať si povolanie
lekára. Tak som teda študoval medicínu. Taktiež k vtedajšiemu rozhodnutiu
prispeli aj depresie z nešťastnej lásky a následné pochybnosti
o sebe samom. No a čo začnem, väčšinou dokončím. Po absolvovaní
lekárskej fakulty som sa z istého pohľadu akoby vrátil k pôvodnému
programu. Nemyslím, žeby som práve koncom deväťdesiatych rokov nejako
prehodnocoval svoj život. Naopak, vtedy som si ho značne užíval. Tak intelektuálsky.
Bol som študentom právnickej fakulty a štipendistom Výberového
vzdelávacieho spolku, veľa som písal, zúčastňoval sa na tých spomenutých
klubových aktivitách, vymetal s ostatnými mladistvými intelektuálmi a literátmi
všelijaké pivárne a kaviarne.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Ste autorom viac ako desiatky
monografií z oblasti bezpečnostných štúdií, medzinárodných vzťahov a práva,
ale ako ste už naznačili, dosiaľ ste publikovali len dve knihy umeleckého
charakteru. Prejdime najprv k zbierke básní <i>Jesenné mesto</i> z roku
2016, ktorá vyšla pod pseudonymom Daniel Bodický. Ako by ste ju charakterizovali?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">To je otázka najmä na literárnych kritikov.
Z môjho pohľadu to bol ale výber poézie v podstate od gymnaziálnych
čias. Teraz píšem poéziu málo. Písanie básní je väčšinou prejavom nejakého
duševného poryvu, napätia, depresie, nešťastnej lásky, sklamania. Možno sa
mýlim, ale dospel som k názoru, a to nie len na základe vlastnej
skúsenosti, ale aj na základe toho, čo som odpozoroval od iných oveľa lepších
básnikov, že človek píše básne vtedy, keď je nejakým spôsobom nešťastný,
nenaplnený alebo vnútorne rozorvaný. Šťastní a vyrovnaní ľudia poéziu
nepíšu. Ak áno, tak je vlastne nevýrazná, plochá a bez skutočných emócií.
To aj vysvetľuje opakujúcu sa hádanku, prečo sa ten a ten básnik
zrazu odmlčal, viac netvoril alebo už tie jeho básne nestáli za veľa.
Podotýkam, že nie som literárny vedec, takže sa môžem mýliť. Ale ak to je tak,
ako vravím, tak väčšina básní je zákonite potom smutná. Poézia zvyčajne hovorí
o strate a odlúčení. Ak sa pozrieme na básne, ktoré prežili, stále sú
čítané a recitované, tak zistíme, že sa točia okolo štyroch nadčasových
tém: láska, smrť, vojna a jej osobné prežívanie a ešte zápas o
sebarealizáciu jednotlivca. Dobové politické udalosti napríklad až takou témou
nie sú. Pôvodne som tvrdil, že to platí pre literárnu tradíciu kultúr na západ
od Himalájí, a čínsku a japonskú literárnu tradíciu som dobre
nepoznal. No v Japonsku mi miestni intelektuáli rýchlo vysvetlili, že
tieto štyri témy sú nosnými aj v ich literatúre, len forma
a súvislosti môžu byť iné.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">A čo <i>Obrancovia Liptova</i>, váš
prozaický debut z roku 2021? Ide o takmer tisícstranový fantasy román.
Predpokladám, že ste na diplomatickej misii v Tokiu využili čas
pandemického lockdownu.</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Vidíte, tisícstranový román. A to som chcel
pôvodne napísať takú poviedku či novelu na tridsať až päťdesiat strán, ktorá
mala byť určitým experimentom. Chcel som názorne ukázať, ako by mal vyzerať
imaginárny fantasy svet, keby v ňom platili reálne spoločenské, politické
a ekonomické zákonitosti. Lenže príbeh si šiel vlastnou cestou
a začal sa rozrastať. Nebyť kovidovej izolácie, tak sa zrejme po nejakých
sto stranách tomu prirodzene prestanem venovať. No globálna pandémia ma
uväznila v byte, ale zároveň mi poskytla čas na písanie.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Čo presne myslíte pod experimentom?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Román má niekoľko zvláštností. Je to fantasy, ale
alternatívny fantastický svet som zasadil do reálnej mapy severného Slovenska
a južného Poľska. Možno sa mi nechcelo vymýšľať nejakú alternatívnu mapu,
respektíve som to pochopil ako výzvu. Ak máte danú mapu, nemôžete ju prispôsobiť
aktuálnej potrebe príbehu. Musíte sa vysporiadať s tým, čo máte. Ak je
treba ešte prejsť tridsať kilometrov, tak to treba nejako literárne spracovať. Zároveň
takto môže každý navštíviť miesta, kde sa príbeh odohráva, a porovnať si
realitu a románový alternatívny svet.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Snažili ste sa teda vyhnúť žánrovým
schémam?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Pokúsil som sa napríklad o veľmi jednoduchý,
skôr reportážny jazyk. Zdalo sa mi už príliš sprofanovaným používať akýsi
pseudohistorický heroicko-patetický štýl. Minimalizoval som aj použitie slov
neslovenského, najmä latinského pôvodu. I za cenu vytvorenia slovenských
novotvarov. V žiadnom prípade to ale nie je nejaký násilný pokus o takzvanú
slovanskú fantasy. Nie sú tam samé Kvetoslavy, Mahulieny či Dobromysľovia a Horomírovia,
žijúci bukolickým a mravne čistým životom. A na rozdiel od absolútnej
väčšiny ostatných autorov fantasy, ktorí podľa vzoru Tolkiena či Howarda štylizujú
svoje príbehy do spoločností s feudálnou štruktúrou, a teda so vznešenými
kráľmi, krásnymi princeznami a bojovníkmi s takmer nadľudskými
kvalitami, spoločnosť v mojom románe je demokratická. To znamená, že proces
rozhodovania tam je kolektívny, ťažkopádny a s kompromisným výsledkom.
Rozhoduje snem, nie múdre a rozhľadené knieža artušovského alebo
elrondského typu. No a hlavné postavy sú obyčajní ľudia bez nejakých
výnimočných schopností. Boju sa zvyčajne vyhýbajú a snažia sa radšej utiecť.
Áno, je tam čarodejník, ale taký dedinský, s obmedzenou magickou silou
a plný pochybností o sebe samom. A nevystupujú ako nejakí
samostatne pôsobiaci individualisti hľadajúci napríklad poklad. Ich cieľ je
politický a bojujú zaň ako členovia organizovaného spoločenstva. Bránia slobodu,
demokraciu a svoju ústavu. Presadzujú politické práva žien
a integráciu migrantov a v zásade aj transrodových osôb. Žijú v
rozprávkovom svete, kde je prítomná mágia, no usilujú sa o vedecký
a technický pokrok, rozširovanie vzdelanosti a hospodársky rozkvet.
Nerozmýšľajú staticky a v kategóriách konzervácie sveta,
v ktorom žijú. Naopak, snažia sa prekonať jeho nedostatky rôznymi
spoločenskými reformami a technickými a ekonomickými inováciami. V diele
nie je jediný individuálny súboj, odpadol teda jeden z klasických prvkov
fantasy románov. Boje tam sú, ale moji hrdinovia do nich vstupujú na rozkaz ako
členovia organizovaných vojenských oddielov pod profesionálnym vedením
a po únavnom výcviku, v kvalitnom vystrojení a starostlivom prieskume
a plánovaní. Chýba tam heroický pátos. Hrdinovia, ak majú zomrieť, nezomierajú
na bojisku na kope pobitých nepriateľov, ale po boji na sepsu v poľnom
lazarete.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Po špekulatívnej literatúre ľudia
často siahajú ako po úniku od žitej reality. Vaša vojenská fantasy prichádza,
paradoxne, v čase agresívnej invázie Ruska na Ukrajinu. Dá sa pri tomto
románe, vzhľadom na uvedenú súvislosť, čitateľsky relaxovať?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Aj to je úloha literatúry – ponúknuť, ako vravíte, únik
od žitej skutočnosti, rozvinúť fantáziu, nechať realizovať sny a predstavivosť,
ponoriť sa do alternatívneho sveta, naplniť v ňom ideály a očakávania.
Poskytnúť teda niečo, čo ľuďom v naozajstnom živote chýba. Tú úlohu v
konkrétnom období plnili báje, legendy, hrdinské eposy, rytierske romány,
utópie či vernovky. Myslím si, že fantasy či sci-fi sú ich dôstojnými
nástupcami. Stretol som sa s názorom, že príbeh v </span><i style="font-family: arial;">Obrancoch Liptova</i><span style="font-family: arial;"> je
alegorickým stvárnením ruského útoku na Ukrajinu. Ale je to, samozrejme,
nadinterpretácia. Román vyšiel v roku 2021, teda ešte pred súčasnou fázou
agresie Ruska, ktorá je však pokračovaním osemročného tlaku na Ukrajinu od roku
2014 a tento tlak zasa trvá v rôznych formách už niekoľko storočí. Pravdaže,
niekoľko rokov konfrontácie Ukrajiny a demokratického Západu s Ruskom istotne
prispeli k tomu, ako hľadím na svet a podvedome sa určite odrazili aj v dejovej
línii môjho románu. No obrana malých slobodných národov proti zlému tyranskému
čarodejníkovi je typickou a obľúbenou témou fantasy. Môžem prezradiť, že isté
reálne historické inšpirácie som hľadal skôr v trinástom-štrnástom storočí,
v čase, keď Európu ohrozovali mongolské vojská alebo Zlatá horda. Alebo v
celkovej konfrontácii medzi usadenými roľníkmi a kočovnými nomádmi z Veľkej
stepi, čo bol určujúci fenomén dejín Eurázie od nejakého štvrtého tisícročia pred
našim letopočtom až po začiatok novoveku. Alternatívni Rusi v mojom románe
vystupujú. Nie však ako hlavný agresor, ale ako jeden z vazalských národov
Veľkého kagana. Čo v našom reálnom svete zodpovedalo práve pomeru medzi
spomenutou Zlatou hordou a ruskými kniežatstvami v stredoveku. Vlastne si
spätne uvedomujem, že môj román je tak jedno z mála diel slovenskej literatúry,
v ktorom sú Rusi zobrazení ako prisluhovači zla. Od devätnásteho storočia totiž
u nás v umení prevládal pozitívny obraz Ruska, respektíve pre prípadné ruské
poklesky a zločiny sa hľadalo nejaké ospravedlnenie. Aj z tohto pohľadu sú </span><i style="font-family: arial;">Obrancovia
Liptova</i><span style="font-family: arial;"> v čomsi novátorské. Ale či si pri mojom románe čitateľ
oddýchne, to veru neviem. Zatiaľ som mal spätnú väzbu takú, že kniha dokáže
vtiahnuť do deja, ale veľmi núti premýšľať. Azda je to fajn.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">A na záver obligátna otázka: Aké
máte ďalšie literárne plány?</span></span></b></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Sám neviem. Rozhodne sa teraz musím venovať nejaký
čas niečomu inému než tvorbe fantasy. Vnútorná túžba bola aspoň nateraz
naplnená. Uvidím tiež, aká bude reakcia čitateľov. Či má zmysel pokračovať v písaní,
alebo nie. </span><i style="font-family: arial;">Obrancovia Liptova</i><span style="font-family: arial;"> sú z môjho pohľadu zavŕšeným dielom. Možno
by sa dalo vyrobiť nejaké pokračovanie, ale v posledných častiach sa dej
dopracoval k smrti fantasy. Vynájdením strelných zbraní už nemôže príbeh meča a mágie
pokračovať. Zmenil by sa žáner. Bola by to už alternatívna vojnová kronika.
Individuálne hrdinstvo by sa vytratilo a stal by sa z toho definitívne
príbeh o zháňaní síry a liadku, odlievaní guliek a zásobovacej
logistike. Ale nevylučujem, že sa k tomu odhodlám. Je však pravda, že mám
v hlave jeden román, neviem veru, či budem mať čas a príležitosť dať
ho na papier. Išlo by o veľmi temný a pochmúrny príbeh. A určite
značne provokatívny. Bola by to kombinácia fantasy, alternatívnej histórie,
steampunku a politickej dystópie. Neboli by tam žiadni kladní hrdinovia, len
náboženskí fanatici, neľútostní zabijaci, militaristickí fašisti, nekompromisní
a násilní ideológovia a zvestovatelia nových lepších svetov. Ale ako som
vravel, uvidíme.</span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoListParagraphCxSpFirst" style="line-height: 150%; margin: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). <i>Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou</i>. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 4, s. 26 – 30).</span></p></div><p></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-29918247065000500722022-04-08T00:00:00.005+02:002022-04-14T19:55:33.309+02:00Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgAnclKYKqkpmPxIcuY7v3C4U-ldhIvd5IBcneJwMN2m9EYNLIoL7Y4E4tVVLOMiPjTvQun2ucHMQWe7JtIrx8lqhSr1IR_VEyQKI_hx1-TAVu0IpPPkJjXVtapY1_ZCZ82B1GASaBy_qAOE5RZQEBBEt7XCbo4BQX5gGDJZca-dsve5FqOSSoVS8hb=s500" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: justify;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="500" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgAnclKYKqkpmPxIcuY7v3C4U-ldhIvd5IBcneJwMN2m9EYNLIoL7Y4E4tVVLOMiPjTvQun2ucHMQWe7JtIrx8lqhSr1IR_VEyQKI_hx1-TAVu0IpPPkJjXVtapY1_ZCZ82B1GASaBy_qAOE5RZQEBBEt7XCbo4BQX5gGDJZca-dsve5FqOSSoVS8hb=w200-h200" width="200" /></a></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Predtým
než Erik Markovič debutoval zbierkou <i>Ikonickosť</i>.<i> Prestupovanie Slnka</i>,
čo sa udialo v roku 2014, s jeho poéziou sa bolo možné stretnúť sporadicky
v novinách, časopisoch a zborníkoch už od rozdelenia federácie. Pokúsil
sa dokonca aj o hudobnú interpretáciu vlastných básní – a nielen
svojich, i Jána Ondruša či Ivana Štrpku –, ktorá zaznela na verejných podujatiach
a v rozhlase, avšak na základe záznamov dostupných na platforme
YouTube sa dá konštatovať, že spev a hra na gitare nie sú jeho silnou
stránkou. Ani literárne sa mu za ten čas nepodarilo zásadne zarezonovať medzi
čitateľskou a kritickou obcou. Skôr sa neslávne dostal do povedomia
z pozície predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, pretože
za jeho vedenia nezískalo napríklad periodikum <i>Romboid</i> po prvýkrát bazálnu
dotáciu na svoj chod z Fondu na podporu umenia.</span></div><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Markovičova
ďalšia kniha </span><i style="font-family: arial;">Nanebovzývanie</i><span style="font-family: arial;">. </span><i style="font-family: arial;">ConiunctioAnimarumInCaelis</i><span style="font-family: arial;"> vychádza
v roku 2022, keď autor dosahuje abrahámsky vek. Na rozdiel od rozsiahlej prvotiny,
ktorá je v podstate súborným dielom viacerých relatívne autonómnych celkov,
novšia zbierka sa nepomerne redukuje iba na osamotený kratší cyklus. Obe
publikácie sú ale poetologicky a programovo úzko prepojené, preto ich
charakterizuje rovnaká formálna a obsahová ťažkopádnosť.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Topornosť
jazyka spôsobuje Markovič tým, že sa snaží byť významovo až obsesívne precízny.
Na jednej strane tak verše depoetizuje, zbavuje literárnosti a na druhej ich
zasa, presne naopak, napĺňa pátosom. V praxi potom realizuje zbytočne dlhé
syntaktické konštrukcie, v ktorých sa často nadužívajú slovesné podstatné
mená, prípadne neprimerane kumulujú adjektíva a príslovky: „<i>v úchvatne
rozochvene žiarivom a astrálne závratnom</i> / <i>vševesmírnom krúžení</i>“
(s. 26). Okrem toho taktiež pracuje so sonórnou expresivitou prebratou zo
senzualistickej dikcie trnavskej skupiny: „<i>v riav-</i> / <i>natých poryvoch
srdca</i>“ (s. 20).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">V
takto prozodicky kostrbatých skladbách Markovič rozpriestraňuje ideový koncept,
ktorý sa opiera o jednoznačné filozoficko-teologické východiská. Ich
najvyššou hodnotou je deita judeo-kresťanskej tradície, reprezentujúca „<i>harmóniu
abso-</i> / <i>lutna</i>“ (s. 13) a prítomná aj ako „<i>Duch Svätý</i>“
(s. 45) alebo „<i>On,</i> // <i>synovská božská osoba, Christos</i>“ (s. 46).
Autor teda žalmicky nahliada „<i>do podstaty</i>“ (s. 14) a hľadá „<i>pravý
pôvod básnického monoteizmu</i>“ (s. 29). Primárne sa natíska možnosť takúto
diskurzívnu krízu rozumu analyzovať z aspektu metamodernizmu, no zdá sa, že
v tomto prípade nejde o funkčnú recykláciu medieválno-barokových a mesianistických
podnetov.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ich
nevitálne preberanie sa najvýraznejšie prejavuje v apokalyptickom tóne, ako
v texte <i>Panne</i>, kde Markovič prirovnáva automobilizmus k diablovi a dospieva
k záveru, že „<i>Dobro je nemenné, zlá sú pohyblivé</i>“ (s. 48).
Katechétsky síce vhodné tvrdenie, predsa len pre demokratického a sekulárneho človeka
na začiatku dvadsiateho prvého storočia neproduktívne. Akokoľvek zaujímavo vyznieva
paralela medzi hektikou dopravných prostriedkov a démonmi posadnutými
prasiatkami z evanjelií, úvaha v konečnom dôsledku zostáva ploským
antitechnickým pranierom a nezužitkúva svoj potenciálny ekologicko-sociálny vektor.
Autor vie i prehnať kombinovanie vozvýšeného štýlu a mravokárstva, čím vyvoláva
komiku a rozpaky, o čom svedčí ďalšia skladba s podtitulom <i>Panna
večne zvrhlá v rečiach</i>: „<i>Ó šípy vulgarít a nadávok z Teba,
Ošípanna</i> / <i>najkrajšia moja a najmúdrejšia, pre mňa – Šebastiána.</i>“
(s. 42).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Podobne
aj pri iných básňach sa ukazuje, že Markovič ich na obrazotvornej úrovni nezvláda
udržať kvalitatívne homogénnymi, kladne ale dokáže upútať iba parciálne prostredníctvom
niekoľkých veršových úsekov: „<i>Lebo keď povedľa zaspávaš vo vlaku,</i> / <i>hlavu
pomaly tiež tak ďalej zakláňaš,</i> // <i>ústami načatá, akoby si v tomto
sne</i> / <i>odkiaľsi zhora túžobne očakávala bozk.</i>“ (s. 15). Lyricky
subjekt sa v tejto ukážke správa civilne, delikátne pozoruje a zaznamenáva
zmyslovosť chvíle. Škoda, že väčšia časť textu je štylizovaná cez pohľad
spirituálneho mentora. Práve v honbe za „<i>ústrednou celostnou metaforou
sveta</i>“ (s. 38) autor potláča pozemskú každodennosť, ktorou by vedel oveľa
autentickejšie a intenzívnejšie postihnúť ontologické otázky: „<i>Ktovie, kto
z nás dvoch skôr zomrie</i> / <i>a či pôjde tomu druhému na pohreb.</i>“
(s. 52).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Sklamaním
je i reflexia <i>Ec chaim</i>, sprítomňujúca nebezpečenstvo holokaustu.
Markovič opätovne prináša pozoruhodnú predstavu, kde „<i>temné dobytčie vagóny</i>
/ <i>kedysi smerujúce k dymu</i> [...] / <i>sú akoby roztrhanými kusmi
akéhosi veľkofilmu</i>“ (s. 43) a jeho kotúč v premietacom zariadení
kina pripodobňuje k momentu „<i>navíjania zvitkov Tóry</i>“ (tamtiež). A hoci
výstižne poznamenáva, že pred genocídnym vraždením „<i>začal najprv hrubnúť
a vulgarizovať sa jazyk</i>“ (s. 44), nevie túto súvislosť previazať
s xenofóbnou nenávisťou medzi ľuďmi. Azda to tak autor myslel, no nešikovnou
verbalizáciou zostali zdôraznené výčitky voči nadávkam ako subštandardnej
lexike.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">V tej
istej básni priam prorocky zaznie, ako „<i>nik nemohol vedieť a ani
netušil, že o pár rokov dovtedy</i> / <i>nepredstaviteľne nakoniec vypukne
na Ukrajine naozaj vojna</i>“ (tamtiež). Je, samozrejme, náhoda, že tesne po
publikovaní zbierky táto geopolitická zmienka nabrala na aktuálnosti. Markovič
pôvodne reagoval na počiatočnú ruskú okupáciu Donbasu a Krymu a neanticipoval
neskoršiu masívnu inváziu do celého štátu, ktorá v mnohom pripomína
nacistické ťaženie. V kontexte vzniku skladby bol však tento odkaz neadekvátny
a neodrážal vtedajšie skutočnosti. „<i>Rukopis knihy bol dokončený
v roku 2015</i>“ (s. 58) – píše autor, teda v dobe, keď nielen
slovnej nevraživosti v Európe, obzvlášť strednej, čelili obete utekajúce
pred krvavým konfliktom v Sýrii, Iraku či Afganistane.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Markovič
na propagáciu svojej poézie nezriedka zdieľa cez sociálnu sieť facebook skeny interných
posudkov, adresované grantovým komisiám, ktoré rozhodovali o finančnej
podpore na vydavateľské účely. Treba pripomenúť, že tie, žiaľ, nie sú odborným
zhodnotením jeho tvorby, ale kolegiálne napísaným odporúčaním. Mile Haugovej a Mariánovi
Milčákovi pravdepodobne nič iné ani nezostávalo. Lenže ich vyjadrenia o jedinečnom,
mimoriadnom a výnimočnom zjave v slovenskej literatúre sú nadmieru
zavádzajúce. Cieľom tejto recenzie bolo voči takémuto zveličenému konštatovaniu
vzniesť námietky a nezaujato aspoň v skratke poukázať na faktickú
úroveň autorových textov. Ak je zbierka niečím rozhodne hodnotná, určite vďaka sprievodnému
fotografickému materiálu Viki Kollerovej. Kritický dlh je hádam nateraz splatený.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Markovič, Erik (2022). <i>Nanebovzývanie</i> : <i>ConiunctioAnimarumInCaelis</i>. Levoča: Modrý Peter. 312 s. ISBN 978-80-89545-99-5.]</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 3, s. 52 – 53).</span></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-10614629677149399412022-02-25T00:00:00.002+01:002022-02-26T22:12:57.244+01:00Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita<p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"></span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjak7EmiPaDj3QuQjqHD-V2W3xc7prcbu2j2PLtECbp_aZ8ZEcENsvx3pUzsUByu_lcqn-fWJkSLfHv_BJQ5wmotr_uo_jrDPIS8u5rAIqPuversHx5hKTvx6NYsU8hT2XIpDhgxlxQuCCzXk6xvc-AqW71ROiC953P-yNLbXqoUpTOmJMtV3kDeH3c=s500" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="324" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjak7EmiPaDj3QuQjqHD-V2W3xc7prcbu2j2PLtECbp_aZ8ZEcENsvx3pUzsUByu_lcqn-fWJkSLfHv_BJQ5wmotr_uo_jrDPIS8u5rAIqPuversHx5hKTvx6NYsU8hT2XIpDhgxlxQuCCzXk6xvc-AqW71ROiC953P-yNLbXqoUpTOmJMtV3kDeH3c=w129-h200" width="129" /></a></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Prominentná
tvár francúzskej literatúry Gabriel Matzneff, laureát viacerých prestížnych
cien – Motardovej, Amicovej, Renaudotovej a Cazovej, sa v knižnej
eseji z polovice sedemdesiatych rokov vyjadril, že mať v náručí
trinásťročného chlapca alebo pätnásťročné dievča – konkrétne použil aj sloveso <i>posséder</i>,
ktoré znamená vlastniť i byť posadnutý – je neskutočným senzuálnym zážitkom;
vraj po ňom bude všetko ostatné už len „<i>nevýrazné, ťažké, bez chuti</i>“ (<i>Les
moins de seize ans, les passions schismatiques</i>, 2005, s. 24). Autor týchto kontroverzných
slov ale pred verejnosťou nikdy netajil svoju hebefilnú orientáciu, teda príťažlivosť
k osobám v raných štádiách puberty, čo dokazuje jeho tvorba. V takomto
prípade nejde z psychiatrického hľadiska naozaj o pedofíliu v exaktnom
zmysle, hoci v bežnom, najmä bulvárnom jazyku, dochádza k takejto
skratke.</span></span></div><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span></span><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Zdá
sa, že postava učiteľa päťdesiatnika vo výtvarnom krúžku z prvotiny </span><i style="font-family: arial;">Táto
izba sa nedá zjesť</i><span style="font-family: arial;"> od </span><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Nicol
</span><a name="_Hlk85339774" style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Hochholczerovej</a><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> má podobnú túžbu. Na rozdiel od
Matzneffa chce však svoj vzťah s Terezou, ktorý sa začína v jej dvanástich,
pragmaticky ukrývať: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">nikto sa o tom nesmie dozvedieť</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 29), „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">dávaj
si pozor, miláčik, aby ťa nikto neuvidel</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 38). Berúc do úvahy vyššie uvedené
diagnostické termíny, Ivan môže byť rovnako unudeným heterosexuálom, ktorý iba
uvedomelo využíva vekom, rodom a povolaním podmienenú prevahu nad šikanovanou
maloletou dievčinou s pocitmi menejcennosti: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">prídem zo školy</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> [...]
</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">a plačem, lebo na mňa kričali </i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">škaredá lesba</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">, aj keď nemali prečo</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“
(s. 7).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Keďže
obaja prežívajú samotu, postupne v sebe nachádzajú spriaznenosť. Introvertná
Tereza v ňom objavuje istotu a totálne sa mu odovzdáva: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">v kuse mi
môže huba mlieť</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 22). Ich známosť sa prehlbuje do dôvernejších polôh
incestnej povahy. Kým u nej sa utvára akási forma Elektrinho komplexu – „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Spapal
si mi otca</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 61) –, Ivan zasa v jednej situácii, dotýkajúc sa jej, nostalgicky
spomína „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">na to, že naposledy tak umýval vlasy svojej dcére</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 37). No
text explicitne neuvádza, že by svoju potomkyňu telesne zneužíval či k nej
prejavoval fyzickú náklonnosť. Skôr dovolil, aby sa mu rodičovské emócie
minulosti a bytostné potreby súčasnosti zliali dokopy, prestal sa
kontrolovať a ponúkol túto egoistickú chiméru lásky svojej naivnej
a neskúsenej milenke-obeti. Navzájom si síce vypĺňajú prázdne miesta, ale
ich romanca nie je z pochopiteľných dôvodov rovnocenná, bez ohľadu na fakt, že na
ňu hlavná hrdinka dáva dobrovoľný súhlas: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">už nie som decko</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 33). Napĺňa
sa preto skutková podstata znásilnenia – nie však primitívne hrubého,
paradoxne delikátneho a nežného, vykonávaného prostredníctvom vedomej
manipulácie metódou groomingu: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">milujem ťa</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 20), „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">pekne sa
bozkávaš</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 30), „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">hovoríš, že som krásna žena</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 41).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Tereza
nie je ako jej rovesníčka Dolores z románu </span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Lolita</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> (1955) – nezahráva sa
s Ivanovými citmi a nepredáva mu zištne svoje telo, naopak, oddáva sa
mu prirodzene: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">vyplazuješ do mňa jazyk, krájaš ním ovocie</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 54). Hoci
protagonistka Vladimira Nabokova využíva závislosť svojho otčima vo vlastný
materiálny prospech, obe sú stále klasickými rukojemníčkami, unesené zo svojho
detstva. No tieto prózy je vhodné porovnávať len tematicky a kulturálne,
pretože Hochholczerovej príbeh – okrem toho, že vznikol v inom diskurze – má
minimalistickú výstavbu, tvoria ho krátke uzavreté reminiscencie, ktoré sa dovedna
realizujú ako epištolárna noveleta v zlomkoch, konkrétne v denníkových
úryvkoch. Dej sa posúva chronologicky a ubieha dynamicky, i keď neobsahuje
efektné pútavé zvraty.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Autorka
vo viacerých rozhovoroch prezradila, že jej kniha je z väčšej časti autobiografická.
Možno bol jej prvotný impulz terapeutický – v snahe vysporiadať sa so
svojou skúsenosťou, eventuálne aj občiansky – posilniť hlas hnutia Me Too
na Slovensku. Akúkoľvek osobnú motiváciu k písaniu mala, vo výsledku sa
jej podarilo zložiť umelecký zrelý a spoločensky výpovedný text. Zaujímavo
pôsobí najmä surreálna obrazotvornosť, rezonujúca v samotnom názve, ktorá
sa obsesívne spája s konzumáciou. Dá sa chápať ako metafora intenzívneho
ontologického ponímania. Tereza svoje mentálne vnútro v predstavách expresívne
pripodobňuje k digestívnym procesom: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Moja izba sa nedá zjesť. Nedá sa
s mliaskaním požuť a potom vyberať jazykom zo zubov</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 69).
Niekedy má až charakter poruchy príjmu potravy pika: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Mohla by som si ju do
úst vložiť aj hlbšie, úplne hlboko, s tým nemám problém, mohla by som ju
prehltnúť celú a lyžica by mi skĺzla hrdlom dolu až do žalúdka
a potom by skĺzla nižšie a potom ešte nižšie, až by zo mňa vykĺzla
úplne a už by to nebola lyžica, ale tvoj syn</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 91).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Osemnásťročná
Tereza v závere pomaly zisťuje, že kým Ivanova existencia zostáva komfortne
statická, jej sa rýchlo mení, navyše je poznačená niečím ťaživým. Na strednej
škole napríklad nedokáže rozvinúť intímnejšie priateľstvo so svojou generáciou:
„</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">nedá sa do nich oprieť lakťami, lebo takí chlapci by sa zlomili, pukli ako
zdochnutý ríbezľový krík</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 92). Zotrváva uväznená v prvotnom
omámení, akoby trpela štokholmským syndrómom: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">kto iný by ma chcel, kto iný
by mi porozumel, ja si to neviem bez neho vôbec predstaviť</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 151). Naďalej
mieni „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">mať muža, ktorý bude ako môj starý otec alebo Péter Esterházy</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“
(s. 142). Z jej myšlienkových pochodov tušiť patologickú posadnutosť,
deviáciu stimulovanú nezdravým pomerom.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Hochholczerová
dekonštruuje popkultúrny obraz vyzývavého dievčaťa v období dospievania,
ktorý funguje ako anonymná pornografická fantázia nemalého množstva mužov
v stredných rokoch, často rodinne založených. Autorka ale nemoralizuje o
partnerskej diskrepancii vo veku, primárne poukazuje na potenciálne konzekvencie
na psychosexuálny vývoj nedoformovaného človeka. Ivan totiž Terezu v skutočnosti
nemiluje, zavádza ju sentimentálnymi komplimentmi, aby s ňou mohol potajme
mávať pohlavný styk: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Vojdem do teba zozadu a budem ti pri tom hovoriť,
aká si múdra a dospelá.</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">“ (s. 79). Jeho úmysly nie sú úprimné a komplexné
ako u Edgara Allana Poa k svojej trinásťročnej manželke Virginii Elize
Clemm, zo smrti ktorej sa po zvyšok života nevedel spamätať a tento smútok
transformoval do viacerých slávnych básní. Rovnako z jeho strany nejde o
estetizovaný erotický hold mladosti a kráse, akú ponúka európska pederastická
tradícia od čias starovekej helénskej kultúry, neustále platonicky vitálna ako
v novele Thomassa Manna </span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Smrť v Benátkach</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> (</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Der Tod in
Venedig</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">, 1912) či vášnivo ako v románe </span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Voor een verloren soldaat</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> (1986,
voľný preklad: </span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Stratenému vojakovi</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">) od významného holandského baletného
tanečníka a režiséra Rudiho van Dantzig. Treba zdôrazniť, že v tomto
prípade krátka aféra pred záverom druhej svetovej vojny s kanadským liberátorom
Waltom autorovo životopisné alter ego v podobe dvanásťročného Jeroena nezasahuje
negatívne. Pravdaže, nie každá tínedžerka má sen byť Lolitou a stretávať
sa so staršími pánmi, nie každý chlapec sa správa frivolne ako Gitón zo </span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Satirika</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">
(</span><i style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Satyricon</i><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">, koniec 1. storočia), starorímskej paródie na Odyseu od Gaia
Petronia Arbitra.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; line-height: 150%; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Rozmer,
ktorý</span><span style="font-family: arial; text-align: left; text-indent: 35.45pt;"> </span><span style="font-family: arial; line-height: 150%; text-align: left; text-indent: 35.45pt;">Hochholczerová
v knihe nespomína, je právny. V krátkosti zaznieva iba v Ivanovej
obave z prezradenia. Po vyjdení najavo sa však nič zásadné nedeje: „<i>Mama
sedí vedľa mňa a hovorí </i>čo s takým, veď ten už na nič nie je
dobrý, len na neho pekne čo najskôr zabudni<i>.</i>“ (s. 64). Nečelí stíhaniu
ako Matzneff po tom, čo Vanessa Springora, riaditeľka vydavateľstva Éditions
Julliard, publikovala memoáre <i>Le Consentement</i> (2020, český preklad: <i>Svolení</i>)
o nevhodnom vzťahu medzi ňou v trinástich a charizmatickým
spisovateľom parížskej kaviarne okolo päťdesiatky. Pravdou je, že v tej
dobe nešlo o ilegálnu aktivitu, ako tvrdí obhajoba, na rozdiel od
Terezinej situácie. Podstata, že pedagóg mal sex so žiačkou základne školy
akosi okoliu uniká, respektíve k tomuto aktu pristupuje ľahostajne a v tichosti
ho toleruje. Stačí si pripomenúť kauzu predsedu parlamentu Borisa Kollára –
reprezentanta takzvaných tradičných hodnôt –, prichyteného médiami pri veľmi
privátnej elektronickej komunikácii s maloletou chovankyňou
resocializačného zariadenia. Jeho konanie nielenže nebolo dôvodom na odstúpenie
z funkcie, ani zaň dokonca neniesol žiadnu trestnú zodpovednosť.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Sugestívna téma, ktorú Hochholczerová
spracúva, láka – ako vidieť – k neliterárnym diskusiám. Jej pôsobivosť má sama
osebe výrazný vplyv na oslovenie čitateľského publika. Bude preto zaujímavé
sledovať, ako si ho debutujúca autorka s takto získanou pozornosťou zvládne
udržať i cez konvenčnejšie a menej polemické, no stále produktívne námety.
Otázkou tiež zostáva, ako sa bude ďalej vyvíjať jej poetologický ráz: či
zostane zakotvený vo fragmentárnom minimalizme – citeľne pripomínajúcom kontúry
Ballovho rukopisu –, alebo sa posunie do autonómnejšej podoby.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Hochholczerová, Nicol (2021). <i>Táto izba sa nedá zjesť</i>. Bratislava: KK Bagala. 152 s. ISBN 978-80-89973-48-4.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="font-family: arial;">Vyšlo vo Fraktáli.</span></b></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita. In <i>Fraktál</i>. ISSN 2585-8912, 2022, roč. 5, č. 1, s. 156 – 161).</span></p><p></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-86125655123994725362022-02-18T00:00:00.069+01:002023-08-04T03:05:03.897+02:00Anomalie du Prix Goncourt<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiRe_J7NVX9Xk0VXIfmLbOir38nElE3nDwqnUOpEB4LNWP5qqUZ4vb3O-531sSU4iC5TgS_tjuu7glBUi1NAmwzPQly6qi4VtNle98INNX2zqKpv_ZZr_oZHdbZxfxNSVjj5ua1YMMpUK-z-dlSVOxaK0-vYI4cnt4-6ooBnjmoqOFCotlTIXFhTb3beuz6/s500/L'Anomalie%20%5BHerv%C3%A9%20Le%20Tellier%5D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="341" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiRe_J7NVX9Xk0VXIfmLbOir38nElE3nDwqnUOpEB4LNWP5qqUZ4vb3O-531sSU4iC5TgS_tjuu7glBUi1NAmwzPQly6qi4VtNle98INNX2zqKpv_ZZr_oZHdbZxfxNSVjj5ua1YMMpUK-z-dlSVOxaK0-vYI4cnt4-6ooBnjmoqOFCotlTIXFhTb3beuz6/w136-h200/L'Anomalie%20%5BHerv%C3%A9%20Le%20Tellier%5D.jpg" width="136" /></a></span></div><span style="font-family: arial;"><div style="text-align: justify;">Dans la culture populaire, il existe un sous-genre distinct de spéculation consacré à l'aviation civile dans des situations inhabituelles. Par exemple, en 1961, un épisode de la série culte d'anthologie "The Twilight Zone" (1959-1964), produite par Rod Serling, a dépeint un équipage de vol confronté à des problèmes inattendus, une augmentation de la vitesse et une perte de communication radio sur une route régulière entre Londres et New York. L'histoire prend ensuite une tournure de voyage dans le temps, illustrée par une vue d'un brontosaure en train de se nourrir depuis le cockpit. Un récit similaire se trouve dans la nouvelle exemplaire "The Langoliers" du recueil "Four Past Midnight" (1990) de Stephen King. Contrairement aux clichés typiques du court-métrage précédent de l'époque, cette histoire explore l'état psychologique des passagers après avoir traversé une faille dimensionnelle vers une réalité alternative en train de se désintégrer progressivement. Un autre exemple est le roman L'anomalie (2020) d'Hervé Le Tellier, qui a reçu le prestigieux prix Goncourt, la récompense la plus estimée de la littérature francophone.</div><div style="text-align: justify;"><br /><span><a name='more'></a></span></div><div style="text-align: justify;">On dit que même un maître charpentier peut parfois faire des erreurs, et il semble que le jury à Paris ne fasse pas exception. Surtout lorsque le livre gagnant est un thriller de science-fiction assez palpitant qui combine consciemment la banalité de la production grand public avec des nuances intellectuelles, mais qui n'est certainement pas une sensation, comme l'a remarqué Michal Hvorecký dans Denník N. Pour comparer, cela serait comme si le roman "Tahiti" (2019) de l'auteur mentionné remportait le prix slovaque Anasoft litera, bien que la même différence qualitative le sépare, par exemple, de "Šeptuchy" (2019) d'Alena Sabuchova, ou de la docufiction "Čepiec" (2019) de Katarína Kucbelová, classée juste derrière.</div></span><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Le premier roman d'Umberto Eco, "Le Nom de la Rose" (Il nome della rosa, 1980), est souvent cité comme un prototype de transgression postmoderne entre ce qu'on appelle la "trash" et l'art. Peut-être parce qu'il réalise le plaisir du texte décrit par Roland Barthes, où derrière la première couche d'un récit de détective historique spécifique, un brillant jeu généalogique et sémiotique se déploie, avec des mots de la bouche d'un moine franciscain médiéval influencé par Ludwig Wittgenstein, philosophe de la première moitié du XXe siècle. Cela nécessite bien sûr un certain niveau de compétence du lecteur pour que le plaisir post-structuraliste se manifeste. Cependant, Le Tellier se contente simplement d'automatiser cette procédure poétologique déjà profanée. En pratique, cela signifie qu'il fait subtilement référence à plusieurs auteurs importants : Georges Perec et Raymond Queneau, représentants du célèbre groupe expérimental mathématique et littéraire OuLiPo, ainsi que Lev Tolstoï, Stéphane Mallarmé ou Kenneth White. Malheureusement, la validité de ces références est largement décorative et essentiellement insignifiante.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Beaucoup plus intéressant est le fait que cette association d'après-guerre, à laquelle appartenait également Italo Calvino, existe toujours, et Le Tellier en est actuellement le président. Cependant, si l'intention oulipienne initiale était de rechercher de nouvelles possibilités d'expression créative et de dépasser les schémas, le roman "Anomalie" a renoncé à cet aspect.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">La discursivité de Le Tellier, qui devait être le pilier du texte, n'est qu'un ornement formaliste, et l'histoire elle-même reste au premier plan. Par conséquent, ces deux niveaux ne s'affrontent pas de manière significative sur le plan compositionnel, heureusement. Cependant, il est notable que l'auteur a essayé d'osciller entre une littérature exigeante et une dramatisation de séries américaines. Il a réussi à faire vibrer au moins un pôle de cet axe. Néanmoins, cela ne diffère pas significativement des émissions de télévision comme "Lost" (2004-2010) ou "Manifest" (2018-2022). "Anomalie" est précisément cette lecture conventionnelle de best-sellers avec un potentiel d'investissement pour une adaptation par des services de streaming dominants.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Un événement mystérieux, peut-être explicable uniquement par la mécanique quantique ou l'hypothèse de la simulation, a causé que le vol de la France aux États-Unis a été littéralement dupliqué. Le roman se concentre ainsi de manière mosaïque sur plusieurs personnages qui luttent avec l'existence de leur alter ego, un jumeau parallèle. Le Tellier, avec humour, ouvre non seulement des réflexions ontologiques sur le sens de la vie, mais également des problèmes sociaux actuels d'augmentation de la haine et de dévalorisation de la vérité : "le président, la bouche grande ouverte, ressemble beaucoup à un gros poisson avec une perruque blonde" (p. 150). Il adopte une position critique envers l'homophobie, le racisme et l'entrelacement de la politique et de la religion. Ici, la traductrice Mária Michalková Rovná a commis une erreur en les qualifiant de "évangélique" (p. 134) au lieu d'évangélistes.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Le Tellier nomme délibérément les défauts de son époque et confronte ce segment miniature du temps et de l'espace dans l'histoire de l'humanité directement avec le mystère de l'univers, vers lequel il jette un coup d'œil à travers le sérieux du monde de la physique théorique. Cependant, la capacité philosophique du roman ne transcende pas les limites du divertissement grand public, bien que cela devait être à l'origine l'entrée dans un labyrinthe métatextuel. Du point de vue de Queneau, l'appartenance à l'Oulipe a été autrefois comparée de manière humoristique à des rats qui construisent leur propre labyrinthe, pour finalement en trouver la sortie. "Anomalie" est donc un schéma intelligent. Pendant ce temps, le jury de l'Académie Goncourt est revenu à des exigences plus élevées en matière de littérature et a récompensé le livre "La plus secrète mémoire des hommes" (2021) de l'écrivain sénégalais Mohamed Mbougar Sarr l'année suivante.</span></p><p style="text-align: justify;"><b style="font-family: arial;">Cette critique, traduite en français par ChatGPT, est parue dans l'édition slovaque du livre dans le magazine "Rozum".</b></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Source originale</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). "Anomalie du Prix Goncourt." In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, vol. 4, no. 2, pp. ? - ?).</span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/14338132489525868245noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-42923979637896650822022-02-18T00:00:00.011+01:002023-08-04T02:31:48.368+02:00Anomália Goncourtovej ceny<p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEh1_O9ksyJ1AZlm8kB0SPuE-zi3D7oLQG7hIGQgk6lWLyyGoQ1lofiZkfHLHlRtYfzBGQv_fy11QnY5Vu4Ga4fn6yO2Fw8ZxO2cW3nMr2WceSjCCJoMPhJgkQjIdxoUbznXEU62L5cUswEZtJqeQ9pHPa_hsxdljlEOUr-nt8HSjnaB57EBvgn3xAI8" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img data-original-height="500" data-original-width="299" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEh1_O9ksyJ1AZlm8kB0SPuE-zi3D7oLQG7hIGQgk6lWLyyGoQ1lofiZkfHLHlRtYfzBGQv_fy11QnY5Vu4Ga4fn6yO2Fw8ZxO2cW3nMr2WceSjCCJoMPhJgkQjIdxoUbznXEU62L5cUswEZtJqeQ9pHPa_hsxdljlEOUr-nt8HSjnaB57EBvgn3xAI8=w120-h200" width="120" /></a></div><span style="line-height: 150%;"><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Civilným
letom v neobvyklých situáciách patrí v popkultúrnej tvorbe samostatný subžáner
špekulatívnej povahy. Napríklad v roku 1961 bola odvysielaná epizóda kultového
antologického seriálu </span><i style="font-family: arial;">Zóna súmraku</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">The Twilight Zone</i><span style="font-family: arial;">, 1959 –
1964) od producenta Roda Serlinga, v ktorej musí posádka lietadla na pravidelnej
linke medzi Londýnom a New Yorkom riešiť neočakávané problémy s narastajúcou
rýchlosťou a stratou rádiového spojenia. Po tejto peripetii nasleduje zauzlenie
deja prostredníctvom putovania v čase, o čom svedčí výhľad z kokpitu
na kŕmiaceho sa brontosaura. Z podobného naratívu vychádza priam exemplárna novela
</span><i style="font-family: arial;">Langolieri</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">The Langoliers</i><span style="font-family: arial;">) zo zbierky </span><i style="font-family: arial;">Štyri po polnoci</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">Four
Past Midnight</i><span style="font-family: arial;">, 1990) od Stephena Kinga. Na rozdiel od predchádzajúceho krátkometrážneho
scenára s charakteristickým klišé dobovej televízie sa v uvedenej próze
rozvíja psychologické rozpoloženie cestujúcich po preniknutí cez dimenzionálnu
trhlinu do postupne sa rozpadajúcej alternatívnej skutočnosti. Ďalšou ukážkou by
mohol byť i román </span><i style="font-family: arial;">Anomália</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">L'anomalie</i><span style="font-family: arial;">, 2020) od Hervého Le
Telliera, ktorý získal prix Goncourt, najprestížnejšiu cenu za frankofónnu literatúru.</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span><span style="font-family: arial; text-align: left;">Hovorí
sa, že aj majster tesár sa niekedy utne a zdá sa, že ani porota
v Paríži nie je výnimkou. Obzvlášť ak sa víťaznou knihou stal vcelku
napínavý vedeckofantastický triler, ktorý síce vedome kombinuje banálnosť strednoprúdovej
produkcie s intelektuálnou nadstavbou, určite však nejde o senzáciu, ako
sa vyjadril Michal Hvorecký v </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Denníku N</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">. Pre predstavu by to analogicky
znamenalo, akoby román </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Tahiti</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> (2019) spomenutého autora získal slovenskú
cenu Anasoft litera, hoci od prózy </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Šeptuchy</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> (2019) laureátky Aleny
Sabuchovej – prípadne dokufikcie Kataríny Kucbelovej </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Čepiec</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> (2019), tesne
umiestnenej na pomyselnom druhom mieste – ho delí rovnaký kvalitatívny odstup,
aký má Le Tellier dajme tomu od Umberta Eca.</span></div></span><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Práve
Ecov debut </span><i style="font-family: arial;">Meno ruže</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">Il nome della rosa</i><span style="font-family: arial;">, 1980) sa učebnicovo
neraz označuje ako prototyp postmoderného narúšania hraníc medzi takzvaným brakom
a umením. Azda preto, že sa v ňom napĺňa Rolandom Barthom popísaná
rozkoš z textu, v ktorom sa za prvým plánom konkrétne historickej
detektívky rozpracúva brilantná genologická a semiotická hra, keď napríklad z úst
stredovekého františkánskeho mnícha zaznievajú slová Ludwiga Wittgensteina,
filozofa prvej polovice dvadsiateho storočia. Chce to, samozrejme, čitateľskú kompetentnosť,
aby sa onen postštrukturálny plezír realizoval. No Le Tellier len zautomatizovane
použil tento už sprofanovaný poetologický postup. V praxi to znamená, že skryto
odkazuje na viacero významných autorov: Georga Pereca či Raymonda Queneaua – predstaviteľov
svetoznámeho matematicko-spisovateľského experimentálneho zoskupenia OuLiPo – ,
ale i na Leva Nikolajeviča Tolstého, Stéphana Mallarmého alebo Kennetha Whita. Platnosť
týchto referencií je, žiaľ, výrazne dekoratívna a v princípe
nepodstatná.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Oveľa
zaujímavejšou je potom informácia, že toto povojnové združenie, kam patril aj Italo
Calvino, ešte stále existuje a Le Tellier mu zároveň predsedá. Ak však
bolo prvotným oulipiánskym zámerom hľadať nové možnosti tvorivého vyjadrenia
a prekračovať schémy, román </span><i style="font-family: arial;">Anomália</i><span style="font-family: arial;"> na tento aspekt rezignoval.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Keďže
Le Tellierova diskurzivita, ktorá mala byť pilierom textu, je iba formalistickým
ornamentom, v popredí zostáva samotné rozprávanie, a tak sa tieto dve
roviny, našťastie, nedostávajú na kompozičnej úrovni do zásadného konfliktu. Je
ale citeľné, že sa autor snažil oscilovať medzi náročnou literatúrou a americkou
seriálovou dramatizáciou. Aspoň sa mu podarilo rozvibrovať jeden pól tejto osi.
V ničom však podstatne odlišný od televíznych šou typu </span><i style="font-family: arial;">Nezvestní</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">Lost</i><span style="font-family: arial;">,
2004 – 2010) a </span><i style="font-family: arial;">Manifest</i><span style="font-family: arial;"> (2018 – 2022). </span><i style="font-family: arial;">Anomália</i><span style="font-family: arial;"> je presne tým konvenčným
bestsellerovým čítaním, ktoré má investičný potenciál na adaptáciu pre
dominujúce streamovacie služby.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Záhadná
udalosť, objasniteľná hádam len cez kvantovú mechaniku či hypotézu simulácie,
spôsobila, že let z Francúzka do Spojených štátov sa doslova duplikoval. Román
sa tak mozaikovito sústreďuje na niekoľko postáv, ktoré sa vyrovnávajú s existenciou
svojho ďalšieho ja, paralelného dvojčaťa. Le Tellier s humorom, okrem ontologických
úvah nad zmyslom života, otvára i aktuálnu spoločenskú problematiku narastania
nenávisti a devalvovania pravdy: „</span><i style="font-family: arial;">prezident s otvorenými ústami
značne pripomína veľkú rybu s blond parochňou</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 150). Kriticky sa
stavia k homofóbii, rasizmu a prepájaniu politiky s náboženstvom. Tu
zrejme prekladateľka Mária Michalková Rovná spravila chybu, keď sú podľa nej v poradnom
tíme Donalda Trumpa „</span><i style="font-family: arial;">evanjelici</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 134) a nie evanjelikáli
(évangélistes).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Le
Tellier cielene pomenúva neduhy svojej doby a tento miniatúrny výsek z času
a priestoru v dejinách človečenstva konfrontuje priamo s mystériom vesmíru,
do ktorého načiera prostredníctvom seriózneho sveta teoretickej fyziky.
Filozofická kapacita románu však neprekračuje hranice mainstreamovej zábavy, aj
keď tá mala byť pôvodne vchodom do metatextového bludiska. A pritom Queneau
kedysi vtipne prirovnal členstvo v Oulipe k potkanom, ktoré si samy postavia
labyrint, aby z neho napokon našli cestu von. </span><i style="font-family: arial;">Anomália</i><span style="font-family: arial;"> je z tohto
pohľadu inteligentným nákresom. Porota Goncourtovej akadémie sa medzitým opätovne
vrátila k vyšším nárokom na literatúru a v nasledujúcom ročníku
ocenila knihu </span><i style="font-family: arial;">Najtajnejšia ľudská spomienka</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">La plus secrète mémoire
des hommes</i><span style="font-family: arial;">, 2021) senegalského spisovateľa Mohameda Mbougara Sarra.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Le Tellier, Hervé (2020). <i>Anomália</i>. Bratislava: Inaque. 312 s. ISBN 978-80-8207-129-3.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Anomália Goncourtovej ceny. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 2, s. ? – ?).</span></p><p></p>Unknownnoreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-70545751544107073412021-11-19T00:00:00.035+01:002021-11-24T18:25:58.472+01:00Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre<p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi4Ise82tMTA2f2WOkJtrmqp__ffJMpV3VBx_14ernvpFhvEYmXuHpMkWNAZPlZjdoPnu1WY7HyQ7CoeqnIt1W5f5SN3kBESBvs-e2nDE4Q9yp8AfEqRIVypgxvS0xWWxjhtm_9O8nje6jGJJ-Vo5QEn401TM6e5P_UfeEQilqa6j8MaG8uqLxFiZQ_=s500" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="361" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi4Ise82tMTA2f2WOkJtrmqp__ffJMpV3VBx_14ernvpFhvEYmXuHpMkWNAZPlZjdoPnu1WY7HyQ7CoeqnIt1W5f5SN3kBESBvs-e2nDE4Q9yp8AfEqRIVypgxvS0xWWxjhtm_9O8nje6jGJJ-Vo5QEn401TM6e5P_UfeEQilqa6j8MaG8uqLxFiZQ_=w144-h200" width="144" /></a></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Debut Lukáša Cabalu síce porota knižnej ceny Anasoft litera vybrala do desiatky najlepších slovenských próz vydaných v roku 2020, no nakoniec ho neposunula do finálového shortlistu, z ktorého oprávnene vzišla ako laureátka Barbora Hrínová za zbierku poviedok <i>Jednorožce</i>. Pre začínajúceho autora je to, samozrejme, beztak veľký úspech.</span></div><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Cabala
však nie je nováčikom v pravom zmysel slova. Jeho kontakt s textom – či už
profesijne prostredníctvom zamestnania v antikvariáte, alebo cez bohatú čitateľskú
skúsenosť – je natoľko osobný, až v novele, respektíve novelete </span><i style="font-family: arial;">Satori
v Trenčíne</i><span style="font-family: arial;"> vystupuje nielen tematicky, ale ide v podstate
o jej hlavný poetologický postup. Protagonista „</span><i style="font-family: arial;">sa uchyľoval
k literatúre</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 42). Podobne si tak počína aj autor; pracuje s alúziami
na ňu, rozširuje ich navyše o hudbu, kinematografiu a výtvarné umenie,
modelujúc kultúrnu sieť a reflektujúc v nej svoju osobu: „</span><i style="font-family: arial;">Vincent sa
ešte mnoho dní vynáral z vlastnej prózy.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 65).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Okrem
povolania, toposu a estetického vkusu spája Cabalu s ústrednou
postavou i fyzické zdravotné postihnutie. Autor otvára knihu citátom zo zbierky
poviedok </span><i style="font-family: arial;">Život je krátky</i><span style="font-family: arial;"> (2012) od Lucie Piussi, v ktorom upriamuje
pozornosť na nadávku „</span><i style="font-family: arial;">dement s rázštepom</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 5). Azda aj to
bolo motiváciou k písaniu – ponúknuť pred často neuvedomelými spoločenskými
skratkami úvahu o inosti a civilných problémoch z nej
vyplývajúcich: „</span><i style="font-family: arial;">Následne mu navrhli komplikovanú operáciu so sekaním
a posunutím hornej čeľuste</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 52).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Intimitu
tejto výpovede Cabala napriek tomu ďalej psychologicky nerozvíja a radšej
uprednostňuje svoj príbeh „</span><i style="font-family: arial;">natoľko odpútať od reality</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 29), aby
mohol „</span><i style="font-family: arial;">skĺznuť do hlbín svojej predstavivosti</i><span style="font-family: arial;"> (s. 16). Používa pri tom
hru s kategóriami autenticity a identity na poli postáv: „</span><i style="font-family: arial;">Kam
pôjde, keď si Klára uvedomí, že samého seba si k nej len vymyslel?</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 40).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Relácia
medzi samotou a medziľudskými vzťahmi, najmä partnerskými je napokon
ústredným predmetom Cabalovho záujmu. Keďže sa autor vyhýba analýze, vo
výsledku prináša jej opak – impresiu, náladový obrázok, presne ako vložené
ilustrácie japonologičky Anny Cimy, ktorej meno zarezonovalo i vďaka románu </span><i style="font-family: arial;">Probudím
se na Šibuji</i><span style="font-family: arial;"> (2018). Inšpirácia vo východoázijských reáliách dotvára
atmosféru pocitovej introspekcie jednotlivca a jeho fragilnosti. Preto je
Trenčín vykreslený ohurujúco ako veľkomesto s rozsiahlym metrom či
megalopola plná mrakodrapov: „</span><i style="font-family: arial;">Vstúpia do výťahu, pomaly sa vezú na tridsiate
druhé poschodie.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 7). Táto vizualizácia je badateľne popkultúrna a
spĺňa analogickú funkciu hyperboly ako štvrťmiliardová Bratislava v dystopii </span><i style="font-family: arial;">Fytopaleontológia</i><span style="font-family: arial;">
(2019) od Petra Šuleja. Je to takisto konfrontácia provinčného so svetom: „</span><i style="font-family: arial;">Na
obed zašiel do čínskej štvrte. Zastavil sa pri jednom pojazdnom stánku
s jedlom a chlapíka za pultom poprosil o preklad nápisu, ktorý
mal nad sebou. Predavač s nebadateľným prízvukom povedal, že sú to
bryndzové halušky</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 66). Nemožno však jednoznačne hovoriť o irónii
v chápaní postmodernizmu, pretože hranica medzi tým, ako uchopiť absurdnosť
– buď s nadsádzkou, alebo bez nej, respektíve vážne – nie je presne
stanovená. V tomto prípade je vhodné zmieňovať sa skôr o koncepcii postirónie.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">No
Cabalovi treba s určitosťou vytknúť formálnu enumeratívnosť referencií, teda
zbytočnú manieru zhotovovať zoznamy prečítaného, videného a počutého,
ktorá ešte na počiatku dvadsiateho prvého storočia prežíva v domácom
prostredí ako metóda, čoraz viac anachronická, čo dokladujú neskoršie práce
spomínaného Šuleja, eventuálne Petra Macsovszkého. Posuny od filmára Paola
Sorrentina cez spisovateľa Jacka Kerouaca k folkrockovému hudobníkovi Nickovi
Drakovi až po maliara Edwarda Hoppera taktiež narúšajú nosnú líniu azianizačných
motívov globalizácie a robia z jeho prvotiny väčšmi kolážový derivát
než originál. Autor tak nevyužíva naplno zdroje metamodernej paradigmy, aj keď obsahovo
sa k nim čiastočne približuje „</span><i style="font-family: arial;">naruby obráteným satori</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 55).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Cabalov rukopis sa
z uvedených dôvodov javí ako pomyselné </span><i style="font-family: arial;">probatio calami</i><span style="font-family: arial;">, takzvaná
skúška perom, ktorou si stredovekí skriptori na margu overovali fungovanie svojej
písacej potreby. </span><i style="font-family: arial;">Satori v Trenčíne</i><span style="font-family: arial;"> je skrátka takým veľmi vydareným štylistickým cvičením, ukážkou autorovho potenciálu v budúcnosti sa tvorivo
osamostatniť od uzuálnych rámcov postmodernej poetiky. To by zrejme platilo
i pre obdobné naratologické kvázi- a retroexperimenty typu </span><i style="font-family: arial;">Ruzká
klasika</i><span style="font-family: arial;"> (2017) od Daniela Majlinga či </span><i style="font-family: arial;">Østrov</i><span style="font-family: arial;"> (2019) od Petra Balka.
Zdá, sa že je priam obligátnou praxou opätovne dekonštruovať vlastný literárny proces: „</span><i style="font-family: arial;">to
veľkomesto by ste možno mali nechať vystúpiť do popredia už na začiatku</i><span style="font-family: arial;">
[...]. </span><i style="font-family: arial;">A napadlo nám, že aj téma rázštepu by sa mohla nadhodiť oveľa
skôr.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 87 – 88). Porovnajúc tieto tri texty s tvorbou Tomáša
Horvátha v deväťdesiatych rokoch, diachrónne, z hľadiska
vývinu v čase sa v nich zvýrazňujú aspekty epigónstva
a neproduktivity. Toľko k objavovaniu Ameriky v slovenskej
literatúre.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Cabal, Lukáš (2020). <i>Satori v Trenčíne</i>. Bratislava: Artforum. 100 s. ISBN 978-80-8150-303-0.]</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 9 – 10, s. 74 – 75).</span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-3791211381908494172021-10-11T00:00:00.004+02:002021-11-24T09:17:04.427+01:00Melodramatický brak od exprezidenta Kisku<p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjJmg9nypxvgbva7uSpzC7g68sRX6IgRg9ge3yIyTZ0vkpDrmcJ9KbAuYqw2qFU8CGr3yGXE-Cj1KhkfEUVajz88azxHRhkOVLTOQvXrZOJyQwdPZ7ODLm1unMn5j5AcwPz_GbI3hdcZ3xIj_TNJRa-fXqLs2DwJLhIsHX7aCEsl0Z84FKVe4MYtfR-=s500" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="313" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjJmg9nypxvgbva7uSpzC7g68sRX6IgRg9ge3yIyTZ0vkpDrmcJ9KbAuYqw2qFU8CGr3yGXE-Cj1KhkfEUVajz88azxHRhkOVLTOQvXrZOJyQwdPZ7ODLm1unMn5j5AcwPz_GbI3hdcZ3xIj_TNJRa-fXqLs2DwJLhIsHX7aCEsl0Z84FKVe4MYtfR-=w125-h200" width="125" /></a></div></div><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Debut
Andreja Kisku sa nesporne stráca medzi kvantami textov, ktoré bohato produkoval
Rudolf Schuster, či už išlo o cestopisy a reportáže, alebo o detektívnu
prózu a scenáre pre rozhlas aj televíziu. Na druhej strane sa však môže
zdať verejnosti i úsmevné, ak osoby činné vo vysokých politických funkciách
v sebe pestujú umelecké vlohy, čo je zrejme spôsobené úzkostlivým budovaním
obmedzeného mediálneho imidžu. K takto nastavenému marketingovému obrazu
sa ešte pripájajú voličské sympatie a animozity zároveň. No a potom stačí ako
príklad z blízkeho okolia spomenúť meno Václava Havla...</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span></span></span></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Netreba,
pravdaže, náročky preháňať a ani umelo nastavovať vysokú latku, lebo pre
Kisku je posledný československý prezident najmä morálnou autoritou a s určitosťou
nie spisovateľským vzorom. Rovnako riešiť prienik tvorivého rozmeru a angažmánu
v politike by v tomto prípade bolo úplne zbytočné, keďže rámce
pertraktovanej prózy poetologicky neprekračujú žánre ľahkého čítania. Takáto seriózna
diskusia by skôr patrila iným osobnostiam domácej kultúry. Napríklad komunistickému
normalizátorovi Miroslavovi Válkovi, ale vynikajúcemu neoavantgardnému básnikovi, eventuálne
Tidovi J. Gašparovi – autorovi par excellence a, žiaľ, vykalkulovanému pragmatikovi
fašistického režimu. Avšak späť k téme. Spomenie si niekto niekedy na
román </span><i style="font-family: arial;">Petra</i><span style="font-family: arial;"> z roku 2016 od vtedajšieho ministra školstva Juraja Draxlera?!<br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Presne
do obdobnej kategórie sa dá z kvalitatívneho hľadiska zaradiť aj Kiskov
politický triler </span><i style="font-family: arial;">Prezident – Dvadsať dní na prežitie</i><span style="font-family: arial;">. Od nástupu do
funkcie musí protagonista menom Patrik čeliť nielen protivníkovi v podobe
zákerného a skorumpovaného premiéra Erika Vargu, no i konfliktu medzi
Ukrajinou a Ruskom. Od začiatku je jasné, že sa autor inšpiruje vlastnými
skúsenosťami, preto hlavnú postavu vykresľuje ako dobráka od kosti, altruistu pôsobiaceho
v charite, ktorý má bližšie k obyčajným ľuďom než k vzdialenému
svetu nablýskanej diplomacie. Podkladá to tým, že odkrýva svoje bežné slabosti:
„</span><i style="font-family: arial;">Nadmerné potenie bolo odmalička súčasťou jeho života</i><span style="font-family: arial;">“. (s. 4). Alebo „</span><i style="font-family: arial;">ešte
aj teraz niekedy podľahol mládežníckemu zlozvyku obhrýzať si nechty</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
20), kým jeho poradca – familiárne nazývaný Janko – „</span><i style="font-family: arial;">si potrpel na pravidelnú
manikúru aj pedikúru</i><span style="font-family: arial;">“ (tamže), lebo v minulosti pôsobil ako
veľvyslanec. Okrem toho sa „</span><i style="font-family: arial;">naučil len pred pár dňami</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 22) od svojej
inaugurácie, čo znamená komplikovaný zvrat tête-à-tête: „</span><i style="font-family: arial;">Hlava pri hlave by
bol doslovný preklad pôvodného francúzskeho spojenia</i><span style="font-family: arial;">“ (tamže). A takto
by sa dalo pokračovať ďalej, rozpačito vymenúvať ukážky prostoduchého a kostrbatého
rozprávania roztiahnutého na takmer tristopäťdesiatich stranách. Nepochybne to
bol ťažký zápas i pre redaktorku Natašu Holinovú, ktorá očividne
rezignovala, keď pustila rukopis v takejto verzii do tlače.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">S istotou
možno predpokladať, že nenáročnej cieľovej skupine, milujúcej napätie a intrigy s trochou romantiky, bude Kiskova kniha vyhovovať. Je ale pravdou, že od exprezidenta
sa väčšmi očakáva vydanie pamätí zo svojho pôsobenia a nie lacný
melodramatický brak. Čo už. Treba však tiež dúfať, že písaniu beletrie nezačne
holdovať „<i>kockatá hlava</i>“ (s. 72); to by bol asi onakvejší horor!</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Kiska, Andrej (2021). <i>Prezident – Dvadsať dní na prežitie</i>. Bratislava: Ikar. 344 s. ISBN 978-80-551-8017-5.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Kapitáli.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius: Melodramatický brak od exprezidenta Kisku. In <i>Kapitál</i>. ISSN 2585-7851, 2021, roč. 5, č. 10, s. 9.</span></span></p><p></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-63547603223284933072021-06-25T00:00:00.000+02:002021-07-03T18:11:34.482+02:00Literatúra à la Evelyn<p style="text-align: justify;"></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-HbG8ndFguXU/YL_lLEhjQVI/AAAAAAAAlWg/BLR0wZ31J2kVBxPeZSMZsMwEM1rewYHlwCLcBGAsYHQ/s500/Eklektik%2BBastard%2B%255BIvana%2BGibov%25C3%25A1%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="410" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-HbG8ndFguXU/YL_lLEhjQVI/AAAAAAAAlWg/BLR0wZ31J2kVBxPeZSMZsMwEM1rewYHlwCLcBGAsYHQ/w164-h200/Eklektik%2BBastard%2B%255BIvana%2BGibov%25C3%25A1%255D.jpg" width="164" /></a></div><span style="line-height: 150%;"><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Bezprostredné
uvažovanie nad knihou </span><i style="font-family: arial;">Eklektik Bastard</i><span style="font-family: arial;"> otvára otázku jej generačnej
výpovednosti, ktorá vyplýva aj z faktu, že už incipit úvodnej poviedky </span><i style="font-family: arial;">Metabolizmus</i><span style="font-family: arial;">
sa sústreďuje na postavu „</span><i style="font-family: arial;">po tridsiatke</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 7). Hoci sa samotná autorka
Ivana Gibová verejne vyjad</span><span style="font-family: arial;">rila, že takýto všeobímajúci zámer nemala, vekovo nielenže
patrí do tejto mileniálnej či ypsilonovej kohorty, ale ju i podpichovačne
konfrontuje s hodnotovým nastavením a navyše v konkrétnom dobovom
časopriestore.</span></div><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span></span><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Bratislava
sa tak na začiatku nového tisícročia stáva simulakrálnou kulisou, v ktorej
sa odohrávajú malé osobné príbehy, viac-menej ovplyvnené sociálno-ekonomickým
chodom sveta. Simona zo spomenutého textu síce „</span><i style="font-family: arial;">vie, kto je Schopenhauer</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 10) – aspoň si to myslí –, no pomýliť sa a povedať prvotne „</span><i style="font-family: arial;">Damoklov dar</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 17) namiesto danajského skôr svedčí o formálnom vzdelaní než skutočnom
intelekte, k čomu sa aj priznáva: „</span><i style="font-family: arial;">ja som študovala estetiku, neviem,
čo som si tiež od toho sľubovala</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 16). Gibová teda obdobným spôsobom – pomocou
situačnej a skečovej komiky – pranieruje západnú civilizačnú vyprázdnenosť:
„</span><i style="font-family: arial;">deti v Afrike nemajú čo jesť a ona si zadrbe pol manga na raňajky
a druhá polka jej zhnije, lebo jej nevlezie do kalorického príjmu</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
11). Bulimická porucha hlavnej hrdinky, pravdaže, nemá byť cieľom zosmiešnenia,
zastupuje však maniakálnu obsesiu sebou samým, ktorá je organickým hnacím
prvkom súkolia konzumizmu: „</span><i style="font-family: arial;">odporúčali orechy a semená a olivové
oleje, takže prvý nákup bol megalomanský útok na zeleninový trh, potom na
obchod so zdravou výživou</i><span style="font-family: arial;">“ (tamtiež).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Poviedka
</span><i style="font-family: arial;">Korporát</i><span style="font-family: arial;"> napokon potvrdzuje ironizovanie neoliberálnych pomerov.
Kristína „</span><i style="font-family: arial;">vytiahla kartičku a prešla fašistickým turniketom, cestou na
dvanáste si vo výťahu opakovala, že je všetko v poriadku</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 103).
Napriek tomu sa pýta na významovú relevantnosť takéhoto zamestnania: „</span><i style="font-family: arial;">päť
hodín naozaj pracujem a potom zvyšných sedem fajčím, pijem kávu
a hrám solitéry na compe</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 124). Odpoveďou je kolegova rada, ako si
pragmaticky vyplniť čas: „</span><i style="font-family: arial;">každý deň niekoľko hodín stojím pri kopírke alebo
niečo tlačím a potom to niekoľko ďalších hodín skartujem</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 125). Takáto
karikatúra postindustriálnej globalizovanej spoločnosti je kritikou
devalvovania ľudského života cez limitovanú optiku produkcie zisku. Autorka ale
k tejto téme neponúka angažovaný príspevok, je iba uvravenou pozorovateľkou
pertraktovanej reality, ktorú transformuje do expresívnych modelových
okolností.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ich
amplifikácia sa uskutočňuje prostredníctvom hektického toku slov, výrazne
hovorových a subštandardných, až evokuje scénky z vystúpení v domácich
standupových šou. Nie je, samozrejme, sporným funkčné používanie vulgárneho
jazyka, zdá sa ale, že Gibová sa naň nadbytočne koncentruje tým, že ho kvázi
cenzuruje, akoby mali byť spojenia typu „</span><i style="font-family: arial;">oblečený ako <s>ch*uj</s></i><span style="font-family: arial;">“ (s.
10), „</span><i style="font-family: arial;">tlsté single <s>p*iče</s> s kariérou</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 21) či „</span><i style="font-family: arial;">vnučka <s>k*urva</s></i><span style="font-family: arial;">“
(s. 68) miestom, kde má nasledovať smiech a aplauz obecenstva.
Poetologicky sa preto približuje väčšmi k instazabávačke Evelyn, pričom
inherentne má nenaplnený analytický potenciál Ivany Dobrakovovej. Za touto
stratégiou popularizácie sa pravdepodobne nachádza autorský kalkul osloviť floskulovitým
a frázistickým humorom, kamuflovaným cringe comedy a cynizmom. Je to
azda pozostatok postmodernej anestetiky, oslabujúcej a umŕtvujúcej senzitivitu tvorivosti.
Tento aspekt taktiež podčiarkujú insitné komiksové ilustrácie, doplnené
o mémové hlášky ako: „</span><i style="font-family: arial;">ja môžem jebať takú filharmóniu, v ktorej
účinkuje jamrich</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 71).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Gibová
z uvedených dôvodov dokáže udržať pozornosť cieľovej čitateľskej skupiny.
Okrem toho môže upútať i kompozičnou stránkou, v ktorej nejde
o klasickú zbierku samostatných próz, ale o ich voľne prepojenú sieť s
navzájom sa križujúcimi charaktermi. Vizuálne spracovanie zároveň získava vlastnosti intermezza, vtipnej vsuvky revitalizujúcej literárnu zložku
a aktívne pôsobiacej na dej. Vďaka tomuto efektu sa darí autorke zakrývať
jednorozmernosť rukopisu. Prekvapujúco, Michal Tallo naletel tejto hre a v </span><i style="font-family: arial;">Knižnej
revue</i><span style="font-family: arial;"> (č. 2/2021) na ňu uverejnil ódu presiaknutú superlatívmi. No najzvláštnejšie
vyznelo, že sa v tomto kontexte zmienil o kategórii autenticity, pretože
tá by mala prirodzene emitovať z diela a v tomto prípade celkovo absentuje. Zrejme pod ňou nesprávne pochopil nadhodené makety reálií v podobe
bistra Vanesy, poznámok o hipsteroch, vegánstve alebo čerpaní hypotekárneho
úveru, eventuálne ešte provincionalizmu: „</span><i style="font-family: arial;">Po ôsmich rokoch sa vrátil na
Slovensko a ako správny východniar sa usadil v Bratislave.</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
48).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Možno
konštatovať, že Gibová načrtla zásadný problém svojej doby – povrchnosť, sama
je však jej obeťou. Badať to v komodifikácii uchopenia posudzovaných javov,
ktorej súčasťou je práve Tallom nepostrehnutá konformná satirizácia tranzitologického
diskurzu: „</span><i style="font-family: arial;">tu na lazoch už ženy nemajú vagínu, ony majú ióni
a v zime chodia meditovať do Thajska</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 57). Treba zdôrazniť,
že ide vlastne o konvenčné mainstreamové rebelantstvo, prítomné
v akejkoľvek „</span><i style="font-family: arial;">polodiskusnej fejsbukovej zábave</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 161). Autorka a
vydavateľ si to zjavne uvedomujú, ináč by v zadnej časti obalu neboli odtlačené
slovníkové výklady pojmov </span><i style="font-family: arial;">eklektizmus</i><span style="font-family: arial;"> a </span><i style="font-family: arial;">bastard</i><span style="font-family: arial;">, kde sa
napríklad uvádza „</span><i style="font-family: arial;">utvorený mechanickým, netvorivým zlúčením nesúrodých
prvkov</i><span style="font-family: arial;">“ a „</span><i style="font-family: arial;">niečo nesystémovo, zle urobené</i><span style="font-family: arial;">“. Niet čo dodať, len ak
jednoznačný súhlas s lexikografickou výstižnosťou.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;">[Gibová, Ivana (2020). <i>Eklektik Bastard</i>. Bratislava: Drewo a srd; Vlna. 168 s. ISBN 978-80-89550-64-7.]</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><b style="font-family: arial;">Pôvodný zdroj</b><span style="font-family: arial;"> | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Literatúra à la Evelyn. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 4, s. 56-57).</span></span></p><p></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-24628642078410118412021-05-20T00:00:00.009+02:002021-09-24T14:35:32.415+02:00Zbierka feministických literárnych kontemplácií<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-WD8tH1C9dIE/X13y2egY4LI/AAAAAAAAknA/lYLeuGOnDpsdZdJseJc6qrB-_1HpOdLLwCLcBGAsYHQ/s500/Bielym%2Batramentom%2B%255BStanislava%2BChrob%25C3%25A1kov%25C3%25A1%2BRepar%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="348" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-WD8tH1C9dIE/X13y2egY4LI/AAAAAAAAknA/lYLeuGOnDpsdZdJseJc6qrB-_1HpOdLLwCLcBGAsYHQ/w139-h200/Bielym%2Batramentom%2B%255BStanislava%2BChrob%25C3%25A1kov%25C3%25A1%2BRepar%255D.jpg" width="139" /></a></span></div><span style="font-family: arial;"><div style="text-align: justify;">Názov
knihy <i>Bielym atramento</i>m s podtitulom <i>Feministická literárna kritika a gynokritika</i> od Stanislavy
Chrobákovej Repar odkazuje na spojenie, ktoré sa objavilo v eseji <i>Smiech Medúzy</i> (<i>Le Rire de la Méduse</i>, 1975), jednom z fundamentálnych
a konštitutívnych textov feministického myslenia. Teoretička francúzskej postštrukturálnej
školy Hélène Cixous ním metaforicky upozornila na problematiku rodovej
identity, <i>neviditeľnú</i> pre normatívnu androcentrickú
alebo skôr – derridovsky povedané – falogocentrickú kultúru <i>čierneho písma</i>, oficiálneho diskurzu spoločenských
dejinných pohybov, a nabáda na kritické uplatňovanie ženského modu metódou takzvaného <i>písania telom</i>. Uvedomenie jazykového diktátu a jeho
odmietnutie predstavuje hľadanie nových možností (seba)vyjadrenia a súčasne otvára
priestor vymaniť sa z tradicionalistických ontologických štrukturácií
kategórií rodu a sexuality.</div><div style="text-align: justify;"><span><a name='more'></a></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Chrobáková
Repar na základe tohto impulzu vo svojej publikácii </span><span style="font-family: arial;">sumarizuje analýzy, interpretácie a reflexie, ktoré
vytvárajú prierez jej odbornou recenznou činnosťou od roku 2000, či už vo forme
časopiseckých príspevkov, alebo knižných doslovov. Tie napokon rozdeľuje do
sekcií </span><i>Hard</i><span style="font-family: arial;"> a </span><i>Soft</i><span style="font-family: arial;">, pričom v prvej uvažuje nad </span><i>tvrdšími</i><span style="font-family: arial;"> nefabulárnymi textmi a v druhej sa zameriava na </span><i>mäkšie</i><span style="font-family: arial;"> beletristické žánre.</span></div></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Hoci
autorka v podnázve uvádza terminologickú diferenciu „</span><i style="font-family: arial;">medzi feministickou kritikou (ako kritikou
mužských výkonov z feministických hľadísk) a gynokritikou</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
20), sama ju však v spomínanom predhovore paradoxne odmieta, s tým, že ide o „</span><i style="font-family: arial;">umelé a neživotné</i><span style="font-family: arial;">“
(tamtiež) rozdelenie. Možno bolo potom vhodnejšie zvoliť iný prístup, ktorý
by koncepčne nekolidoval s tým uplatňovaným. Na dovysvetlenie: pojem
</span><i style="font-family: arial;">gynocriticism</i><span style="font-family: arial;"> v originálnom
znení, zavedený americkou literárnou vedkyňou Elaine Showalter, pomenúva
komplexné štúdium autoriek prostredníctvom emancipovaného feminínneho vedomia, ignorujúc
kanonizovanú mužskosť, teda jej mocenskú pozíciu neutrálneho východiskového
bodu voči ženskému, akoby len dodatočnej príznakovej derivácii, s cieľom zmapovať
nové semiotické eventuality.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Časťou
</span><i style="font-family: arial;">Hard</i><span style="font-family: arial;"> Chrobáková Repar voľne nadväzuje na svoj predhovor, „</span><i style="font-family: arial;">v
dialogickom vzťahu</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 11) komunikuje s jedenástimi filozofickými publikáciami a nevyhýba sa ani ostrejšej polemike, ako napríklad s tézami niektorých
teoretičiek zo zborníka </span><i style="font-family: arial;">Feminizmus/my
pre začiatočníčky/kov</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">Feminizem/mi
za začetnice/ke</i><span style="font-family: arial;">, 1999), ktorý zaznamenáva besedu pri okrúhlom stole na
festivale Mesto žensk (Mesto žien) v Slovinsku. Autorka, znalá tohto
prostredia, vďaka osobnej i profesijnej spätosti s ním, týmto spôsobom
ponúka obohatenie pre domáci výskum, nahliadnuc do jazykovo menej prístupných
debát v blízkom geografickom okolí.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Preto neprekvapí, že ďalší príspevok o monografii</span><i style="font-family: arial;"> Panství člověka a touha ženy</i><span style="font-family: arial;"> (2002) od Pavla Baršu je vlastne
dodatkom k jeho vydaniu v tejto krajine. Prípadne sa nedá nevšimnúť
si, napríklad pri debate s bestsellerom </span><i style="font-family: arial;">Jej vlastný život</i><span style="font-family: arial;"> (</span><i style="font-family: arial;">Spinster: Making a Life of One's Own</i><span style="font-family: arial;">, 2015) od Kate Bolick, ako kontrastívne
dopĺňa číro anglosaský kontext o odmietaní sobáša a tradičných manželských
rol špecifickými reáliami. Za všetko zaujímavá historická marginália: „</span><i style="font-family: arial;">Mladé slovinské ženy</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;">[...]</span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;"> </span><i style="font-family: arial;">hojne
opúšťali svoje domovy a vyberali sa loďkou cez more do vzdialenej
egyptskej Alexandrie, už pomenej do Káhiry, za zárobkom.</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;">[...]</span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;"> </span><i style="font-family: arial;">Život
v rozvinutej mestskej (multi)kultúre ich zlákal, hoci často ostávali </i><span style="font-family: arial;">single</span><i style="font-family: arial;">, nevydaté</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 131 – 132). Azda sa však
hodilo pri pôvodnej téme uvedomelého starodievoctva u vybraných amerických
literátok z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia nezabudnúť na
slovenskú realistickú prozaičku Timravu.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Odhliadnuc
od úvahy nad rozpravou </span><i style="font-family: arial;">O starnutí:
Revolta a rezignácia</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="DE-CH" style="font-family: arial;">(<i>Über</i></span><i style="font-family: arial;"> das</i><i style="font-family: arial;"><span lang="DE-CH"> Altern</span></i><i style="font-family: arial;">: Revolte</i><i style="font-family: arial;"><span lang="DE-LU"> und</span></i><i style="font-family: arial;"><span lang="DE"> Resignation</span></i><span style="font-family: arial;">,
1968) od Jeana Améryho, ktorá sa ako jediná do výberu Chrobákovej Repar dostala
neoprávnene, keďže v nej autorka nepredostiera rodové perspektívy,
priestor tiež získavajú</span><span lang="CS" style="font-family: arial;"> Zdeňka</span><span style="font-family: arial;"> Kalnická, Etela
Farkašová, Pavla Frýdová a Jana Cviková. Práve monografiu poslednej
menovanej </span><i style="font-family: arial;">Ku konceptualizácii rodu v
myslení o literatúre</i><span style="font-family: arial;"> (2014) treba špeciálne vydvihnúť ako jedinečný angažovaný
akademický výstup, lebo po „</span><i style="font-family: arial;">prvýkrát
podrobuje systematickému skúmaniu a vyhodnocovaniu nielen cudzie podnety
a myšlienkové hnutia, ale aj našu</i><i style="font-family: arial;"> </i><i style="font-family: arial;">‚domácu‘ tradíciu</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 101).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Dve
tretiny knihy sú tak vo všeobecnosti ukážkou zrelej a zručnej rekognoskácie
teoretického terénu neprivilegovaných identít a argumentácie proti
scientisticky sa tváriacej myzogýnii, ako v prípade demaskovania koncepcie tretej
ženy, vskutku „</span><i style="font-family: arial;">manipulácie
s feminizmami</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 136) predvedenej filozofom a sociológom Gillom
Lipovetským.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ostatnú
časť označenú ako </span><i style="font-family: arial;">Soft</i><span style="font-family: arial;"> tvoria sondy
do konkrétnych diel nielen slovenských autoriek, akými sú Mila Haugová, Mária
Ferenčuhová, Katarína Kucbelová, Jana Pácalová, Jana Juráňová, Irena Brežná,
Jaroslava Blažková alebo Anna Snegina, ale i silných medzinárodne rezonujúcich
mien ako Wisława Szymborska, Svetlana Makarović, Sylvia Plath, Olga Tokarczuk,
Suzana Tratnik a Dubravka Ugrešić. Dokonca sa medzi ne vplietla aj svetoznáma
mexická výtvarníčka surrealizmu a magického realizmu Frida Kahlo vďaka výberu z jej súkromnej korešpondencie a denníkových zápiskov. Znalému oku však
určite neušiel fakt, že medzi týmito ženami postmoderne </span><i style="font-family: arial;">parazituje</i><span style="font-family: arial;"> gynonym Michala Habaja obvineného z nadbytočnej
sabotáže sexizmom: „</span><i style="font-family: arial;">Prečo musela Snegina
skĺznuť z počiatočného sociálno-kritického, pomerne civilného tónu</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;">[...] <i>a ľahko
zábavného odstupu</i> [...]</span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;"> </span><i style="font-family: arial;">cez
dávkovanú melanchóliu a polodekadentnú literárnu štylizáciu až
k lacnému naháňaniu stereotypných rodových ikon</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;">[...]</span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;"> </span><i style="font-family: arial;">či
simulovaniu plytkosti svojej doby</i><span style="font-family: arial;"> </span><span lang="EN-US" style="font-family: arial;">[...]<i>, k </i></span><i style="font-family: arial;">podsúvaniu
ufňukaných lyrických básničiek so zlými rýmami a treťotriednou metaforikou</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 179 – 180).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Vo
svojej zbierke literárnych kontemplácií sa Chrobáková Repar sústreďuje na „</span><i style="font-family: arial;">rodovú líniu</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 33), na tie osoby,
ktoré ju zreťazujú, veď autorka sama ju z pozície špecialistky „</span><i style="font-family: arial;">výrazne kultivuje</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 164), použijúc
jej vlastné slová na označenie Haugovej poetiky. I z toho dôvodou je potrebné oceniť tieto
(post)feministické metodologické počiny, obzvlášť v kulturálnych
vedách na Slovensku, kde je ich etablovanie ešte aj na začiatku
dvadsiateho prvého storočia v neustálom procese a zároveň pod
silnejúcou dezinformačnou kampaňou zo strany cirkevno-politických záujmových
skupín – tých falických hierarchií, pre ktoré je oslobodený ženský rozmer zámerne „</span><i style="font-family: arial;">často bagatelizovaný a zamlčiavaný</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 23) a všetky jeho snahy o zrovnoprávnenie „</span><i style="font-family: arial;">podceňované pre svoju previazanosť s telesnosťou</i><span style="font-family: arial;">“ (tamže).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Chrobáková Repar, Stanislava (2019). <i>Bielym atramentom</i>. Banská Bystrica: Literárna bašta. 344 s. ISBN 978-80-9944-00-9.]</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo vo Fraktáli.</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><b style="font-family: arial;">Pôvodný zdroj</b><span style="font-family: arial;"> | Jílek, Peter F. 'Rius: Zbierka feministických literárnych kontemplácií. In <i>Fraktál</i>. ISSN 2585-8912, 2021, roč. 4, č. 2, s. 170-176.</span></span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-18034144223257659112021-05-10T00:00:00.010+02:002021-05-10T08:21:40.739+02:00Načúvať zvukom vesmíru<p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-23bwfKTWxXk/YHs247T0dFI/AAAAAAAAlPM/_mspK_L8NvI7lWrnB_ZUruQXRnN7vTwFQCLcBGAsYHQ/s500/Jednoro%25C5%25BEce%2B%255BBarbora%2BHr%25C3%25ADnov%25C3%25A1%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: justify;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="295" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-23bwfKTWxXk/YHs247T0dFI/AAAAAAAAlPM/_mspK_L8NvI7lWrnB_ZUruQXRnN7vTwFQCLcBGAsYHQ/w118-h200/Jednoro%25C5%25BEce%2B%255BBarbora%2BHr%25C3%25ADnov%25C3%25A1%255D.jpg" width="118" /></a></div><span style="line-height: 150%;"><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Knižný
debut Barbory Hrínovej svojím názvom </span><i style="font-family: arial;">Jednorožce</i><span style="font-family: arial;"> recykluje symbol, ktorý v európskom
kultúrnom prostredí už od čias stredoveku zastupuje kurtoázne ideály čistej
a </span><span style="font-family: arial;">nevinnej lásky. Hoci v mnohých dobových vyobrazeniach išlo najmä o teologickú
alegóriu na zvestovanie nepoškvrneného počatia, keď sa Márii zjavil archanjel
Gabriel, aby jej oznámil, že bude matkou božieho syna, ľudová mágia zasa cez
podvodný predaj narvalích zubov alebo sloních klov na liečebné účely zvýrazňovala
vzácnosť týchto bájnych zvierat. I preto sa ešte na začiatku dvadsiateho prvého
storočia v bežnom povedomí zachováva tento atribút. Autorka však
s týmto populárnym totemom pracuje subverzívne a v rovnomennej
poviedke ponúka výjav zo života dovolenkujúcej partie štyridsiatnikov
s pivnými bruchami v bazéne: „</span><i style="font-family: arial;">Nafukovačky s dúhovými hrivami
zaberajú tri štvrtiny vodnej plochy.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 132).<span><a name='more'></a></span></span></div></span><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">V tej
istej poviedke spadne na hlavnú hrdinku plyšový jednorožec a keď sa
zahľadí na poličku s hračkami, pomyslí si, že všetky sú „</span><i style="font-family: arial;">mutanti</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 144), podivné pokémonské bytosti, vytvárajúce akési postmoderné obludárium
v štýle anime. Podľa pôvodných legiend sa mýtické stvorenie dokázalo
priblížiť len k pannám, čo Tereza Zelerová nie je – aspoň v pravom
zmysle slova –, ale má problémy so sexuálnou vzrušivosťou, na partnera pôsobí frigidne,
a tak uvedenú scénu možno chápať prenesene ako karikatúru pôvodného naratívu, jeho
prevrátenie naruby v podobe laxnej ignorancie nadpozemského signálu.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Zdá
sa, že protagonistke samota vyhovuje. „</span><i style="font-family: arial;">Vieš, niekedy prejde aj celý deň,
týždeň, mesiac a mne nenapadne, že mi niekto chýba</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 127) – prizná
sa na terapii. Ukazuje sa, že tieto sedenia jej majú pomôcť skôr s dlhodobou
kognitívnou disonanciou, veď zaradiť sa do každodennej reality znamená prijať
väčšinové očakávania, i za cenu, že by mala investovať do vzťahu so
starším obéznym Rakúšanom Jürgenom Dumkem. Ten od rozvodu túži po vanilkovej
romantike, klasickom emocionálnom a telesnom naplnení, čomu sa Tereza nie
je schopná otvoriť, a preto sa s ňou rozchádza. „</span><i style="font-family: arial;">Nemala v tú
noc od neho odísť, vyčíta si. Nenechať sa odradiť hlasným chrápaním.</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
149).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Či
už je táto postava naozaj asexuálna, prípadne potrebuje iný typ medziľudského dotyku,
ako potenciálne načrtáva záver poviedky – možno od osoby rovnakého pohlavia –, jej
čudné správanie napokon stráca príznakovosť, vychádza najavo, že samu seba
veľmi nepozná: „</span><i style="font-family: arial;">Tereze sa po tele rozlieza príjemné teplo a prvýkrát
v živote sa cíti úplne prepojená.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 151).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Podstatu
problémov tohto druhu zrejme vystihuje titul poviedky </span><i style="font-family: arial;">Chémia</i><span style="font-family: arial;">, ktorý
prízvukuje, že bez ohľadu na spoločenské štandardy sa môže intimita zrelého dospelého
človeka komplexne uskutočniť a prehĺbiť iba prostredníctvom vzájomnej
príťažlivosti. „</span><i style="font-family: arial;">Keď sa Bonymu pred očami mihotali dúhové zástavy,
pestrofarebné účesy a silné gestá LGBTI komunity, prepadol ho pocit
nespravodlivosti. Za neho kto bude manifestovať? Za škaredého muža
s bipolárnou poruchou?</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 57). Hrínová akoby opätovne podrývala
motív jednorožca, v tomto prípade zdanlivo prítomného pomocou všeobecne
rozšírenej konotácie s maskotom hnutia rodovo-sexuálnej diverzity. Scivilnením
kategórie queer sa totiž presúva ráz neobvyklosti inam – každý je v princípe eventuálnou
kuriozitou, spomenutý hrdina, žiaľ, pre svoj výzor: „</span><i style="font-family: arial;">Zmaž si profil. Vyzeráš
ako monštrum.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 41). No aj jeho nová známosť, na verejnosti krásna a
bezchybná violončelistka Zoja, vnútorne trpí pre svoju zvláštnosť – má deformáciu
prsníka –, čím dochádza ku komunikačnému nedorozumeniu, lebo Bonifác hľadá slabinu v sebe, považuje sa za kľúčový dôvod, prečo medzi nimi absentuje fyzický kontakt: „</span><i style="font-family: arial;">Možno by
ešte prežila, keby zhasli svetlo, vyzliekla by si len nohavice a rýchlo by
do nej vnikol. Ale predstava dlhej pomalej predohry ju desila</i><span style="font-family: arial;">.“ (s. 51).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ďalším
obdobným príkladom je Anna z poviedky </span><i style="font-family: arial;">Naša</i><span style="font-family: arial;">, ktorá sa učí za
luteránsku farárku, oblieka si však maskáčové nohavice a na facebooku
používa prezývku Motor Osemvalec: „</span><i style="font-family: arial;">Lujza ju na moment videla celú
a úplnú o niekoľko rokov medzi kolegami kamionistami. Robia si
z nej hlúpe žarty, že je žena len omylom, ale v zásade ju rešpektujú.
Jazdí naprieč Európou a flirtuje s predavačkami na pumpách.</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
159). Autorka tentokrát pracuje s komikou prevlekov, zdôrazňuje domnelú výstrednosť
jej garderóby a maskulínneho vystupovania, aby napokon upriamila pozornosť
na univerzálne prežívanie ľúbostného sklamania a zároveň na rigoróznosť
sociálnej normativity: „</span><i style="font-family: arial;">nikam nepatrím</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 165).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Dôsledkom
prejavov rodu a sexuality, vybočujúcich z konformnej zóny majority,
je dysfória, teda úzkostný až depresívny stav, v ktorom sa krehké
formovanie vlastnej identity dostáva do kontrastu s oficiálnym hodnotovým
nastavením. Hrínová, naopak, túto problematiku nedramatizuje, síce čiastočne a nepriamo
naznačuje jej ideologické kontúry, aby vzápätí vyzdvihla, že za akýmikoľvek
vonkajšími odlišnosťami sa skrýva konkrétne indivíduum. Zbierka sa preto dá
charakterizovať ako generačná výpoveď o osamelosti, delikátnej nadčasovej
skúsenosti, vyplývajúcej zo samotného existovania. Dôkazom toho je
motivická pestrosť poviedok a pohlavná orientácia v nich zohráva
vedľajšiu rolu, je iba penou dní. Príbeh o mladom gejskom páre v utajení, exkurz do dedinskej
interpretácie staromládenectva striedajú heteroúlety dievčiny na študijnom pobyte v Gruzínsku alebo rozprávanie diabetičky o pute k psovi.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ako
výrazná ukážka inklúzie inosti môže napokon poslúžiť vstupná poviedka </span><i style="font-family: arial;">Saturnov
návrat</i><span style="font-family: arial;">. Od ostatných sa diferencuje kompozične na rozprávačskej rovine.
Namiesto klasickej tretej osoby singuláru anonymného pozorovateľa sú všetky
odohrávajúce sa udalosti sprostredkované spolubývajúcou Romany – protagonistky,
ktorá sa nachádza v duševne vypätom rozpoložení. Astrologický odkaz na planetárny
tranzit nadľahčene vysvetľuje, ako je okolo tridsiatky dôležité začať sa
konečne správať zodpovedne a dospelo. Napriek tomu, že si ústredná postava
plánuje svoje denné činnosti a vnáša tak do svojho konania poriadok,
postupne sa jej predsa len všetko rozpadá. Hoci je právničkou, stále býva
v prenájme, nemá auto, zato si však kúpila kobylu Kláru a platí
nemalé finančné prostriedky za ustajnenie, čo veľmi nesvedčí
o pragmatickom počínaní: „</span><i style="font-family: arial;">Veď to by bola jedna splátka hypotéky.</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
23). Keď príde o prácu a priateľku – lesbizmus je zobrazený neutrálne na
pozadí –, nastáva príhodný moment zamyslieť sa.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">I v tejto
poviedke sa vlastne vyskytuje jednorožec. Kôň bez výrastku na hlave sa aspoň vzhľadom
približuje k svojmu archetypálnemu príbuznému, je únikom od konvenčných
strastí, rituálnou revitalizáciou navždy stratenej dokonalej čistoty,
nevinnosti a nepoškvrnenosti, prinavrátením detstva: „</span><i style="font-family: arial;">Cíti sa nachvíľu
slobodne ako to ryšavé dievčatko z rozprávky.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 20).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Autorkine
prózy sú brilantným umeleckým rozborom doby, v ktorej sa vskutku „</span><i style="font-family: arial;">fádni
ľudia</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 57) nezámerne konfrontujú s veľkým svetom, lebo ten na nich
mieri ukazovákom, na ich biologickú odchýlku, a pritom chcú iba zapadnúť, nebyť
špeciálni, ale akceptovaní, pochopení a milovaní. Hrínová energicky stiera
hranicu vylúčenia, empaticky vyzýva k prehodnoteniu nezmyselných
predsudkov voči rôznym podobám prirodzenosti a nabáda „</span><i style="font-family: arial;">načúvať zvukom
vesmíru</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 146).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;">[Hrínová, Barbora (2020). <i>Jednorožce</i>. Bratislava: Aspekt. 192 s. ISBN 978-80-8151-091-5.]</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Kapitáli.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius: Načúvať zvukom vesmíru. In <i>Kapitál</i>. ISSN 2585-7851, 2021, roč. 5, č. 5, s. 26.</span></p><p></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-47708297788131056302021-04-09T00:00:00.016+02:002021-10-14T18:19:53.808+02:00Filov debut je béčko, ale lepšie než od Hvoreckého<p></p><div style="line-height: 115%; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-_RwRovvwniw/YDf07GwmGmI/AAAAAAAAlJs/sE7lVPEV4OsxeyMDkmm59itlGV589tiZQCLcBGAsYHQ/s500/Posledn%25C3%25A9%2Bstoro%25C4%258Die%2B%25E2%2580%2593%2BN%25C3%25A1vrat%2Bdo%2BDimony%2B%255BJakub%2BFilo%255D.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="309" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-_RwRovvwniw/YDf07GwmGmI/AAAAAAAAlJs/sE7lVPEV4OsxeyMDkmm59itlGV589tiZQCLcBGAsYHQ/w124-h200/Posledn%25C3%25A9%2Bstoro%25C4%258Die%2B%25E2%2580%2593%2BN%25C3%25A1vrat%2Bdo%2BDimony%2B%255BJakub%2BFilo%255D.jpeg" width="124" /></a><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Jakub
Filo si ako novinár denníka Sme, venujúci sa najprv vedecko-technologickej rubrike
a neskôr aj politickému spravodajstvu či komentovaniu aktuálneho
spoločenského diania, postupne našiel tematický prienik v problematike ochrany
životného prostredia. Hoci v podcaste uvedeného média o klimatickej
kríze, ktorý pripravuje spoločne s Katarínou Kozinkovou, spomína, že k environmentálnemu
aktivizmu mal blízko už počas dospievania, intenzívnejšie začal v redakcii
presadzovať jeho posolstvá približne v čase, keď Greta Thunberg organizovala
vo Švédsku prvé študentské štrajky, rýchlo sa formujúce do celosvetového ekologického hnutia známeho i cez pomenovanie Piatky za budúcnosť. Osobne ho
však zasiahla úvahová kniha <i>Neobývateľná Zem: Život po oteplení</i> (2019) od
amerického publicistu Davida Wallacea-Wellsa, načrtávajúca katastrofické scenáre
planetárneho biotopu v prípade neustáleho narastania priemerných teplôt
vzduchu a povrchového vodstva. Tu niekde sa zrodila myšlienka napísať
vlastný román.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><i style="font-family: arial; text-align: left;"><span></span></i></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><i style="font-family: arial; text-align: left;"><span style="line-height: 150%;">Návrat
do Dimony</span></i><span style="font-family: arial; line-height: 150%; text-align: left;"> je prvým dielom plánovanej trilógie pod názvom <i>Posledné
storočie</i>. Filo v nej chce zužitkovať svoje dosiaľ získané znalosti
o prebiehajúcich zmenách v podnebnom systéme a dáva im podobu žánrovej
formy označovanej ako cli-fi, teda climate fiction. Do tohto literárneho repertoára
by sa, mimochodom, dala zaradiť aj dobrodružná satira <i>Všetko naopak</i> (1889)
od Jula Verna, v ktorej sa súkromná firma snaží posunúť zemskú os, aby
roztopila arktické ľadovce a dostala sa k obrovským ložiskám
nerastného bohatstva. No čo sa vtedy zdalo byť smiešnym a nedosiahnuteľným
konaním – ovplyvniť chod samotných prírodných procesov, predsa len sa to ľudstvu
o niekoľko dekád nato podarilo. Jeho nenásytný konzumizmus bol v konečnom
dôsledku spúšťačom radikálneho vyhýnania celých druhov, vrátane ohrozovania seba
samého.</span></p><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Filo
si vo svojej apokalyptickej vízii vypožičal od spomínaného Wallacea-Wellsa
takzvaný model kaskád, čo v podstate znamená, že akákoľvek nedbanlivá akcia
má nesmierne konzekvencie, spôsobujúce až dominový efekt. Ak štáty nedosiahnu
v blízkom období uhlíkovú neutralitu – a najmä najväčší
znečisťovatelia, akými sú Čína, USA, Európska únia, India, Rusko alebo Japonsko
–, v ďalšej polovici dvadsiateho prvého storočia môže byť globálne otepľovanie
už nezvrátiteľným javom. Autor preto príbeh situoval nad štyridsiatu rovnobežku
hornej pologule, lebo všetko pod ňou stratilo podmienky vhodné na existenciu. Vznikla
tiež „</span><i style="font-family: arial;">nová železná opona. Tvorila ju línia púšte vo Francúzsku</i><span style="font-family: arial;"> [...]</span><i style="font-family: arial;">,
ďalej sa pás ťahal cez severné Predalpie v niekdajšom Švajčiarsku,
hraničným mestom bol Mníchov a potom hranica sledovala tok Dunaja cez Viedeň
a Bratislavu, rieku Ipeľ, kde sa prudko stáčala na sever a kopírovala
hrebeň karpatského oblúka</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 17).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Futuristické
obrazy malého Slovenska sú čitateľsky s určitosťou príťažlivé, i vtipné,
hlavne keď nahrádzajú grandióznu hollywoodsku projekciu zničených veľkomiest
ako New York, či už ich má na svedomí meteorit, zombícka pandémia, mimozemská
civilizácia, prípadne Godzilla. Napríklad v postmodernej dystopii </span><i style="font-family: arial;">Fytopaleontológia</i><span style="font-family: arial;">
(2019) od Petra Šuleja je Bratislava štvrťmiliardovým megalopolisom,
v ktorom viac počuť arabčinu a hindčinu než slovenčinu. Filo robí obdobne
z Petržalky miesto, kde sa zabývali rôzne utečenecké etniká, avšak ide iba
o miliónový slam plný chudoby a kriminality: „</span><i style="font-family: arial;">Mala rada tento chaos
kultúr, až kým ho neprebil zápach výkalov, močovky, odpadkov a niekedy aj
rozkladajúcich sa tiel.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 26). Škoda, že sa autor nesústredil vo väčšej
miere na domovské peripetie a uprednostnil tajnú vojensko-špionážnu misiu
medzi Berlínom a Negevskou púšťou.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Nedostatkom
románu je napokon plochosť stvárnenia zložitých sociálnych udalostí. Masívne
migračné vlny, hladomor, choroby a kolaps demokratického zriadenia zostali
len v dovysvetľujúcich skratkách. Veľká časť textu okrem toho vizuálne
pripomína scenérie populárnych vedeckofantastických filmov z osemdesiatych
a deväťdesiatych rokov. Vyššie citované slová patria hrdinke Tess, ktorá
sa v tej istej pasáži vyhýba petržalským trhoviskám „</span><i style="font-family: arial;">odvtedy, ako raz
z jedla vytiahla spomedzi zubov niečo podobné potkaniemu chvostu</i><span style="font-family: arial;">“
(tamtiež). Situácia nápadne evokuje analogický výstup Sylvestera Stallona
a Sandry Bullock s krysím hamburgerom v akčnej komédii </span><i style="font-family: arial;">Demolátor</i><span style="font-family: arial;">
(1993). Béčkové spracovanie technotrileru koniec koncov nepočíta
s náročnejšími umeleckými ambíciami, takže dejové a opisné šablóny sa
stávajú základným kompozičným postupom. Prejavuje sa to i na Filovom nevierohodnom
zobrazení geopolitickej reality, odohrávajúcej sa akoby iba v komiksových alebo
vo videoherných kulisách, s absenciou národno-štátnych pudov rozpadajúceho sa
sveta. V tomto bode sa ukazuje zaujímavejšou alternatívou poľská antiutopická
gonzo špekulácia </span><i style="font-family: arial;">Sivý dym</i><span style="font-family: arial;"> (2018) od Ziemowita Szczereka so schopnosťou
preniknúť pod povrch nacionalistického a totalitárneho blúznenia.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Je
potrebné vysloviť, že Filo si síce občiansky uvedomuje dôležitosť zásadného
riešenia dosahu človeka na biosféru, vo svojom debute však o nej ťažko
presvedčí, bez ohľadu na vloženú nadstavbu informácií. Ponúka v ňom totiž bežnú
oddychovú prózu, ktorej by sa hodil skôr paperback než tvrdý obal. Na druhej
strane sa ale z pozície etablovaného žurnalistu v mienkotvornom
periodiku jeho hlas, našťastie, nestratí. Žiada sa ešte dodať, že minimálne
jeho kniha netrpí iritujúcou artistno-intelektuálnou manierou ako nepodarený kyberpankový
román </span><i style="font-family: arial;">Trol</i><span style="font-family: arial;"> (2017) od Michala Hvoreckého. Azda preto je aj pútavejšia
a vzrušujúcejšia</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><span style="font-family: arial;">[Filo, Jakub (2020). <i>Posledné storočie </i></span><span style="text-align: left;"><span style="font-family: arial;"><i>– Návrat do Dimony</i></span></span><span style="font-family: arial;">. Bratislava: vlastným nákladom. 288 s. ISBN 978-80-570-1923-7.]</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: x-small;"><b style="font-family: arial;">Pôvodný zdroj</b><span style="font-family: arial;"> | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Filov debut je béčko, ale lepšie než od Hvoreckého. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 2, s. 70-71).</span></span></p><span style="font-family: arial;"></span></div><p></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-56894891549244550662021-02-11T00:00:00.001+01:002021-02-16T17:45:00.205+01:00Macsovszkého chinoizérie<p style="text-align: justify;"></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"></span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-xZBw85xtZzM/YBbeqYRMiWI/AAAAAAAAlIA/XqamwwGjXxoFVNhgijAEkMVDSEYnnnSfwCLcBGAsYHQ/s500/%25C4%258C%25C3%25ADnske%2Bkino%2B%255BPeter%2BMacsovszky%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="362" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-xZBw85xtZzM/YBbeqYRMiWI/AAAAAAAAlIA/XqamwwGjXxoFVNhgijAEkMVDSEYnnnSfwCLcBGAsYHQ/w145-h200/%25C4%258C%25C3%25ADnske%2Bkino%2B%255BPeter%2BMacsovszky%255D.jpg" width="145" /></a></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Keď
Peter Macsovszky v zbierke krátkych próz <i>Čínske kino</i> odkazuje na rumunsko-francúzskeho
filozofa existenciálneho iracionalizmu a pesimizmu Emila Ciorana, ktorý
tvrdí, že „<i>spisovatelia sú vyčerpaní ľudia</i>“ (s. 256), zdá sa, akoby
vystihol práve sám seba, majúc na mysli poetologický spôsob uchopenia uvedenej
knihy. Túto únavu autora primárne vyvoláva už skonvencionalizovaná metóda
postmoderného písania – formálne zakotvená v obligatórnej koláži citátov,
parafráz a sumarizácií –, ale aj obsahová anachronickosť, vychádzajúca z transcendentálneho
upínania sa na orientálne kultúry.</span></div><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span></span></span></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Macsovszkého
literárnym alter egom však nie je len postava „</span><i style="font-family: arial;">chlapíka so slabosťou pre
Čínu</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 210), jeho gesto totiž tkvie v rezignácii na „</span><i style="font-family: arial;">pokrytectvo
belošskej civilizácie</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 230), ktorú viní z krvavého podmaňovania si
neeurópskych území a ich následného vykorisťovania: „</span><i style="font-family: arial;">V kolóniách humanizmus
a láska k blížnemu neplatili.</i><span style="font-family: arial;">“ (tamtiež). S takýmto – hoc manifestačne
zjednodušeným – pohľadom na dejinné krivdy v princípe možno súhlasiť, no
problém sa ukazuje byť skôr v symbolickom úniku „</span><i style="font-family: arial;">do čínskej dediny
niekde v horách</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 225), inšpirovanom poéziou Chan-šana
z deviateho storočia. Ak proti sebe teda stoja póly reprezentované zlým
materialistickým Západom – rámcovaným geopoliticky – a idealizovanými žriedlami
nekonečného duchovného poznania na Východe, potom autor dochádza k takým
istým záverom, aké sa dajú nájsť v obskúrnej motivačno-spirituálnej produkcii
určenej pre mentálne labilné čitateľstvo. „</span><i style="font-family: arial;">Rečičky</i><span style="font-family: arial;"> [...] </span><i style="font-family: arial;">o rovnosti a
o práve na slobodné táraniny padajú zo mňa ako hrach zo steny</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 226) –
uvažuje rozprávač, neskôr fascinovane skúmajúci znakové písmo, ale napríklad na
prebiehajúcu genocídu ujgurského obyvateľstva si ani raz nespomenie. Veď najľudnatejšia
krajina planéty je hlavne „</span><i style="font-family: arial;">nehmotná substancia</i><span style="font-family: arial;">“ – uvádza sa v zadnej
časti obalu.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ironický
nadhľad postmodernistu Macsovszky stráca. Výsmech zo psychotických más,
ktoré sa počas koronavírusovej pandémie „</span><i style="font-family: arial;">zúrivo rozbehnú k regálom
s toaletným papierom</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 42), je síce namieste, rovnako z konšpiračných
teórií, „</span><i style="font-family: arial;">že ide o biologický útok</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 202) vedený hádam
Ministerstvom štátnej bezpečnosti v Pekingu, avšak pomedzi tým sa ohlášajú
i insitné pochybnosti „</span><i style="font-family: arial;">o účinnosti úradmi nariadených opatrení,
o dobrých úmysloch médií, ako aj o dôveryhodnosti odborníkov</i><span style="font-family: arial;">“ (s.
199). Je tiež pravdou, že atmosféra na verejnosti začala byť sinofóbna a pocítili
ju viac-menej všetci s ázijským výzorom, no nazvať kritiku potenciálnych
rizík na mokrých trhoch čímsi ako gastronomickým rasizmom a hneď nato
argumentovať hoaxom o rovných banánoch v Európskej únii by sa dalo
označiť – požičajúc si autorove slová z inej pasáže – za „</span><i style="font-family: arial;">sémantický
bordel</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 213).</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Kto
očakáva rozkoš z virtuózneho textu, podobnú tej, akú prináša Macsovszkého cestopisný
román </span><i style="font-family: arial;">Tantalópolis</i><span style="font-family: arial;"> (2015), nájde – žiaľ – iba sklamanie. Väčšina próz
v tejto zbierke má prvoplánovú štruktúru, ktorej gro tvorí sled encyklopedických
referencií bez výraznejšieho zvýznamnenia. Zaujímavejšie sa preto javia tie,
kde absentujú svetonázorové skratky – ako v prípade poviedky </span><i style="font-family: arial;">Slamené
psy</i><span style="font-family: arial;">. Jej názov sa opiera o staroveké veršované úvahy nad hodnotou
bytia, prisúdené pololegendárnemu Lao-c’ovi. Autor sa v nej sústreďuje na ordinárnu
životnú anabázu hrdinu zo slovenského malomesta, vo voľnom čase sa venujúcemu
taoizmu a meditačnému umeniu tajči: „</span><i style="font-family: arial;">Často navštevovali krčmy, kde Šaňo
rozprával o odpadlíkoch od futuristického hnutia a Paľo zasa
o čínskej filozofii.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 119). Ku koncu sa mimovoľne napĺňa dávne
učenie vo fakte, že osud už starnúceho stredoškolského učiteľa len jednoducho plynie.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Napriek
tomu, že sa Macsovszky často pokúša „</span><i style="font-family: arial;">byť skúsenejší ako kadejaký akademický
sinológ</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 120 – 121), minimálne taký dojem budí jeho dikcia, skutočný výsledok
však pôsobí značne turisticky. Ako príklad môže poslúžiť denníkový záznam </span><i style="font-family: arial;">Štyri
dni v Hangčou</i><span style="font-family: arial;"> (správne Chang-čou; autor považuje český a slovenský transkripčný
systém za mylný, preto ho amatérsky upravuje). Popravde je to príjemná
publicistická reportáž z návštevy vyhľadávaného mesta na východnom pobreží:
„</span><i style="font-family: arial;">Promenáda sa kľukatí, zavše sa nechávame zvábiť na chodníčky, ktoré vedú
k mostom pripomínajúcim dračie chrbty.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 60). Takto koncipovaná
kniha by úplne postačovala.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Lenže
priestor v neposlednom rade získava i nezáživné rozoberanie „</span><i style="font-family: arial;">maďarsko-slovenskej</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 78) identity, najmä tej prvej, z ktorej občas vyviera na povrch „</span><i style="font-family: arial;">nostalgia
za Áziou</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 87), uchovávajúcej si v jazyku „</span><i style="font-family: arial;">šamanistickú mágiu</i><span style="font-family: arial;">“
(s. 88) a „</span><i style="font-family: arial;">pohanskú príchuť</i><span style="font-family: arial;">“ (tamtiež). Azda preto sa subjekt v poviedkovom
triptychu o putovaní do Perzie rozhodol vydať sa ku koreňom, siahajúcim do
prastarých „</span><i style="font-family: arial;">východoiránskych a západočínskych etník</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 260), aby
zakúsil mystiku alebo skôr mystifikáciu z vyjaveného etymologicko-geneticko-historiografického
guláša: „</span><i style="font-family: arial;">Zodpovednosť za všetky trúfalé interpretácie, nedôslednosti či
prípadné chyby </i><span style="font-family: arial;">[...]</span><i style="font-family: arial;"> nesie výlučne autor.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 281). Rukopisu by pred
tlačou s určitosťou pomohla aj odborná lektúra.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Ktovie,
ako by vyzerala iná verzia tohto prozaického počinu, keby v ňom Macsovszky
predne konfrontoval vzdialené kultúrno-sociálne reálie s vlastným obrazom,
neraz naivným, ako načrtáva vstupný text </span><i style="font-family: arial;">Premietanie</i><span style="font-family: arial;">: „</span><i style="font-family: arial;">Svoju
predstavu si vytvoril na základe takých kníh, ako bolo Kosztolányiho
prebásnenie čínskej poézie.</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 12). Možno by kompozícia s takýmto
tematizovaním bola produktívna práve vďaka dekonštrukcii abstraktných
civilizačných modelov, ktoré mámia svojimi veľkým príbehmi. Autor napokon oneskorene
a nechcene dokázal opak – už dávno vyhlásenú paradigmatickú smrť
postmoderny.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[Macsovszky, Peter (2020). <i>Čínske kino</i>. Bratislava: Drewo a srd; Vlna. 288 s. ISBN 978-80-89550-59-3.]</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Macsovszkého chinoizérie. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 1, s. 70-71).</span></span></p><p></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-90324053610209793732021-01-18T00:00:00.000+01:002021-01-18T23:25:19.966+01:00Čo by si pomyslel Lacan, keby si zahral videohru<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-wRMywB94jQw/X81q28kkduI/AAAAAAAAk8s/6YaY2POERzoJpE726i982tp9ytN94llcQCLcBGAsYHQ/s500/PlayStation%2B-%2Bsvet%2Bsnov%2B%255BAlfie%2BBown%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="324" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-wRMywB94jQw/X81q28kkduI/AAAAAAAAk8s/6YaY2POERzoJpE726i982tp9ytN94llcQCLcBGAsYHQ/w129-h200/PlayStation%2B-%2Bsvet%2Bsnov%2B%255BAlfie%2BBown%255D.jpg" width="129" /></a></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Knihu
<i>PlayStation – svet snov</i> (<i>PlayStation
Dreamworld</i>, 2017) od Alfieho Bowna, ktorý pôsobí na katedre mediálneho
umenia na univerzite Royal Holloway v Londýne, možno vnímať ako úvod do digitálnych
<i>game studies</i>, doslova „<i>herných
štúdií</i>“ (s. 81), zaoberajúcich sa v rámci ludologického výskumu kulturálnou
analýzou videohier. Jej zdanlivo triviálny názov zároveň naznačuje pomerne
komplikovanú problematiku vplyvu zábavných technológií, vyvíjaných globálnymi
korporáciami, na človeka začiatku dvadsiateho prvého storočia. Jedna z najdominantnejších
stolných konzol na svetovom trhu od spoločnosti Sony sa preto stáva symbolom tohto
mechanizmu moci. Autor ju následne dáva do súvislosti s variáciou pojmu <i>Traumwerk</i>,
zavedeného Sigmundom Freudom, v angličtine <i>dreamwork</i>, teda <i>práca
snov</i>, čím tiež odkazuje na zvolenú psychoanalytickú optiku textu.</span></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span></span></p><a name='more'></a><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Bown v prológu upozorňuje, že
fenomén videohier už dávno nie je iba okrajovou záležitosťou, ktorá sa
v bežnom povedomí spája najmä s trávením voľného času detí
a mládeže. Minimálne pätina obyvateľstva na svete si totiž podľa
dostupných informácií platí za ich používanie na rôznych elektronických
zariadeniach, akými sú smartfóny, tablety, počítače alebo konzoly. Skutočné
číslo však bude oveľa vyššie, keďže uvedené dáta neodrážajú prístup k bezplatne </span><span style="font-family: arial;">dostupným programom. N</span><span style="font-family: arial;">a dokreslenie, tento priemysel
v roku 2017 vygeneroval profit takmer stodesať miliárd amerických dolárov [1],
čo je suma porovnateľná s celkovou filmovou produkciou, a neustále
rastie.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Autor dospieva k téze, že tieto technológie,
ktoré výrazne pôsobia na formovanie vedomia a správania človeka, sú popri tvorbe
zisku čoraz vo väčšej miere podriaďované i maskovaným ideologickým záujmom
korporátneho a štátneho kapitalizmu. Ako podporný príklad uvádza rôzne
geosociálne aplikácie, nielen kontrolujúce, ale aj regulujúce pohyb, hoci zainteresovaný
subjekt si myslí, že jeho konanie je nezávislé: „</span><span style="font-family: arial;"><i>žijeme v dystópii, kde nás Google a jeho dcérske spoločnosti
vysielajú blúzniť po meste a hľadať objekt našej túžby v smere,
v akom sa im len zachce – bez ohľadu na to, či je týmto objektom milenec
na Tinderi, miska autentického japonského ramenu alebo nepolapiteľný Clefairy
či Pikachu</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 45).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Herný softvér ponúka iluzórny „</span><span style="font-family: arial;"><i>svet obrazov</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 25), ktorého
spoznávanie považuje Bown – inšpirovaný Walterom Benjaminom – za akési kybernetické
flanérstvo po snových zážitkoch: „</span><span style="font-family: arial;"><i>Nasadiť
si VR súpravu, zapnúť Nintendo, vstúpiť do PlayStation Network či dokonca
navštíviť virtuálny obchod Google Play Store je možno podobný pocit, aký
zažívali ľudia v polovici devätnásteho storočia, keď vchádzali do
parížskych arkád</i></span><span style="font-family: arial;">“ (tamže). Z vybraných citátov je zjavné, že autorovi
nestačí fyziologické vysvetlenie procesu, ako videohra stimuluje konkrétne
mozgové centrá a spúšťa neurologickú reakciu uvoľňujúcu dopamín, preto sa pokúša
nájsť jej prienik do kultúrnej roviny. Zvolil si tak ľavicovo angažovaný
diskurz v línii frankfurtskej školy a metodologické východiská Jacqua
Lacana.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Túžba „</span><span style="font-family: arial;"><i>ako taká je politicky konštruovaná</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 122). Podľa tohto
tvrdenia videohry vytvárajú predstavu univerzálneho chcenia, ktorú si používateľská
verejnosť automaticky osvojuje. Kľúčové postavenie nadnárodných firiem na
globálnom trhu potom prostredníctvom tejto digitálnej reality dokáže
manipulatívne zasahovať do ekonomickej a sociálnej organizácie spoločnosti
v prospech vlastnej komerčnej agendy, kde ľudia – heideggerovsky povedané
– „</span><span style="font-family: arial;"><i>slúžia ako suroviny</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s.
68). Keď v deväťdesiatych rokoch 20. storočia priniesol operačný systém Windows
od Microsoftu vo svojom portfóliu krátke rozptýlenie vo forme legendárnych mín
alebo solitairu, v podstate položil základy postmileniálnej vine zo straty
času: „</span><span style="font-family: arial;"><i>To vysvetľuje, že tieto kratochvíle
v nás nielen upevňujú dojem, že kapitalistická produktivita je
komparatívne užitočnejšia a pozitívnejšia, ale zanechávajú v nás tiež
pocit podlžnosti a sklon nahrádzať zamestnávateľovi to, čo sme si
‚odhrali‘</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 64).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Komplexnejšie videohry typu </span><i style="font-family: arial;">Battlefield 3</i><span style="font-family: arial;">
(2011) s naratívom o fiktívnej americkej invázii na Blízkom východe
sú zasa ukážkou kapitalistického realizmu, sofistikovanejšej podoby propagandy,
ktorú Bown opiera o marxistický pojem interpelácie Louisa Althussera,
vykladajúceho proces, ako sa inštitucionalizovaná ideológia fabrikuje a osvojuje
v spoločenských väzbách jednotlivcov. Následkom takto nastavenej
priemyselnej výroby sa najmä generácia zoomers dostáva do kontaktu
s jednostrannou víziou neoliberálnej a korporatokratickej paradigmy:
„</span><span style="font-family: arial;"><i>V tomto zmysle sú túžby čím
ďalej, tým viac algoritmické</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 106).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Autor ale nepopiera technologický progres,
hoci sa môže zdať, že jednou z odpovedí na túto situáciu, spejúcu do antiutopickej
blízkej budúcnosti, by mohla byť neoludistická revolúcia. Naopak, v tretej
kapitolke predstavuje potenciálne riešenie v poukázaní na lacanovský
rozdiel medzi slasťou (</span><i style="font-family: arial;">plaisir</i><span style="font-family: arial;">)
a pôžitkom (</span><i style="font-family: arial;">jouissance</i><span style="font-family: arial;">). Kým
prvý z pojmov usúvzťažňuje s organizovaným komformizmom kapitalizmu,
druhý je subverzívny voči establišmentu, ako nezávislá etická videohra </span><i style="font-family: arial;">Papers,
Please</i><span style="font-family: arial;"> (2013), ktorá „</span><span style="font-family: arial;"><i>núti človeka
uvažovať o niektorých aspektoch hraničných kontrol a imigrácie</i></span><span style="font-family: arial;">“
(s. 145), vyvolávajúc empatiu s neprivilegovanými skupinami. Bown
upozorňuje, že vývoj smeruje veľmi rýchlo k imerzívnej simulácii,
s tým, že „</span><span style="font-family: arial;"><i>keď sa virtuálny svet
stane nerozlíšiteľný od toho skutočného, bude príťažlivejší</i></span><span style="font-family: arial;">“ (tamtiež),
čoho rizikovou stránkou je absolútna regulácia túžob. Argumentujúc Slavojom
Žižekom, netreba však unikať z ideologického konštruktu, stačí mu „</span><span style="font-family: arial;"><i>klásť odpor</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 84) zvnútra práve oným
podrývaním.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Pre
komplexnosť témy, ale malý, priam vreckový rozsah knihy vystupujú do popredia i
jej nedostatky. Cena za popularizačný štýl sa prejavuje v skratkovitosti
a rámcovosti filozofického výkladu, nespochybňujúc jeho čitateľskú pútavosť
a presvedčivosť. Neprehliadnuteľnou je však absencia rodového zreteľa,
vzhľadom na to, že z Lacanovej teórie vychádzali popredné feministky ako Luce
Irigaray, Hélène Cixous či Julia Kristeva. Autor síce takto „</span><span style="font-family: arial;"><i>podmienené sociálne normy</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 55)
spomenie, lenže letmo a bez akejkoľvek ďalšej úvahy. Ženské charaktery vo
videohrách totiž nie sú reprezentované dostatočne a podliehajú častému
sexuálnemu spredmetňovaniu, ktorého cieľovým adresátom je mužské publikum, pravidelne
intoxikované hypermaskulínnym zdôrazňovaním agresivity a násilia, fyzickej
sily a superiórneho pohlavného pudu. Tento deficit navyše zviditeľňuje pozitívna
snaha prekladateľa Lukáša Likavčana, aby jazyk slovenského vydania bol inkluzívny,
doplnením prechýlených tvarov pri pomenovaní osôb, napríklad „</span><span style="font-family: arial;"><i>hráči a hráčky</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 11).</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Videohry sú – parafrázujúc Iana Bogosta – „</span><span style="font-family: arial;"><i>jedinečné mediálne formy, zaseknuté na
pomedzí umenia, literatúry, filmu a športu</i></span><span style="font-family: arial;">“ (s. 93), príznačné
tvorivým audiovizuálnym stvárnením interaktívneho príbehu, ktorý – podobne ako
sen – navodzuje ilúziu úniku do imaginácie, slobodných rozhodnutí
a nekonečných eventualít. Ich relatívne nové akademické štúdium sa
z týchto dôvodov rozvíja interdisciplinárne, ale v princípe cez dve nosné,
neraz protichodné perspektívy. Hlavne ludológia pokladá zužovanie bádaní do
naratologickej oblasti za nevhodné, pretože vidí zásadnú kognitívno-komunikačnú
diferenciu na štruktúrnej úrovni medzi simulačným priestorom a „</span><span style="font-family: arial;">statickými labyrintmi ako hypertexty
a literárne fabulácie</span><span style="font-family: arial;">“ [2]</span><span style="font-family: arial;">. Bownov príspevok vo svojej
aktuálnosti načrtáva jeden z vektorov, ako sa vyrovnať s existenciou
tohto kyberfenoménu a podnecuje k jeho hlbšiemu reflektovaniu.</span></p><div id="ftn1"><p class="MsoFootnoteText" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: x-small;">[1] Batchelor, James, 2018: Games industry generated $108.4bn in revenues in 2017. In: <i>Games Industry</i> [online]. 31. 1. [cit. 2020-11-12]. Dostupné na: <https://www.gamesindustry.biz/articles/2018-01-31-games-industry-generated-usd108-4bn-in-revenues-in-2017>.</span><o:p></o:p></span></p></div><div id="ftn2"><p class="MsoFootnoteText" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: x-small;">[2] Aarseth, Espen, 2001: Computer Game Studies, Year One. In <i>Game Studies</i> <span lang="EN-US">[online]. Roč. 1, č. 1</span><span lang="EN-US"> </span><span lang="EN-US">[cit. 2020-11-18]</span>. <span lang="EN-US">ISSN 1604-7982. Dostupné na: <http://www.gamestudies.org/0101/ed</span><span lang="EN-US">itorial.html>.</span></span></p><p class="MsoFootnoteText" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: xx-small;">[Bown, Alfie (2020). <i>PlayStation – svet snov</i>. Bratislava: KPTL. 176 s. ISBN 978-80-973477-1-0.]</span></p><p class="MsoFootnoteText" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Slovenskej literatúre.</b></span></p><p class="MsoFootnoteText" style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius: ?. In <i>Slovenská literatúra</i>. ISSN 0037-6973, 2020, roč. 67, č. 6, s. 657-659</span></p></div>
<div style="mso-element: footnote-list;"><div id="ftn2" style="mso-element: footnote;">
</div>
</div>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-1669308816632018142021-01-13T00:00:00.000+01:002021-01-13T14:01:58.311+01:00Lit_cast Slovakia: Peter F. 'Rius Jílek<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: arial;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-KWqosZCk_u8/X_7u2TBJHLI/AAAAAAAAlF0/pFh7-HzU6OAHq-BYP7dmfXVA43evuMQrACLcBGAsYHQ/s500/Lit_cast%2BSlovakia%2B%255BJulia%2BSherwood%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="500" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-KWqosZCk_u8/X_7u2TBJHLI/AAAAAAAAlF0/pFh7-HzU6OAHq-BYP7dmfXVA43evuMQrACLcBGAsYHQ/w200-h200/Lit_cast%2BSlovakia%2B%255BJulia%2BSherwood%255D.jpg" width="200" /></a></span></div><span style="font-family: arial;"><div style="text-align: justify;">V prvej novoročnej epizóde LitCast Slovakia sa literárny kritik Peter F. ‘Rius Jílek rozpráva s Júliou Sherwood o zemetraseniach a pandémii, o význame literárnych cien a svojej skúsenosti porotcu v súťaži Anasoft Litera. Prezrádza tiež, prečo sa v jeho recenziách občas vyskytujú ostré formulácie a zasadzuje sa za väčšiu a systematickejšiu podporu pre propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí.</div><span><a name='more'></a></span></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">In the first edition of Lit_Cast Slovakia 2021 literary critic Peter F. ‘Rius Jílek helps Julia Sherwood usher in the New Year in a conversation ranging from earthquakes and the pandemic to the importance of literary awards. He shares his experience of being on the jury of Anasoft Litera, explains why he doesn’t mince his words in his reviews, and calls for a sustained and better funded campaign to promote Slovak literature abroad:</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><a href="http://www.litcentrum.sk/clanok/litcast-slovakia-19-peter-f-rius-jilek?fbclid=IwAR0S7dUPDBybP3In3WxD33odRKHN2RsCqW84vsgfELkULfxUKz2gXp7Xws0" target="_blank">www.litcentrum.sk/clanok/litcast-slovakia-19-peter-f-rius-jilek?fbclid=IwAR0S7dUPDBybP3In3WxD33odRKHN2RsCqW84vsgfELkULfxUKz2gXp7Xws0</a>.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo na Lit_Cast Slovakia.</b></span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-56573768704514312202020-12-31T00:00:00.083+01:002020-12-31T23:55:23.277+01:00Praktický slovník chorvátsko-slovenských falošných priateľov<div class="MsoNormal" style="line-height: 1.5; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;"><div style="text-align: left;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-4lzFQN3Pu2Y/Xrmlx3ixIJI/AAAAAAAAkHA/geMg3tge9VMA_qPXszkdSLwAdt9xCur-gCPcBGAYYCw/s500/La%25C5%25BEni%2Bprijatelji%2B-%2BFalo%25C5%25A1n%25C3%25AD%2Bpriatelia%2B%255BMartina%2BGr%25C4%258Devi%25C4%258D%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="352" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-4lzFQN3Pu2Y/Xrmlx3ixIJI/AAAAAAAAkHA/geMg3tge9VMA_qPXszkdSLwAdt9xCur-gCPcBGAYYCw/w141-h200/La%25C5%25BEni%2Bprijatelji%2B-%2BFalo%25C5%25A1n%25C3%25AD%2Bpriatelia%2B%255BMartina%2BGr%25C4%258Devi%25C4%258D%255D.jpg" width="141" /></a></div><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Zaujímavou
publikačnou aktivitou Katedry slovenského jazyka a literatúry pri Inštitúte
západoslovanských jazykov a literatúr na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe,
ktorá určite stojí za pozornosť nielen v kroatistickej a slovakistickej, ale i v
širšej slavistickej sfére, je autorský slovník chorvátsko-slovenských interlingválnych
homoným s titulom <i>Lažni prijatelji –
Falošní priatelia</i>.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span></span></span></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Jeho
zostavovateľka Martina Grčević, ktorá na spomenutom pracovisku pôsobí, ho
primárne </span><span style="font-family: arial;">koncipovala ako pomôcku pre študentov slovakistiky v Chorvátsku a tiež
opačne, pre študentov kroatistiky na Slovensku. No metóda spracovania umožňuje
orientovať sa v ňom aj jednotlivcom bez akademického vzdelania
v oblasti lingvistiky a translatológie. Práve táto druhá skupina
laikov – prevažne zo slovenského jazykového prostredia – vstupuje často do
kontaktu s chorvátskym prostredím, či už z pracovných, alebo osobných
dôvodov, hlavne však počas letnej turistickej sezóny. Základná téza slovníka by
teda mohla znieť v pragmatickej otázke, v čom a nakoľko si
používatelia uvedených jazykov skutočne rozumejú.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="line-height: 150%;">V úvodnej
štúdii autorka prehľadne rozoberá problematiku interlingválnej homonymie a upozorňuje
na stav terminologickej neustálenosti. Kým chorvátska lingvistika preferuje
popularizovaný názov <i>lažni prijatelji</i>,
ktorý vznikol kalkovaním a skrátením pôvodného francúzskeho spojenia <i>faux amis du traducteur</i>, slovenská zasa
uprednostňuje systémový prístup, hoci vo voľnejšej komunikácii sa takisto
vyskytuje používanie spojenia <i>falošní
priatelia</i>, respektíve sa v menšej miere spomínajú i <i>zradné slová</i>. S týmto faktom sa </span><span lang="HR" style="line-height: 150%;">Grčević</span><span style="line-height: 150%;"> v chorvátskej aj slovenskej
mutácii svojej práce</span> <span style="line-height: 150%;">vyrovnáva tak, že vo vstupných
teoretických textoch zachováva nomenklatúru podľa lingvistickej tradície danej
krajiny.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Na
rozdiel od väčšiny slovníkov interlingválnych homoným je tento špecifický
v metodike, akou sú v ňom jednotlivé lexikálne jednotky z oboch
jazykov spracované. Nejde totiž o klasickú štruktúru, buď (1) jednostranne
jednojazyčnú, kde dominuje len jeden heslový jazyk, alebo (2) dvojjazyčnú,
v ktorej sú oba jazyky spracované v samostatných blokoch publikácie
bez vzájomného prepojenia. Autorka vo svojej dvojjazyčnej koncepcii stavia
chorvátčinu a slovenčinu po vizuálnej stránke paralelne a rovnocenne
– v ľavej časti strany uvádza výklad pre chorvátskeho a v pravej
pre slovenského používateľa.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Napríklad
jednotka <i>zrak</i>: pri obidvoch jazykoch
je uvedené, že ide o podstatné mená mužského rodu (autorka pracuje – až na pár
výnimiek – s interlingválnymi homonymami jedného slovného druhu
v základnom tvare). Chorvátsky používateľ slovníka sa dozvie, že slovo
v slovenčine má význam chorvátskeho slova <i>vid</i>, teda jedného z piatich základných zmyslov, ktorý umožňuje
vizuálne vnímanie, prípadne slova <i>pohľad</i>, kým slovenský používateľ si
uvedené slovo v chorvátčine preloží ako <i>vzduch</i>:</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><div align="center">
<table border="0" cellpadding="0" cellspacing="0" class="MsoTableGrid" style="border-collapse: collapse; border: none; mso-border-insideh: none; mso-border-insidev: none; mso-padding-alt: 0cm 5.4pt 0cm 5.4pt; mso-yfti-tbllook: 1184;">
<tbody><tr>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 198.2pt;" valign="top" width="264">
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><b><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">zrak</span></span></b></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><i><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">m.</span></span></i></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">1.
vid; jedan od pet osjeta kojemu je organ oko </span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">(<i>slabý zrak</i> – slab vid; <i>strácať zrak </i>– gubiti vid)</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-indent: 8.3pt;"> </span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: 10pt;">2. </span><i><span style="font-size: 10pt;">knjiš</span></i><span style="font-size: 10pt;">.; pogled (<i>sklopiť zrak</i> – spustiti pogled)<o:p></o:p></span></span></p>
</td>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 198.7pt;" valign="top" width="265">
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><b><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">zrak<o:p></o:p></span></span></b></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><i><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">m.<o:p></o:p></span></span></i></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;"> </span></span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">vzduch
(</span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">zrak je čist</i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"> – vzduch je čistý; </span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">visjeti u zraku</i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"> – visieť vo vzduchu; </span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">zrakoplov </i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">– lietadlo; </span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">zračna luka</i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"> – letisko)</span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;"> </span></span></p>
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">(s.
149)<o:p></o:p></span></span></p>
</td>
</tr>
</tbody></table>
</div><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span lang="HR" style="line-height: 24px;">Grčević</span><span style="line-height: 24px;"> obdobne spracúva okolo štyristopäťdesiat lexikálnych jednotiek, ktoré na základe rovnakosti a podobnosti napĺňajú definíciu interlingválneho homonyma, pričom pri každom nezabudne uviesť najfrekventovanejšie významy a kolokácie s exemplifikáciou. Nevyhýba sa ani tabuizovaným slovám, napĺňajúcim v jednom z jazykov štylistický príznak vulgárnosti, čo môže v bežnej jazykovej situácii pôsobiť vtipne či dokonca chúlostivo (kontext, vyžadujúci si doplňujúcu poznámku, je uvedený symbolom ukazováka):</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="line-height: 24px;"></span></span></p><div align="center">
<table border="0" cellpadding="0" cellspacing="0" class="Mriekatabuky1" style="border-collapse: collapse; border: none; mso-border-insideh: none; mso-border-insidev: none; mso-padding-alt: 0cm 5.4pt 0cm 5.4pt; mso-yfti-tbllook: 1184;">
<tbody><tr>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 175.3pt;" valign="top" width="234">
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><b><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">fúkať<o:p></o:p></span></span></b></p>
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial;"><i><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">nesv</span></i><i><span style="font-size: 10pt;">.</span></i></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span lang="HR" style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">puhati</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"> (<i>vietor fúka</i> – </span><span lang="HR" style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">vjetar puše</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">;
<i>fúkať (nos) do vreckovky</i> – </span><span lang="HR" style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">puhati</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"> (nos) u m</span><span lang="HR" style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">aramicu</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">; <i>fúkať polievku</i> – </span><span lang="HR" style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;">puhati</span><span style="font-family: arial; font-size: 10pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"> na juhu)</span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; margin-left: 1.2pt; margin-right: 0cm; margin-top: 0cm; margin: 0cm 0cm 0cm 1.2pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;"> </span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; margin-left: 1.2pt; margin-right: 0cm; margin-top: 0cm; margin: 0cm 0cm 0cm 1.2pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"><span style="font-family: arial;"><b><span style="font-size: 10pt;">nafúkať sa</span></b><span style="font-size: 10pt;">, <b>nafukovať
sa</b>, </span><i><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">ekspr</span></i><i><span style="font-size: 10pt;">.</span></i><span style="font-size: 10pt;"> – 1. </span><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">naljutiti se</span><span style="font-size: 10pt;">;
2. </span><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">napuhavati se</span><span style="font-size: 10pt;">; <i>pren.</i>, </span><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">praviti se važan</span><span style="font-size: 10pt;">
(<i>čo sa nafukuješ?</i> – </span><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">što se napuhavaš?</span><span style="font-size: 10pt;">)<o:p></o:p></span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; margin-left: 1.2pt; margin-right: 0cm; margin-top: 0cm; margin: 0cm 0cm 0cm 1.2pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"><i><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;"> </span></span></i></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; margin-left: 1.2pt; margin-right: 0cm; margin-top: 0cm; margin: 0cm 0cm 0cm 1.2pt; text-align: justify; text-indent: -1.2pt;"><span style="font-family: arial;"><span lang="HR" style="font-size: 10pt;">Glagol</span><span lang="HR" style="font-size: 10pt;"> </span><i><span style="font-size: 10pt;">fúkať</span></i><span style="font-size: 10pt;"> učestao je u svakodnevnoj slov.
jezičnoj praksi. Upotrebljava se i s različitim prefiksima: <i>pofúkať, ofúkať, odfúkať, nafúkať, vyfúkať
</i>(npr.<i> (p)ofúkať dieťaťu koleno,
prst</i> – puhati djetetu na koljeno, prst (smanjiti bol); <i>vietor odfúkol všetok prach</i> – vjetar
je otpuhao svu prašinu; <i>nafúkať balón</i>
– napuhati balon; <i>vyfúkať vajce, nos</i>
– ispuhati jaje, nos). Značenje koje taj glagol ima u hrv. razg. jeziku
Slovacima nije poznato.)<i><o:p></o:p></i></span></span></p>
</td>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 19.35pt;" valign="top" width="26">
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">☜</span></p>
</td>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 19.6pt;" valign="top" width="26">
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">☞</span></p>
</td>
<td style="padding: 0cm 5.4pt; width: 182.65pt;" valign="top" width="244">
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><b><span lang="HR" style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">fukati<o:p></o:p></span></span></b></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><i><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">nedok.<o:p></o:p></span></span></i></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><i style="font-family: arial;"><span style="font-size: 10pt;">žarg.</span></i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"> <i>vulg.</i>;
súložiť; jebať</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;">Sloveso
</span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">fúkať</i><span style="font-family: arial; font-size: 10pt;"> sa používa často v každodennej slov. jazykovej praxi, napr. fúka sa polievka, dieťaťu rana na kolienku, nos do vreckovky, na sviečky, fúkajú sa balóny, plávacie kolesá,
atď. Pri jeho používaní však môžu v chorv. prostredí vzniknúť komické alebo
dokonca nepríjemné situácie. Na pláži sa môžu zachytiť zhrozené pohľady
domácich, ak slov. turisti nafukujú rôzne plavecké pomôcky a komentujú
podobnými vetami, ako napr.: </span><i style="font-family: arial; font-size: 10pt;">Miško,
nafúkaj to koleso!, Počkaj, nafúkam ti rukávniky.</i></p>
<p align="right" class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0cm; text-align: right;"><span style="font-size: 10pt;"><span style="font-family: arial;">(s.
49)<i><o:p></o:p></i></span></span></p>
</td>
</tr>
</tbody></table>
</div><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Autorka pri spracovaní
interpretačnej a asociatívnej roviny jednotlivých hesiel vnáša do slovníka
etnometodologický prístup, z toho vyplýva, že kladie dôraz na jazykovú
prax a optiku bežného používateľa. Túto publikáciu – samozrejme – nemožno
považovať za vyčerpávajúcu, čo si uvedomuje aj Grčević, ale ako autorské dielo
je dostačujúcim zdrojom najčastejších komunikačných nedorozumení, s ktorými sa
dá prostredníctvom vzájomného dotyku chorvátčiny a slovenčiny</span><span style="font-family: arial;"> stretnúť. Preto
prínos tohto slovníka možno očakávať najmä v lingvodidaktickom využití. Zároveň
treba podčiarknuť, že ide o prvú lexikografickú prácu svojho druhu medzi
porovnávanými jazykmi, predne vypĺňajúcu biele miesto v komparatívnom
slavistickom bádaní. Z obdobných knižných výstupov, ktoré komplexnejšie
spracúvajú interlingválnu homonymiu medzi slovenčinou a inými slovanskými
jazykmi, dosiaľ vyšli: slovensko-slovinský slovník </span><i style="font-family: arial;">Slovaško-slovenska
homonimija</i><span style="font-family: arial;">. </span><i style="font-family: arial;">Slovar slovaško-slovenskih medjezikovnih homonimov</i><span style="font-family: arial;"> od
Juraja Vaňka z roku 2003, </span><i style="font-family: arial;">Ukrajinsko-slovenská homonymia</i><span style="font-family: arial;">. </span><i style="font-family: arial;">Slovník
ukrajinsko-slovenských medzijazykových homoným</i><span style="font-family: arial;"> od Márie Čižmárovej a Anny
Jaškovej z roku 2013 a </span><i style="font-family: arial;">Slovník rusko-slovenských medzijazykových
homoným</i><span style="font-family: arial;"> z roku 2019 od Lukáša Gajarského a Tatjany Grigorjanovej.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-size: xx-small;"><span style="font-family: arial;">[Grčević, Martina (2020). </span><i style="font-family: arial;">Lažni prijatelji. Rječnik hrvatsko-slovačkih međujezičnih homonima – Falošní priatelia. Slovník slovensko-chorvátskych medzijazykových homoným</i><span style="font-family: arial;">. Záhreb: FF-press. 152 s. ISBN 978-953-175-697-6.]</span></span></p></div><span style="font-family: arial;">
<span face=""arial" , "helvetica" , sans-serif" style="line-height: 1.5;"><br /></span>
<span face=""arial" , "helvetica" , sans-serif" style="line-height: 1.5;"><b>Vyšlo v Jazyku a kultúre.</b></span><br />
<span face=""arial" , "helvetica" , sans-serif" style="line-height: 1.5;"><br /></span>
<span face=""arial" , "helvetica" , sans-serif" style="font-size: xx-small; line-height: 1.5;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2020). Praktický slovník chorvátsko-slovenských falošných priateľov. In <i>Jazyk a kultúra</i> [online]. ISSN 1338-1441, roč. 11, č. 43-44, s. 169-171).</span></span></div>
Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-74486817636669775682020-12-16T00:00:00.008+01:002021-01-31T17:54:09.762+01:00Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru<p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-cxoGSaH61wc/X8q_R9A2UtI/AAAAAAAAk7o/1QtqYZjHF1gSWVpoECj77C3gTwKtX9HVQCLcBGAsYHQ/s500/Nani%25C4%258Dhodnica%2B%255BJana%2BJur%25C3%25A1%25C5%2588ov%25C3%25A1%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="316" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-cxoGSaH61wc/X8q_R9A2UtI/AAAAAAAAk7o/1QtqYZjHF1gSWVpoECj77C3gTwKtX9HVQCLcBGAsYHQ/w126-h200/Nani%25C4%258Dhodnica%2B%255BJana%2BJur%25C3%25A1%25C5%2588ov%25C3%25A1%255D.jpg" width="126" /></a></div><span style="line-height: 150%;"><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Knihou
</span><i style="font-family: arial;">Naničhodnica</i><span style="font-family: arial;"> pokračuje Jana Juráňová v realizácii svojho dlhodobého
autorského programu, vychádzajúceho z feministickej analýzy rodových
stereotypov. Spoločenskú konformitu tentokrát narúša intersekcionálne, to
znamená, že sa sústreďuje na viacero súbežných faktorov, ktoré prehlbujú
diskrimináciu človeka. Protagonistka Ľudmila je nielen žena, no navyše stará – má
už cez osemdesiat – a k tomu ešte invalidka na vozíku a čerstvá
bezdomovkyňa. Čím viac sa teda znásobujú jej nevýhody z pohľadu väčšiny,
tým sa stáva menej viditeľnou, nepotrebnou pre okolie, všímajú si ju iba ak z ľútosti,
prípadne keď vzbudzuje nechuť a zavadzia: „</span><i style="font-family: arial;">z centrálneho príjmu
nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi
igelitkami</i><span style="font-family: arial;">“ (s. 12).</span></div><span style="font-family: arial;"><span><a name='more'></a></span></span></span><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;">Započatý
psychologický román sa však príchodom postavy bulvárneho novinára Miloša, ktorý
spraví o osamelej dôchodkyni potajme prebývajúcej na chodbách polikliniky reportáž,
postupne rozkladá na tri časti, javiace sa skôr ako voľne na seba nadväzujúce novely
než ucelený text. Tie napokon nesondujú medziľudské vzťahy, ale ich karikujú
prostredníctvom vopred daných charakterových schém. Tematizácia Ľudmilinho žalostného
príbehu tak do značnej miery ostáva nenaplnená, jej prvotné zvýznamnenie sa stráca
pod inými naračnými rovinami a ďalej funguje len na úrovni motivického
prvku.</span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Napríklad
Miloš môže byť ukážkou nadbytočnosti v spôsobe, ako preberá dej, hoci je
pôvodne modelom neambiciózneho muža postihnutého krízou stredného veku: „<i>Keby
neboli letné hudobné festivaly a čundre s kamarátmi, nemal by prečo
žiť.</i>“ (s. 24). No jeho súkromie aj pracovná dráha získavajú oveľa
väčší priestor, najmä trilerovou vsuvkou o ututlanom prípade sexuálneho
zneužívania neplnoletých chovankýň vysokopostavenými politikmi v jednom
resocializačnom zariadení. Iste, Juráňová sa kriticky vyrovnáva s naozaj
nedoriešenou kauzou Čistý deň, avšak kompozične presúva Ľudmilu na druhú koľaj:
„<i>minulosť ju navštevuje v snoch</i>“ (s. 75). A práve tieto osobné momenty,
ktoré sa spomínajú v náznakoch, bolo vhodnejšie uprednostniť, rozvíjať ich
a pomaly prenikať do prevádzky obligátneho manželstva či pod povrch
narušeného puta s nepodareným potomkom. Náhle a skratkovité dopovedanie
niektorých okolností až v záverečných pasážach knihy budí dojem
kostrbatosti: „<i>Otec chcel mať zo syna športovca, aby sa zocelil, ale Peťo
vzdoroval, blicoval z tréningov</i>“ (s. 227).</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">V druhom
diele sa pozornosť zameriava už výraznejšie na inú postavu. Milošova reportáž
osloví Dorotku, ktorá sa rozhodne pomôcť. Jej podradená rola zasa vyplýva zo sobáša
s populárnym bojovníkom proti komunistickému režimu, stvárneným na základe
komického podvrátenia mediálneho obrazu Františka Mikloška: „<i>Zostával celé
tie desaťročia slobodný</i>“ (s. 96). Na verejnosti sa Eliáš síce tvári intelektuálsky,
no doma je nepraktický, iba poúča a moralizuje, odopiera vlastnej manželke
dokonca televízor alebo psa a odmieta si založiť kompletnú rodinu, i keď
pre ňu bolo materstvo vždy mimoriadne dôležité: „<i>Pritom je ale striktne
proti akejkoľvek ochrane, a tak sa jej vypytuje, či nebodaj nemá plodné
dni, a ona ho nechce klamať. Ešte ju aj pobáda, aby sa zúčastňovala
modlitieb za nenarodené deti.</i>“ (s. 112). Ľudmila napokon pre svojské dôvody
neprijme prejavenú ochotu, v tichosti opustí ponúknutý útulok a vráti sa
späť na polikliniku, čím v očiach bigotného konzervatívca okamžite získa
štatút nevďačnej naničhodnice: „<i>pri pomáhaní to napriek kresťanskej láske
nikdy netreba preháňať</i>“ (s. 170).</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Posledná
epizóda prináša lekárku Lindu, ďalšiu typizovanú postavu, v podstate
figúrku, parodický symbol zbohatlíckej obsesie v materiálnej okázalosti: „<i>Miluje
obrovské autá. Zostupuje z nich ako kráľovná</i>“ (s.177). Jej medicínske
povolanie, zamerané na estetickú a kozmetickú chirurgiu, takisto odráža
túto ploskosť: „<i>Dnes robí dva zákroky, nejaký botox moderátorke, ktorú inak
neznáša, ale platiacej klientke to nebude dávať najavo, potom nejaká kyselina
hyalurónová, úplná blbosť, ale dobre sa to predáva.</i>“ (s. 182). Po tom, čo
bola podmienečne odsúdená za vážnu dopravnú nehodu, sa rozhodne zlepšiť si svoj
naštrbený šoubiznisový status a Ľudmilin dojímavý údel jej príde vhod: „<i>Konkrétnosti
žiadne, len kvílenie nad osudom opustenej seniorky, spoločné fotky, dôraz na
dobročinnosť celebrity.</i>“ (s. 204).</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Je
zrejmé, že ľudia, ktorí prenikajú k chorľavej starenke bez domova,
v skutočnosti pomáhajú sami sebe, každý z iných príčin: Miloš
i Dorotka hľadajú zmysel vlastnej existencie a Linda sa pragmaticky chráni marketingovou
maskou altruizmu. Aby ich konanie a vnútorné stavy pôsobili autenticky, autorka
si zvolila personalizovaný postup rozprávania. Keďže sa však veľmi rýchlo
zriekla bytostnej drámy a nahradila ju modelovou prózou, postavy nemohli dosiahnuť
primeranú plastickosť, a preto dochádza k citeľnej poetologickej
disharmónii – dostáva sa do konfliktu ich lineárne vykreslenie s Juráňovej
viacvrstevnou dikciou, snažiacou sa prekonávať vytvorenú šablónu. Výsledkom
tohto trenia je oslabenie literárnosti v prospech angažovanosti.</span></span></p>
<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;">Nedôslednosť
občas vystupuje aj v logike scén. Ak si totiž Linda číta „<i>v tablete denníky
a zrazu jej pred očami vyskočí</i>“ (s. 184) článok o Ľudmile, mala
by naň azda kliknúť, no ona „<i>nalistuje stranu</i>“ (s. 185) a o čosi
neskôr „<i>z kabelky vytiahne dnešné vydanie</i>“ (s.190) – papierové. Rovnako
v jednom z pásem Dorotky (s. 112 – 116) parazituje Eliášova perspektíva, pričom
každá kapitolka je konštruovaná tak, aby sa venovala optike konkrétnej postavy.
A v neposlednom rade sa zdá, že prítomnosť akéhosi Igora je v texte
absolútne nefunkčná. Obrovská škoda! Oveľa precíznejšia koncepcia rukopisu by mala
potenciál vyhnúť sa mnohým nedostatkom. Hlavný zámer vypovedať
o problematike sociálneho vylučovania slabších by potom mohol nadobudnúť
umelecky solídnejšiu podobu.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: xx-small;">[Juráňová, Jana (2020). <i>Naničhodnica</i>. Bratislava: Aspekt. 256 s. ISBN 978-80-8151-092-2.]</span></p><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: arial;"></span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2020). Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 12, s. 88-89).</span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-32660683250360538932020-11-02T00:00:00.002+01:002020-12-07T04:01:07.655+01:00Vraj surrealizmus pretkaný s históriou<p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-3sKSw35at9Q/X2jV-hacadI/AAAAAAAAktU/1I8q63En5BcOC048S9xnMIXxM7pFKIO1wCPcBGAYYCw/s500/Slep%25C3%25A9%2B%25C5%25A1kvrny%2B%255BNo%25C3%25A9mi%2BBugy%25C3%25B3%255D.jpg" style="clear: left; float: left; font-family: arial; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="309" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-3sKSw35at9Q/X2jV-hacadI/AAAAAAAAktU/1I8q63En5BcOC048S9xnMIXxM7pFKIO1wCPcBGAYYCw/w124-h200/Slep%25C3%25A9%2B%25C5%25A1kvrny%2B%255BNo%25C3%25A9mi%2BBugy%25C3%25B3%255D.jpg" width="124" /></a><span style="font-family: arial;"><span lang="HU" style="line-height: 150%;">Noémi</span><span lang="HU" style="line-height: 150%;"> </span><span lang="HU" style="line-height: 150%;">Bo</span></span><span style="font-family: arial;"><span lang="HU" style="line-height: 150%;">gyó</span><span style="line-height: 150%;"> publikovala svoj románový debut <i>Slepé
škvrny</i> pôvodne v maďarčine vo vydav</span></span><span style="font-family: arial;">ateľstve Kalligram a o pár
rokov neskôr, už pod značkou Lindeni knižného domu Albatros Media, vyšiel aj
v slovenskom preklade, symbolicky – k tridsiatemu výročiu nežnej revolúcie,
ktorá tvorí jeho východiskový bod. Napriek tomu, že vznikol
v národnostnomenšinovom prostredí, jeho spracovanie sa prirodzene integruje
do dejín majoritnej kultúry, lebo neobsahuje príznakové odkazy na lokálne
etno-jazykové reálie. Takáto snaha o neutrálnu výpoveď je však niekedy na
škodu, keďže skúsenosť jednotlivca zo špecifickej komunity, môže byť oveľa
pozoruhodnejšia než tá, ktorá v spoločnosti bežne prevláda. Autorka,
samozrejme, nemá povinnosť automaticky reflektovať v diele svoj pôvod,
hoci na p</span><span style="font-family: arial;">olitickú scénu počas novembrových udalostí vstupovali i tieto
záležitosti.<span></span></span></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="text-align: left;">Univerzalizujúca
platnosť jej textu sa primárne opiera o veľké literárne inšpirácie, či je
to „</span><i style="text-align: left;">kafkovský dialóg absurdnej situácie</i><span style="text-align: left;">“ (s. 35), v ktorej sa ocitá
protagonista Adam, alebo vo všeobecnosti „</span><i style="text-align: left;">existencializmus</i><span style="text-align: left;">“ (s. 45),
prestupujúci myšlienkovými pochodmi jednotlivých postáv, najmä Sofiiným
denníkovým záznamom. Už z uvedeného je zjavné, že skutočnosť, zakotvená
v konkrétnom čase a priestore, bude len modernistickým laboratóriom
pre bytostné poryvy a pnutia, s artistnou manierou pri modelovaní
charakterov: „</span><i style="text-align: left;">Čítal som Tolstého, Bulgakova, Borgesa aj Hrabala.</i><span style="text-align: left;"> [...] </span><i style="text-align: left;">Iba
toho, kto býva vo mne, som nedokázal spoznať dvadsaťjeden rokov.</i><span style="text-align: left;">“ (s. 65).
Spomínané vplyvy na poetiku zároveň odhaľujú Bogyóine nenaplnené umelecké ašpirácie.</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Písať
o osudoch obyčajných ľudí, ktorí sú konfrontovaní mašinériou moci, obzvlášť
ak ide o komunistické Československo, je pomerne náročné, pretože kvalitatívne
sa dá porovnávať minimálne s defilé bohatej disidentskej tvorby po
pražskej jari. Z tohto hľadiska je autorkin príspevok k téme úplne
zbytočný a neprináša žiadne nóvum. I keď sa v úvode objavuje
zaujímavé dejové zauzlenie, príbeh sa napokon veľmi rýchlo rozpadá v nefunkčných
pokusoch múzicky ozvláštniť celú kompozíciu, skáčuc medzi personalizovaným
a vševediacim rozprávaním, beletrizovanými zápiskami a v neposlednom
rade imaginárnou komunikáciou Mo-c‘a, Aristotela, Platóna, Filippa
Brunelleschiho, Giambattistu della Porta, Johannesa Keplera, Louisa Daguerra a Johannesa
Zahna, zakliatych v sovietskom fotoaparáte Zenit.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Menej je niekedy
viac, a tak cesta introvertného študenta maľby Adama, nešťastne
zamilovaného do nemej poslucháčky atómovej fyziky a kybernetiky Heleny, ktorý sa
po jej nečakanej emigrácii za železnú oponu dostáva pod drobnohľad Štátnej
bezpečnosti, až s ňou podpíše spoluprácu, nespeje vôbec nikam. Potenciál
napísať plodnú psychologickú drámu mladého človeka, podrobeného totalitným
zriadením, sa stratil v Bogyóiných sebavedomých ambíciách používať postupy
odpozerané z prózy svetového formátu. Takéto prvoplánové zahusťovanie
románu očividne strojenou štylizáciou v konečnom dôsledku značne narušilo
jeho formálnu aj obsahovú zložku a vôbec vzájomnú súvislosť medzi nimi.
Napríklad samotné rozdelenie kapitol podľa štyroch ročných období referuje na
husľové koncerty Antonia Vivaldiho, ale bez jasného prepojenia s textom,
pričom kniha je popravde rozpoltená len medzi epizódy smerujúce
k zmene režimu a pohľad na hrdinov s približne desaťročným
odstupom.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Práve záverečné
časti </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Leto</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> a </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Jar</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> sú ukážkou, ako autorka nezvládla zvolený
epický žáner. Dikciou totiž, na rozdiel od vyumelkovanej </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Zimy</i><span style="font-family: arial; text-align: left;"> a </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Jesene</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">,
zrazu vstupuje do všednej sentimentálnej produkcie, v ktorej
nechýbajú šokujúce, priam mydlovooperné obraty, za všetko neočakávaný návrat
Heleny: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Absolvovala som zopár psychoterapeutických sedení, podarilo sa mi
spracovať traumy z útleho veku a naučila som sa hovoriť.</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">“ (s.
284). A akoby čitateľské rozpaky nestačili, k Adamovmu mimoriadnemu talentu
taktiež niet čo dodať: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left;">prirovnávali ho k Dalímu a Picassovi</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">“
(s. 279). Nepatrí sa síce spojlerovať, ale predsa sa treba ešte pripraviť na
tragickú autonehodu a potomka z utajeného tehotenstva.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">Najhodnotnejšie
pasáže sa tak udržiavajú v linke od výsluchu po ideologicky
vyprázdnenú komunikáciu s agentom Blažekom: „<i>My sme strážcovia, ktorí
bdejú, kým pracujúci ľud spí.</i>“ (s. 61). No ústredný charakter odmieta
kooperovať a kŕmi svoju supervíziu „<i>nezmyselnými hláseniami</i>“ (s.
158). Je preto nepochopiteľné, prečo z neho nakoniec </span><span lang="HU" style="font-family: arial; text-align: left;">Bogyó</span><span lang="HU" style="font-family: arial; text-align: left;">
</span><span style="font-family: arial; text-align: left;">spravila
notorického alkoholika, rozorvaného pre údajne hriešnu a zradcovskú
minulosť: „<i>Kto som bol a čím som sa stal?</i>“ (s. 252). Strach, že „<i>si
môže kadekto listovať v spisoch</i>“ (s. 272) a nájde v nich
prekvapivý podpis, nevykreslila dostatočne vierohodne, ale skratkovito a silene.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial; text-align: left;">„</span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Keď som
privrel oči, nevedel som si vybaviť jej tvár, stačila však myšlienka
a moje slabiny sa prebudili zo spánku Šípkovej Ruženky.</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">“ (s. 29). I takáto
ťarbavá obrazotvornosť poukazuje na autorkine </span><i style="font-family: arial; text-align: left;">slepé škvrny</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">, vlastné
kognitívne sploštenia, ktoré jej bránia vidieť toľko rukopisných nedostatkov.
Otázkou tiež zostáva, ako mohli prejsť cez serióznu redakciu
s profesionálnym zrakom. Román následkom toho môže svoju historickú,
spoločenskú a surreálnu rovinu iba predstierať reklamným popisom na zadnom
obale. V skutočnosti ponúka štýlovo nevyvážený melodramatický zážitok
s neplánovane vtipnými retro scénami: „</span><i style="font-family: arial; text-align: left;">Helena zamyslene prežúvala
rožok, ktorý si namáčala do tresky s majonézou, naloženej do bieleho papierového
pohára.</i><span style="font-family: arial; text-align: left;">“ (s. 10). Dodatočne si možno predstaviť, že ju zapíjala žltou
malinovkou.</span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: xx-small;">[Bogyó, Noémi (2019). <i>Slepé škvrny</i>. Bratislava: Lindeni. 288. ISBN 978-80-566-1360-3.]</span></span></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><b style="font-family: arial;">Vyšlo v Rozume.</b></p><p class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"><span style="font-family: arial;"><span style="font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2020). Vraj surrealizmus pretkaný s históriou. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 10-11, s. 46-47).</span></span></p>Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-78827597613152023852020-08-21T00:00:00.000+02:002020-08-23T14:27:13.232+02:00Rozhovor s porotou Anasoft litera 2020: Peter F. 'Rius Jílek<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"></span></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<span style="font-family: "arial";"><a href="https://1.bp.blogspot.com/-8dp6l2voJT8/XDElj4gcjZI/AAAAAAAAizI/ET6ghQtLEA884WSOkTicL7QVq3stBX80wCPcBGAYYCw/s500/Denn%25C3%25ADk%2BN.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="500" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-8dp6l2voJT8/XDElj4gcjZI/AAAAAAAAizI/ET6ghQtLEA884WSOkTicL7QVq3stBX80wCPcBGAYYCw/w200-h200/Denn%25C3%25ADk%2BN.jpg" width="200" /></a></span></div>
<span style="font-family: "arial";"><b>Aká bola pre vás skúsenosť byť v porote ceny Anasoft litera?</b></span><br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span>
<span style="font-family: "arial";">V prvom rade ma veľmi potešilo, že som bol oslovený. Úprimne to bola pre mňa veľká česť byť členom poroty najprestížnejšej literárnej ceny na Slovensku. Už som mal možnosť porotcovať v zopár súťažiach venovaných poézii i beletrii, no zameraných hlavne na tvorbu začínajúcich autoriek a autorov. V Anasoft litere sa však hodnotia prozaické texty, ktoré už boli publikované, to znamená, že pravdepodobne prešli očakávaným serióznym vydavateľským procesom. Za pomerne náročné považujem zosúladiť osobný a pracovný život s plánom prečítať v priebehu niekoľkých mesiacov viac ako stovku kníh, pričom po niektorých by som určite ako čitateľ za normálnych okolností nesiahol, ale predsa som nejaký profesionál.</span><br />
<b style="font-family: arial;"></b><br />
<a name='more'></a><b style="font-family: arial;">Je v desiatke kniha, ktorá má potenciál dostať sa do učebných osnov?</b></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";">Toto je dosť komplikovaná otázka a dnes na ňu ešte neviem jednoznačne odpovedať. Všetko závisí od komplexnej analýzy vývoja slovenskej literatúry, keď sa ale naša súčasnosť, v ktorej žijeme, zmení na históriu. Minimálne môžem povedať, že mená Jana Bodnárová, Etela Farkašová, Katarína Kucbelová, Silvester Lavrík a Peter Šulej by v nich nemali chýbať.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><b>Čo sa dozvie o našej súčasnej literatúre čitateľ neznalý slovenského literárneho prostredia, ak si prečíta len túto desiatku kníh?</b></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";">Zrejme získa prehľad o tom, čo sa literárnou obcou považuje za to najkvalitnejšie v danom roku. Ja tiež, keď chcem vedieť, aké tendencie a trendy prevažujú v inojazyčnej literatúre, sledujem priebeh a výsledky rôznych renomovaných národných či medzinárodných cien.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><b>Ktorú knihu z desiatky by ste dali do pozornosti zahraničnému vydavateľovi a prečo?</b></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";">Už sa tak aj niekoľkokrát stalo v Chorvátsku, kde momentálne žijem a pracujem ako slovakista na Inštitúte západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe. Snažím sa tam promovať súčasnú slovenskú literatúru a zvyšovať záujem o jej preklad. Ak by som si mal však vybrať len jednu knihu, bol by to <i>Čepiec</i> od Kataríny Kucbelovej, pretože napriek konkrétnym slovenským reáliám by bola jej univerzálna myšlienka zrozumiteľná čitateľkám a čitateľom z rôznych kútov sveta. Ale nedá mi taktiež nespomenúť minimalistický román <i>Koža</i> od Jany Bodnárovej. I ten mám potenciál osloviť tematizovaním otázok ženskej emancipácie, stále aktuálnych naprieč časom a priestorom.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><b>Anasoft litera sa tento rok bude udeľovať už po pätnásty raz. Aká je podľa vás jej relevancia pre slovenský literárny život?</b></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";">Keď som sa začal venovať literárnej kritike, moja úplne prvá časopisecká recenzia bola na zbierku poviedok <i>Čarovný papagáj a iné gýče</i> od Pavla Vilikovského, ktorá zvíťazila v premiérovom ročníku Anasoft litery. Odvtedy som ešte ako vysokoškolský študent pravidelne sledoval jednotlivé nominácie a v tom čase mi ani neprišlo na rozum, že by som raz mohol byť členom jej poroty. Jestvuje, pravdaže, množstvo iných domácich cien, ale túto som vždy považoval od jej počiatkov za najrelevantnejšiu, analogicky ju prirovnávam k českej Magnesii, poľskej Nike alebo dokonca k francúzskemu Goncourtovi a anglofónnej Booker Prize. Možno s tými poslednými trošku zveličujem, ale len preto, že jej želám všetko dobré, aby sa z nej stala tradícia a jej značka časom len posilňovala.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><b>Vyšlo v prílohe Anasoft litera Denníka N.</b></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial";"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial"; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Makýšová Volárová, Andrea: Rozhovor s porotou Anasoft litera 2020. In <i>Denník N</i>. ISSN 1339-844X, 2020, roč. 6, č. 162, s. 2-3.</span></div>
Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-23872583955017876332020-08-10T00:00:00.003+02:002020-08-18T06:41:58.227+02:00Geopolitické vízie z geopatogénnej zóny<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://1.bp.blogspot.com/-Sx0-TN-pJFk/XwkuEJHv8dI/AAAAAAAAkVQ/sYdQi4j16DED_hFSkBHmWm9RAHYtFl4OgCLcBGAsYHQ/s1600/Siv%25C3%25BD%2Bdym%2B%255BZiemowit%2BSzczerek%255D.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="327" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-Sx0-TN-pJFk/XwkuEJHv8dI/AAAAAAAAkVQ/sYdQi4j16DED_hFSkBHmWm9RAHYtFl4OgCLcBGAsYHQ/s200/Siv%25C3%25BD%2Bdym%2B%255BZiemowit%2BSzczerek%255D.jpg" width="130" /></a></div>
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Sivý
dym, podľa ktorého je i kniha od Ziemowita Szczereka pomenovaná, sa pomaly
rozlieza z východnej Európy do strednej. Tento zvláštny úkaz právom
vzbudzuje obavy: ohýba skutočnosť, zahráva sa so zákonmi časopriestoru
a v ľuďoch zanecháva vážne psychické traumy, ak vôbec kontakt s ním prežijú.
Námet, akoby vystrihnutý z novely <i style="mso-bidi-font-style: normal;">Hmla</i>
od Stephena Kinga či románu <i style="mso-bidi-font-style: normal;">Anihilácia</i>
od Jeffa VanderMeera, má však v podaní poľského autora úplne inú úlohu – prvky
hororu a vedeckej fantastiky sú iba kulisami pre geopolitickú reportáž o
etnickom nacionalizme.</span><br />
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;"></span><br />
<a name='more'></a><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Stačí
si predstaviť, keby severoatlantická civilizácia skolabovala: Spojené štáty
vystúpili z NATO; na troskách EÚ vznikla oveľa menšia Nová Európa, pravdepodobne tvorená
krajinami Beneluxu, časťou Škandinávie a zvyškom Nemecka; lebo Rakúsko sa
spojilo s Bavorskom; zo severného Talianska sa sformovala Padánia; Maďarsko
anektovalo juh Slovenska; Poľsko sa zasa rozdelilo na dva útvary
s centrami v Krakove a Varšave, nehovoriac o separatistických
republikách v Pomoransku a Sliezsku. Ani ďalej netreba vypočítavať všetky
tieto iredentistické a revanšistické prekresľovania máp, ktoré so sebou neprinášajú
nič iné, len konflikt a utrpenie. „</span><i style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Nema
vyše Haaga</i><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">“ (s. 38) – </span><i style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Haag už
neexistuje</i><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">, vystihuje v srbčine situáciu umierajúci kosovský policajt
s rozpáraným bruchom.</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<b><span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Gonzo sci-fi<o:p></o:p></span></span></b></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">No
Szczerek nedramatizuje. Aj obrazmi balkánskych genocídnych sklonov zachytáva „<i>prerod národnej myšlienky na komédiu</i>“
(s. 10) a prostredníctvom hlavného hrdinu ju podrobuje prísnej kritike. Tým je Marcin
Szreniawa, vojnový novinár z polovice dvadsiateho prvého storočia, v podstate
však autorovo zveličené alter ego. Oboch totiž fascinujú oblasti zahalené a
ohrozované oným dymom – postavu doslova a autora ako metaforu východoeurópskej
duchovnej zaostalosti, symbol „<i>divých
slovanských krajín</i>“ (s. 113), tvrdohlavo odmietajúcich progres
a slobodu v mieri.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Prítomnosť
fiktívneho protagonistu síce potvrdzuje, že ide o román, ale poetika
reportážnej literatúry znovu navracia do textu samotného Szczereka, ktorého
predchádzajúca tvorba sa otvorene hlási ku gonzo žurnalistike. <i>Sivý dym</i> je tak rovnako beletriou, ako
i dokumentom, kde sa miesia fakty s fabuláciou, až vytvárajú jednoliate
spojenie medzi silne subjektívnou výpoveďou a pertraktovanou realitou,
vychádzajúc z téz Američana Huntera S. Thompsona, otca takéhoto štýlu písania.
Autor, pravdaže, túto metódu rozvíja o svojskú kultúrnu skúsenosť.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<b><span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Poľský komplex<o:p></o:p></span></span></b></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Nepoľské
čitateľské publikum zo strednej Európy iste prekvapí poľská politická optika, s akou nazerá na tento región, neprirodzená pre rakúsko-uhorskú tradíciu a nemeckú autoritu, blúzniaca o Medzimorí, akejsi federácii od Fínska
a Pobaltia po Balkán, vrátane Ukrajiny, samozrejme, pod dominanciou
Poľska, ako si ju vysníval po prvej svetovej vojne autoritársky maršal Józef
Piłsudski. Toto je odvrátená tvár zakomplexovanej krajiny, ktorá svoju vyprázdnenú
veľkosť manifestuje falicky, napríklad sochou Krista Kráľa v mestečku
Świebodzin, najvyššou na svete, prekonávajúcou tú nad Riom de Janeiro: „<i>Iba napínanie svalov a krik, nič viac.</i>“
(s. 182). Szczerek sa takouto cestou nepriamo vysmieva z konkrétneho
ultrakonzervatívneho populizmu, reprezentovaného vládnou stranou svojej
súčasnosti – Právom a Spravodlivosťou, a zároveň sa obáva postupného rozkladu
ústavnej demokracie: „<i>keď sa začali diať
veci, armáde sa veľmi nechcelo brániť liberálov</i>“ (s. 304).<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Zdá
sa, že Poľsko je samo pre seba bublinou, trpiace na megalomániu a mesianizmus,
s túžbou vyrovnať sa Francúzsku a Nemecku, a za každú cenu priniesť
vlastnú verziu európskej idey, o ktorú nikto naozaj nestojí. Szczerek tiež
parodicky poukazuje, že ani táto antizápadná poľskosť nie je ucelená, no
vnútorne rozpoltená. Preto sa varšavské zriadenie v Mazovsku hrdo priznáva
k slovanským koreňom: „<i>my synovia
tejto zeme, nízki, územčistí, guľatí ako zemiaky.</i>“ (s. 302). Preto sa
krakovský štátik v Malopoľsku honosí skratkou SPQRP, <i>Senatus populusque Res publica Polonica</i>, gýčovito preberajúc odkaz
latinskej antiky, vzkrieseného Ríma: „<i>Všetko
vymaľované nabielo, ale biele to nikdy nebolo.</i>“ (s. 103). Autor opätovne
pracuje s motívom sivastej fádnosti, farbou smogu, toho tajuplného dymu a
postkomunistického východu.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<b><span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Východ verzus Západ<o:p></o:p></span></span></b></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Kým
Slovensko vracia úder Maďarsku vypustením vodného diela v Gabčíkove
a obnovuje Veľkú Moravu, chybne vyklonovaný cár Peter zasadá na trón
impéria s názvom „<i>Svätý spoločný
priestor, Sovietsko-Rusko-Východoslovansko-Samojedzko-Mordvínsko-Jakutsko-Tat[á]rsko-Čečensko-Kaukazsko-Altajsko-Evenská
a iná jednota</i>“ (s. 310). Absurdita vyplývajúca z týchto
preexponovaných národnoštátnych záujmov len umocňuje ich bezvýznamnosť, najmä
na počiatku hypertechnologického milénia, ktoré sa malo prinajmenšom z
posledných stopäťdesiatich rokov poučiť a uvedomiť si, kam môže dospieť dobre
živený kult etnickej nadradenosti: „<i>Zabíjali,
vraždili, rezali, sekali.</i>“ (s. 311).</span></span><br />
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;"><br /></span>
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Szczerekovi sa však dá
vytknúť preceňovanie Západu, ktorému sa vraj z nacionalizmu „</span><i style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">už, našťastie, podarilo nejakým spôsobom
vyhrabať</i><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">“ (s. 46). Azda nedôslednosťou dochádza k nechcenej skratke, že v tomto civilizačnom okruhu je všetko v poriadku, hoci román
vyšiel pôvodne v roku 2018, keď prezidentský program Donalda Trumpa, otázka
brexitu a úspech krajne pravicových hnutí na lepšej strane starého
kontinentu by skôr svedčili o výskyte pomyselného Sivého dymu aj mimo
svojich tradičných zón. Je zrejmé, že autor zohľadňoval humanisticko-osvietenské
dedičstvo tolerancie a úcty k rozumu, iba ho odkomunikoval veľmi tézovite.
Má, pochopiteľne, absolútnu pravdu v tom, že tieto hodnoty v užšej
strednej Európe, teda Vyšehradskej skupine, niektoré garnitúry vulgárne
spochybnili. Vzhľadom na to si zvolil žánrovú formu dystopickej karikatúry, aby
zvýraznil nebezpečenstvo ich možného zániku. „</span><i style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">Teraz, keď boli mŕtvi, boli to mŕtvi ľudia</i><span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;">“ (s. 215) – znie
posolstvo pre ešte živých, uprednostňujúcich národnostnú či náboženskú nálepku
pred univerzálnym človečenstvom.</span></div>
</div>
</div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;"><br /></span></div>
</div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif; font-size: xx-small; line-height: 150%;">[Szczerek, Ziemowit (2019). <i>Sivý dym</i>. Banská Bystrica: Literárna bašta. 344 s. ISBN 978-80-9944-00-9.]</span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif; line-height: 150%;"><br /></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif; line-height: 150%;"><b>Vyšlo v Kapitáli.</b><o:p></o:p></span></div>
</div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif;"><br /></span></div>
</div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0cm;">
<div style="text-align: justify;">
<span face="" style="font-family: arial, helvetica, sans-serif; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj |</b> Jílek, Peter F. 'Rius: Geopolitické vízie geopatogénnej zóny. In Kapitál. ISSN 2585-7851, 2020, roč. 4, č. 8, s. 24.</span></div>
</div>
Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-48714837357701285992020-06-16T00:00:00.000+02:002020-07-04T16:10:19.860+02:00Zlá kniha o zlom Jánošíkovi<br />
<div class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
</div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://1.bp.blogspot.com/-aGdzQSaTTlY/XuDwZ2lzz6I/AAAAAAAAkMc/7V9IJPZwq-cU87dTpWodIvVHwRXI46EKACLcBGAsYHQ/s1600/J%25C3%25A1no%25C5%25A1%25C3%25ADk%2B%255BMariana%2B%25C4%258Cengel%2BSol%25C4%258Dansk%25C3%25A1%255D.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="323" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-aGdzQSaTTlY/XuDwZ2lzz6I/AAAAAAAAkMc/7V9IJPZwq-cU87dTpWodIvVHwRXI46EKACLcBGAsYHQ/s200/J%25C3%25A1no%25C5%25A1%25C3%25ADk%2B%255BMariana%2B%25C4%258Cengel%2BSol%25C4%258Dansk%25C3%25A1%255D.jpg" width="128" /></a></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Nie
je špecifikom slovenskej ľudovej kultúry, keď štatút hrdinu získava osoba mimo
zákona. Podobne ako baroková slovesnosť vytvorila z Juraja Jánošíka symbol
boja za sociálnu spravodlivosť, aj jeho francúzsky súčasník Cartouche okrádal
boháčov a rozdával ich majetok medzi chudobnými vrstvami. Rovnako
altruisticky sa podľa anglických balád správal už svetovo najpopulárnejší zbojník
Robin Hood na sklonku stredoveku. Skutočný život takýchto banditov však nebol
natoľko zásadový.</span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<a name='more'></a><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Román
</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Jánošík</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"> od Mariany Čengel Solčanskej
vychádza práve z tejto premisy. Členov lúpežného gangu okolo ústrednej
postavy totiž neženie uvedomelá nevoľnícka rebélia voči feudálnemu zriadeniu, ale
niečo oveľa prízemnejšie: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Uhorčíkova
brutalita ho priťahovala, jeho nízkosť sa ako neviditeľnými tykadlami dotýkala
Jurišovej najhlbšej podstaty</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 131). Autorka v doslove preto správne
podotýka, že treba rozlišovať medzi historickými faktmi a legendami, o ktoré
neskôr v romantizme opierali štúrovci svoj národnoemancipačný program.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Cieľom
knihy je teda spracovať zvolenú látku bez zvyčajného etnofolkórneho pátosu, ako
spoločenskú drámu, s dôrazom na vzťah doby a jednotlivca. Takáto
priam apokryfná adaptácia Jánošíkových osudov, ktorá vychádza z dejinných reálií
a nie z básne Jána Bottu, by mohla byť produktívna, žiaľ, rukopis
Čengel Solčanskej ju o tento potenciál pripravil.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;">Ak
spočiatku badať snahu o navodenie politickej atmosféry na prelome
sedemnásteho a osemnásteho storočia, po úvodnej kapitole, zameranej na
krvavý súdny proces v Prešove s prívržencami Imricha</span><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"> </span><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;">Thökölyho,
sa príbeh ďalej začne nekontrolovateľne sústreďovať na priebeh stavovského
povstania pod vedením Františka II. Rákócziho. Jánošíkova pasívna prítomnosť
potom vo viac než tretine knihy pôsobí úplne zbytočne, hoci je jej
protagonistom. Autorka ho navyše krkolomne inštaluje po boku veľkej histórie: „<i>na rozdiel od neho prežije jeho bratranec
Matej Bel plný a plodný život a stane sa najväčším uhorským
encyklopedistom</i>” (s. 94).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Napriek
tomu, že Čengel Solčanská v spomínanom doslove predstavuje zoznam
naštudovanej literatúry, aby potvrdila svoju dôslednosť pri vykresľovaní dejín,
uvedený príklad beletristickej licencie na predstavivosť jej pokusy skôr
neguje. Iná ukážka: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Veď sme tu doma,
okolo nášho kostola, v našich vysokých domoch s renesančnými portálmi</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“
(s. 17) – hovorí mešťan Zimmermann v roku 1687, používajúc kultúrovedný termín,
ktorý sa objavil až o takmer tri storočia neskôr v práci historika Jula
Micheleta.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Problémom
textu je tiež samotný štýl jazyka. Autorka chce byť prostredníctvom neho dobovo
vierohodná, siaha tak po knižných slovách, aby vyvolala príznak archaickosti: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Dúchla si na prsty, oziabali ju</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s.
168). Takéto neprirodzené výrazy však nesystematicky mieša s dikciou
dnešného subštandardu: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Asi sa jej s tým nepriznal,
ináč by mu dala vypiť otravu na potkany a necmúľala by mu vtáka.</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s.
73 – 74).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Román
v konečnom dôsledku nie je vôbec kontroverzný, nebúra žiadne domáce mýty, presne
naopak, charakterizuje ho konvencia a bulvárnosť masovej produkcie. Čengel
Solčanská iba nahradila vyprázdneného maskota nacionalizmu gýčovitým archetypom
zlého chlapca, ktorého delikventské správanie koreluje s aurou telesnej
príťažlivosti: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Keď ho pobozkala na kútik
prísnych úst, odrazu sa odtiahol, zodvihol ju, akoby nevážila nič, položil ju
pod seba a vzal si ju tak náhlivo, akoby sa jej potreboval čo najskôr
zbaviť.</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 188). Ak autorka mala zámer vyjadriť sa k otázke
sexuálneho zneužívania, je jasné, že takýmito opismi harlequinskej erotiky či parodickej
pornografie sa od neho dosť vzďaľuje.: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Očami
ich porátala, a keď zbadala, koľkí na ňu čakajú, od strachu sa
rozštikútala.</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 198).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Nielen
Jánošík si láme hlavu: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Skúšal sa
rozpomenúť, kedy sa to udialo, tá čudesná premena v jeho vnútri.</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s.
98). Psychologický prerod z miništranta na kuruckého vojaka
a následne krutého kriminálnika v knihe akosi chýba. Možno tým
impulzom malo byť osobné tajomstvo, že sám bol obeťou pedofilného kňaza, ale senzáciechtivý
jazyk opätovne nezvláda uniesť takúto závažnú tému: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Vrtík sa ho už nespytoval, či sa mu sníva o dievčatách, či sa
dotýka svojho údu, či nešpehoval matkinu alebo sestrinu nahotu, či ho nevzrušuje
párenie sa oviec, či neochutnal svoje semeno.</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 45).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Čengel
Solčanská preniesla i do tohto románu zásadné nedostatky v kompozícii
a s kategóriou autenticity, ktoré sú typické pre jej doterajšiu
literárnu a scenáristickú tvorbu. Zdá sa, že v nej majú značnú prevahu privysoké
ašpirácie vyrovnať sa s minulosťou vlastného národa než kvalita umeleckého
prevedenia. Talent na výber sugestívneho námetu predsa len nestačí.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-size: xx-small;"><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">[Mariana Čengel Solčanská (2019). <i>Jánošík</i>. Bratislava: Ikar. 296 s. ISBN </span><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">978-80-551-7032-9.</span><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">]</span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Zlá kniha o zlom Jánošíkovi. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 6, s. 34-35).</span></div>
<br />Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1313944692082316325.post-90445917081250917642020-05-14T00:00:00.000+02:002020-06-06T07:51:02.642+02:00Posledný mohykán postmoderny<div class="MsoNormal" style="line-height: normal; margin-bottom: 0.0001pt; text-align: justify;">
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://1.bp.blogspot.com/-GekvOGZ0YTU/Xp-Ei8-GWyI/AAAAAAAAkBU/UjGb1udTCbIUnRWlfWVn8ySs7BfUKrpzwCLcBGAsYHQ/s1600/Fytopaleontol%25C3%25B3gia%2B%255BPeter%2B%25C5%25A0ulej%255D.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="500" data-original-width="308" height="200" src="https://1.bp.blogspot.com/-GekvOGZ0YTU/Xp-Ei8-GWyI/AAAAAAAAkBU/UjGb1udTCbIUnRWlfWVn8ySs7BfUKrpzwCLcBGAsYHQ/s200/Fytopaleontol%25C3%25B3gia%2B%255BPeter%2B%25C5%25A0ulej%255D.jpg" width="123" /></a></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="line-height: 150%;"><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Romány
<i>História </i>(2009), <i>Spolu</i> (2015) a <i>Fytopaleontológia</i>
tvoria voľnú trilógiu, ktorou Peter Šulej prispieva do subžánru generačnej
výpovede o spoločnosti. Rámcovými postavami z kohorty Husákových detí
analyzuje prelínanie individuálneho žitia s meniacimi sa reáliami doby,
aby v konečnom dôsledku dokázal, že dejiny – či už osobné, alebo
univerzálne – nemajú lineárnu a kontinuitnú platnosť, ale sú takpovediac
referenčným bludiskom kulturálnych artefaktov. Aj preto je možné
k jednotlivým knihám pristupovať v rôznom poradí, bez chronologickej
nadväznosti, dokonca ich chápať ako samostatné diela, keďže každá vo svojej
podstate variuje načrtnutú tému nezávislo.</span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"></span></div>
<a name='more'></a><br />
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Kým
v </span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Histórii</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"> sa Šulej vyrovnáva
s dedičstvom komunizmu v ponovembrovom prechode
k informatizačnej epoche, </span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Fytopaleontológia</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">
sa zasa z časti zameriava na opačný pól pomyselného príbehového celku – vo
forme postmileniálnej projekcie blízkej budúcnosti. Autor sa tak opätovne vracia
ku kyberpankovým prvkom stojacím na nerovnom, dystopickom vzťahu medzi
sociálnou a technologickou vyspelosťou. Spojením „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">atlas mrakov</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 18) zároveň vysvetľuje zvolený kompozičný postup,
založený na vzájomnom prepojení niekoľkých relatívne autonómnych rozprávaní
z rozličných časopriestorových kontextov – podobne ako v odkazovanom
románe (2004) od Davida Mitchella –, čím zdôrazňuje, že vnímaný stav vecí je
len produktom náhodnej súhry príčin a následností: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">motýľ niekde v amazonskom pralese zamával krídlami a na opačnom konci
sveta sa strhla búrka</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 127).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Šulejova
metóda písania sa teda zásadným spôsobom nemení. Jeho texty naďalej
charakterizuje postmodernisticky poňatá hra s narúšaním ich štruktúry
a vkladaním citácií, parafráz a narážok, ktoré treba dešifrovať.
Z experimentátora sa síce stal klasik, ale napriek tomu naďalej dômyselne
hľadajúci – ak už nie nové poetologické možnosti vyjadrenia, s určitosťou
aspoň ideové aktualizácie k súčasnému spoločenskému diskurzu. Napríklad vyšehradskú
migrantofóbiu zo začiatku dvadsiateho prvého storočia nahrádza na jeho konci
obraz multikultúrneho podkarpatského zriadenia, kde je Bratislava
štvrťmiliardovým megalopolisom: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">urdčinu
od hindčiny, arabské písmo od devanágarského oddeľuje mýtna a následne
račianska ulica</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 66).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;">Týmto
ironickým modom racionalistu sa Šulejovi s nadhľadom darí komunikovať o kríze
rozumu vo vlastnej prítomnosti, využívajúc podnety populárnej i náročnejšej literatúry
– od japonských máng po slovenskú poéziu –, pričom výsledná vízia, akokoľvek
bizarnou sa zdá, je v skutočnosti ani nie veľmi hyperbolizovanou
transhumanistickou prognózou toho, ako by mohol vyzerať život po globálnej
kataklizme. V ňom zohráva nezastupiteľnú úlohu práve umelá inteligencia, ktorá
vo svojej komplexnosti vidí absolútne súvislosti, až jej jazyk získava básnickú
dikciu, nápadne pripomínajúcu anestetickú poetiku textovej generácie, kam tiež
patrí sám autor: „<i>niektoré citáty.
z básnického diela. petra šuleja. nie sú. zámerne označené</i>“ (s. 315).
Na uzavretú románovú trilógiu koniec-koncov referuje ex ante vo svojej tvorbe:
„<i>otvorili sme <b>atlas príbehov</b></i> / <i>šuštiac
stránkami</i> / <i>aby sme videli simultánne
prebiehajúce deje</i> / <i>zaznamenané v
troch knihách</i> </span><span lang="EN-US" style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;">[...] </span><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; line-height: 150%;">//
<i>najkrajší je <b>atlas fytopaleontológie</b></i>“ (báseň <i>Päť atlasov</i> zo zbierky <i>Nódy</i>,
2014, s. 76, zvýraznenia sú pôvodné).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Román
nesie meno po botanickej disciplíne skúmajúcej skameneliny vyhynutých rastlín aj
preto, lebo v ňom Šulej recykluje najstaršiu zachovanú naráciu ľudskej
civilizácie – sumerský epos o Gilgamešovi: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">potrebujeme. musíme. nájsť : rastlinu života. strom chuluppu</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s.
200). Túto rolu na seba napokon vtipne preberajú tajuplné hontianske feferónky
s kvantovým účinkom otvárania paralelných vesmírov. Ide o zrejmé potvrdenie
faktu, že bez ohľadu na podmienky, v ktorých sa odohrávajú deje, konanie
človeka neustále predurčujú archetypy, významové modely zaznamenané
v mýtických pôdorysoch: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">videla som
riešenie. kráľovstvo dokonalosti</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 311).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">Hoci
Šulejov román možno považovať za produktívny, ak sa na neho hľadí cez aspekt komickej
špekulatívnej látky, vyššie načrtnutá premena na tradičného postmodernistu
pôsobí bezpochyby kontradiktórne a právom vyvoláva otázku, či je podoba
zvolenej intertextuálnej nadstavby ešte funkčná v rámci prebiehajúcich
literárnych pohybov. Rezíduá predchádzajúceho slohu v lepšom prípade predstavujú
manieristický ornament, v tom horšom ustrnutie v schematizme. Čím dlhšie
bude autor ortodoxne lipnúť na výrazových východiskách svojej školy, </span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">Fytopaleontológia</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"> sa stane jeho
poslednou knihou hodnou povšimnutia. Zatiaľ je privátnym uzavretím jednej etapy
umeleckého vývoja: „</span><i style="font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;">každopádne. blížime
sa ku koncu príbehu</i><span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;">“ (s. 297).</span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span></div>
<div class="MsoNormal" style="line-height: 150%; margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; font-size: xx-small;">[Šulej, Peter (2019). <i>Fytopaleontológia</i>. Bratislava: Marenčin PT. 320 s. ISBN 978-80-569-0422-0.]</span><br />
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span>
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><b>Vyšlo v Rozume.</b></span><br />
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif;"><br /></span>
<span style="font-family: "arial" , "helvetica" , sans-serif; font-size: xx-small;"><b>Pôvodný zdroj</b> | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Posledný mohykán postmoderny. In <i>Rozum</i>. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 5, s. 42-43.</span></div>
</div>
Peter F. 'Rius Jílekhttp://www.blogger.com/profile/04090271943613206517noreply@blogger.com0