Post mortem postmoderny

Kniha Asébia: umenie pamäte od Jána Mička je podľa anotácie na obale „klasický román rieka“, čo si však – vzhľadom na jej pomerne neveľký rozsah – protirečí so vžitým chápaním tohto termínu (roman-fleuve), ako ho zaviedol Romain Rolland, charakterizujúc vlastný niekoľkozväzkový cyklus Ján Krištof (Jean-Christophe, 1904 – 1912). Treba preto jednoznačne vysloviť námietku – najmä samotnému autorovi, ale i zodpovednej redaktorke Zuzane Huďovej –, že ide o genologické zavádzanie, ktorým sa napokon iba potvrdzuje nenaplnenosť epického plánu.

Červenák na vrchole

Zlom v čitateľskej percepcii Juraja Červenáka nastal niekedy v polovici desiatych rokov, teda asi dve desaťročia od zabudnutého debutu Olgerd ze Scallbornu: Meč z Thormarenu (1993). Dovtedy jeho tvorba rezonovala iba v uzavretej komunite česko-slovenského fandomu, až kým sa mu napokon podarilo osloviť mainstreamový trh. Túto zmenu spôsobil zjavný odklon od prvoplánových inšpirácií v pulpovej fantasy typu sword-and-sorcery smerom ku konvenčnejšiemu historicko-dobrodružnému žánru. Odhliadnuc od ranej výslovne epigónskej série o bojovníkovi Conanovi (1994 – 2004), nadväzujúcej na univerzum Roberta E. Howarda, ostatné práce sa – našťastie – nesú v hľadaní vlastnej identity: pôvodne podnetmi zo slovanskej mytológie, neskoršie z dejín habsburskej monarchie. Autor pod egidou veľkého vydavateľského domu Slovart – ako sa hovorí – konečne prerazil, a to hlavne detektívnymi prípadmi veterána Joachima Steina a notára Mateja Barbariča z čias osmanských invázií do strednej a juhovýchodnej Európy, počnúc románom Mŕtvy na Pekelnom vrchu (2013).

Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou

Študoval medicínu aj právo, pôsobí v diplomacii a píše fantasy literatúru. Covid mu umožnil dokončiť tisícstranový román Obrancovia Liptova. Vraví, že je jedným z mála diel slovenskej literatúry, v ktorom Rusi vystupujú ako prisluhovači zla. Daniel Šmihula sa už roky pohybuje vo svete politiky, k srdcu mu však prirástol svet fantázie.

Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi

Predtým než Erik Markovič debutoval zbierkou Ikonickosť. Prestupovanie Slnka, čo sa udialo v roku 2014, s jeho poéziou sa bolo možné stretnúť sporadicky v novinách, časopisoch a zborníkoch už od rozdelenia federácie. Pokúsil sa dokonca aj o hudobnú interpretáciu vlastných básní – a nielen svojich, i Jána Ondruša či Ivana Štrpku –, ktorá zaznela na verejných podujatiach a v rozhlase, avšak na základe záznamov dostupných na platforme YouTube sa dá konštatovať, že spev a hra na gitare nie sú jeho silnou stránkou. Ani literárne sa mu za ten čas nepodarilo zásadne zarezonovať medzi čitateľskou a kritickou obcou. Skôr sa neslávne dostal do povedomia z pozície predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, pretože za jeho vedenia nezískalo napríklad periodikum Romboid po prvýkrát bazálnu dotáciu na svoj chod z Fondu na podporu umenia.

Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita

Prominentná tvár francúzskej literatúry Gabriel Matzneff, laureát viacerých prestížnych cien – Motardovej, Amicovej, Renaudotovej a Cazovej, sa v knižnej eseji z polovice sedemdesiatych rokov vyjadril, že mať v náručí trinásťročného chlapca alebo pätnásťročné dievča – konkrétne použil aj sloveso posséder, ktoré znamená vlastniť i byť posadnutý – je neskutočným senzuálnym zážitkom; vraj po ňom bude všetko ostatné už len „nevýrazné, ťažké, bez chuti“ (Les moins de seize ans, les passions schismatiques, 2005, s. 24). Autor týchto kontroverzných slov ale pred verejnosťou nikdy netajil svoju hebefilnú orientáciu, teda príťažlivosť k osobám v raných štádiách puberty, čo dokazuje jeho tvorba. V takomto prípade nejde z psychiatrického hľadiska naozaj o pedofíliu v exaktnom zmysle, hoci v bežnom, najmä bulvárnom jazyku, dochádza k takejto skratke.