31. decembra 2005

Aj o predstieraní orga(ni)zmu

Poviedky Filipa Vaclavíka akcentujú bežného človeka; sondujú jeho vnútro a zároveň ho situujú do spoločenskej skutočnosti, v ktorej absentuje voľačo „samozrejmé, čo musíme raz nájsť i my ostatní“. Osobný svet postáv sa preto stáva únikom i útočiskom z priestoru „nespl­nených prianí“  a „totality rozumu“. Je to však dočasná kompenzácia za „nadčasovú pravdu“ (?); izoláciu totiž treba chápať ako prirodzenú podstatu človeka, nemožno teda očakávať ostrú konfrontáciu, ale len jemnú kontempláciu, prípadne stotožnenie sa. „Matúš bol dnes určite plnší a spokojnejší. Jednofarebný, ale bola to krásna žiarivá farba.“

30. decembra 2005

Rokokové, klasicistické a preromantické tendencie v českej poézii Sama Chalupku


Novodobá slovenská literatúra medzi barokom a romantizmom, čiže obdobie prvej a druhej fázy nacionálnoemancipačných procesov sa z periodizačného hľadiska vyznačuje existenciou kultúrno-umeleckých slohov ako doznievajúce rokoko, klasicizmus a preromantizmus, ktoré sa vo všeobecnosti v západoeurópskom prostredí vyvíjali chronologicky. K vrcholnému klasicizmu a preromantizmu treba, samozrejme, ešte priradiť aj pre stredoeurópsku časť habsburskej monarchie špecifický biedermeier. Zároveň upozorňujeme na paralelnú existenciu jednotlivých spomenutých slohov, ich vzájomné prekrytie nadobudlo najväčšiu intenzitu po roku 1815, to sú vrcholný klasicizmus, preromantizmus a biedermeier, pričom prvá fáza národného obrodenia je obdobím osvietenského klasicizmu s presahom doznievajúceho baroka a prechodného rokoka. Tieto pomerne husto zastúpené štruktúry sa zároveň  vyvíjali v relatívne krátkom, približne polstoročnom časovom úseku, preto sa nemožno čudovať, že viacerí autori – okrem osvietenského klasicistu Jána Hollého (1785 – 1849), ktorý je nesporne typologicky najčistejší – sú v jednotlivých etapách svojej tvorby nositeľmi odlišných poetických koncepcií, respektíve ich tvorba je týmito koncepciami viac-menej inšpirovaná.

V tejto práci sa pozastavujeme nad  Samom Chalupkom (1812 – 1883), jedným z najvýznamnejších predstaviteľov predmetno-pragmatického prúdu slovenského romantizmu a zameriavame sa na tie aspekty autorovej tvorby, ktoré nekorešpondujú s jeho jednoznačným literárnohistorickým zaradením, pretože práve periodizácia má v tomto prípade generalizujúci efekt, teda ho nevedome oberá o svojské vývojové špecifiká.


V prvom rade treba poukázať na to, čo vôbec dáva Chalupkovi také zaujímavé postavenie. Súčasná literárna história na základe nových analýz už upustila z koncepcie jestvovania homogénneho hnutia zoskupujúceho sa okolo Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) a uvedomuje si pomerne zložitú štruktúrovanosť romantickej generácie, v ktorej okrem zhôd nechýba aj množstvo diferencií, či už  vo forme umeleckých inšpiračných zdrojov alebo dokonca filozoficko-politických názorových platforiem. U Chalupku sa dá skrátka hovoriť, že ide o romantika – aspoň v hrubej učebnicovosti – čo sa, samozrejme, nesnažíme vehementne, za každú cenu spochybňovať – avšak romantika odlišného od „kanonických básnikov“ (Čepan, s. 54) obdobia, ktorého možno cez prizmu vplyvov nazývať aj „najklasicistickejším slovenským romantikom“ (Čúzy, s. 122) či „pragmatickým mesianistom“ (Čepan, s. 56).

Prejdeme teraz k ústrednej téme tejto práce, to značí, budeme sa snažiť priblížiť neromantickú, predromantickú časť Chalupkovej tvorby, jeho ranú poéziu a stručne zachytiť jej poetiku a typológiu.

16. novembra 2005

Zaspal som pri rátaní hviezd

Už dvadsaťsedem zväzkov vyšlo vydavateľstvu Ikar v edícii Odeon zameranej na litera­túru, ktorá dodáva knižniciam celého sveta úctu a vážnosť. Čo by to však bolo za svetovú edíciu, keby v nej chýbalo meno jedného z najpopulárnejších autorov druhej polovice minu­lého storočia?! Reč je o nositeľovi Nobelovej ceny za rok 1982 – Gabrielovi Garcíovi Már­quezovi. Ešte v tomto roku mohla slovenská čitateľská verejnosť siahnuť po autorových po­sledných knihách Román môjho životaSpomienky na moje smutné pobehlice.

31. októbra 2005

Zopár slov k poviedke Jany Dorčákovej Bezstarostne a veselo

Bezstarostne a veselo“ môžem Jane Dorčákovej oznámiť, že jej poviedka nemá ani hlavu, ani pätu. Autorke sa podarilo kompozične a štylisticky minúť väčšiu časť textu, nehovoriac o samotnej myšlienke, ktorá - v snahe pôsobiť hĺbavo - skĺza do naivného, priam infantilného pseudofilozofovania: „Cítiš sa byť ezoterická.“ A keď to už rozprávačke ‚nadkrave‘ Emílii XY potvrdil aj hlavný dedinský astrológ Michal, jednoducho k tomu niet čo dodať.

30. septembra 2005

Khallo & Pitorák

Mikronauti

Mikronauti, to je názov krátkeho textu Martina Pitoráka z rovnomenného súboru textíkov, ktoré sa – možno trošku skôr akoby mali – hlásia na svet. Hoci som liberál, tentoraz nebudem nikoho navádzať ani na interrupciu ani na – nebodaj – eutanáziu, veď tá je o inom – o schop­nosti vedieť v pravú chvíľu odísť – a my tu len začíname. Okrem toho, nielen Pitorá­kove pró­zičky, ale aj dielka Renáta Khalla – sa dokážu smiať, dokážu plakať, teda očividne javia známky života.

31. augusta 2005

Láska, sex a staroba

Gabriela Garcíu Márqueza azda netreba čitateľskej verejnosti špeciálne predstavovať. Meno tohto kolumbijského prozaika už niekoľko desaťročí rezonuje v literárnych kruhoch po celom svete. Aj vďaka nemu hispanoamerická literatúra preklenula svoje regionálne hranice a dodnes sa teší medzinárodnému ohlasu. Za umelecky pôsobivú schopnosť, ktorá ‚odzrkad­ľuje život a konflikty‘ exotického prostredia latinskej Ameriky, bol Márquez v roku 1982 oce­nený i prestížnou Nobelovou cenou.

29. augusta 2005

Eutanázia básnika Rúfusa

Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní slovenských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a Čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané: „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.

17. augusta 2005

Román-šansón

Posledné roky pred definitívnym rozpadom Československa, na zlome totalitného a demokratického režimu, pracovala Sylvie Germain ako profesorka filozofie na francúzskom lýceu v Prahe. Toto životné obdobie sa kryje s počiatkami jej literárnej kariéry, ktorá so sebou prináša úspech aj mimo Francúzska. Kontakt s československým prostredím bol pre Germain inšpirujúci i tematicky; v západoeurópskej literatúre totiž nedochádza k častým stretom so stredoeurópanstvom, nehovoriac o tom, že obyvatelia západnej časti únie ani geografický pojem stredná Európa v povedomí nemajú, poznajú iba ekonomicko-politické rozdelenie na vyspelý Západ a postkomunistický Východ.

6. júla 2005

Mágia zasnúbenej zeme

Nie ovocie, ale kvitnutie. Nie prejdená vzdialenosť, ale cesta.“ V čase, keď spravodajské médiá prinášajú dennodenne informácie o nepriaznivej politickej a spoločenskej situácii v takzvanej Svätej zemi, pre ktorú sa stala násilná smrť bežnou súčasťou a možnou konfrontáciou každodenného života a v čase, keď sa táto násilná smrť, nazývaná aj terorizmom, dostala v dvadsiatom prvom storočí pod vedením náboženských fanatikov do polohy celosvetovej hrozby, prichádza na slovenský knižný trh – s takmer dvadsaťročným oneskorením – román izraelského spisovateľa Meira Shaleva. Modrý vrch sa však kľúčovo nevenuje žiadnemu obludnému a zbytočnému krviprelievaniu – hoci skúsenosť židovského spoločenstva nemá vo svojej histórii o stret s rôznymi podobami šialenej nenávisti núdzu –, práve naopak, podoby výbojnej ukrutnosti človečenstva sa dostávajú na okraj sujetovej látky, sú viac akousi vzdialenou skutočnosťou, ktorá sa v Shalevovej neobyčajnej výpovedi o obyčajných ľuďoch mení na heroizmus, ale i fantastikou popretkávanú tragikomickú bizarnosť.

20. júna 2005

Monika Kompaníková: Miesto pre Samotu (A Place for Loneliness)


Monika Kompaníková’s short story debut, to borrow from Ivan Krasko, „resounds with a shy accord“. What the debuting author apparently offers is a six-pack of diverse stories on the loneliness of introverted individuals, representing »minor« lives and abiding a space beyond normal human life. Their defilé provides the opportunity to gain insight into the inner world of loners confronted with the life’s stagnation and stereotype.

19. júna 2005

O jednej (sub)kultúre alebo Slovenský karneval

Denisa Fulmeková a Peter Macsovszky klamú; „podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami“ v ich spoločnom románe totižto nie je náhodná, aj keď to obaja na jeho začiatku tak explicitne tvrdia. Bez ohľadu na túto malú lož však môžem jednoznačne povedať, že Klebetromán je konečne poriadna kniha, ktorá sa – dúfam – v slovenskom literárnom mik­rosvete nestratí. A ak som vo svojej recenzii na zbierku Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče jednu z poviedok označil za „humorný obrázok [...] slovenskej literatúry“ (Slovo 14/2005), tento text musím potom ociachovať ako veľkolepú travestiu, ktorá si pred telesné otvory nekladie žiadne výrobky toaletnej hygieny.

Autorská dvojica si na postmodernej metóde doslova zgustla. Prvoplánovým čitateľom sa prihovára bežným hovorovým jazykom, obohateným o subštandardnú lexiku, nevynímajúc hutné, do uši bijúce vulgarizmy alebo pornografickými scénkami či lacnou psychologizáciou. Týmito výstavbovými aspektmi – samozrejme – vedomými sa snaží čitateľskú verejnosť nielen komerčne upútať, ale aj nemoralizátorsky vypovedať o stave súčasnej kultúry, neraz s charakterom osamelého patologického pakultu.

Klebetromán irituje. A s určitosťou ‚nedotknuteľných’ vzdelancov a takzvanú smotánku, v ktorej „radoch [...] ťažko nájsť niekoho, komu by netrčala slama z topánok, či gatí“. Neprekvapuje ma preto, že hlavný hrdina Sebastián Tortúry sa chce „odpútať od [...] celej tej zberby“. Iritácia však prekračuje limity jemnocitu vo chvíli, keď si diskurzívnejší čitateľ uvedomí, že v ponúknutej plejáde sa literárne postavičky až príliš podobajú na reálnych ľudí, prí­padne sa v nej nájde sám. Toľká impertinencia alebo slovami postavy literárneho vedca Ra­domíra Chvojku: „Škandalózna drzosť!“ A kto je vlastne Radomír Chvojka? Nepredpokladám síce, že čitatelia dekódujú alúzie na všetkých diletantov, primitívov a mediálne známych ‚osobností’ v našej spoločnosti – ani mne sa to nie vždy podarilo –, ale zaiste si uvedomia, že často prešmyčkou a výmenou hlások sa dá dopátrať k cieľu. Čo si asi pomyslia agresívny a vulgárny spisovateľ Rudo Bištúnek, milovník orálneho sexu kazateľ Eliáš Paholník alebo hŕba iných „výnimočných poetických duší“, keď objavia „metaforickú reč inotajov“? Pri multimilionárskej rodine Kujsenkovcov z jedného veľkého mesta na východe – v súčasnosti vychýrenou vysoko sledovanou realityshow – ani nepredpokladám, že sa ku knihe dostanú, veď majú dosť starostí s početnou návštevou vo svojom rodinnom dome: „Žijeme v krajine, kde sa celebritou môže stať hocikto. Ešte aj organizátor zájazdov.

Svet, ktorý Fulmeková a Macsovszky otvárajú, je skrátka smiešny. Je to svet plný „trblie­tavých šutrov, plechových doštičiek s tajomnými nápismi, farebných skielok, kašírovaných stredovekých čínskych mincí s deravým stredom, lapačov snov (i prachu), harmonizátorov a hltačov tachyónov a možno aj fotónov, rároh z dielne fengšuejistov, indiánskych sošiek so stoporeným údom, vreckových kámasútier, vešteckých gúľ, ružových Budhov, čiernych Ší­vov, Kristov s primaľovanými čakrami, sprejov pre jogínov či zázračného citrusového výťažku vysoko vhodného na čistenie čriev, zubov, uší, nádob, tanierov, vodovodného kohútika, vane, dlážky, parkiet i klávesnice od kompjútra.“ Je to svet, ktorý sa vtesnáva do trápneho pseudointelektuálneho a kvázispirituálneho prostredia. Tento románový svet čitateľ zachytá­va dvomi uhlami: vševediacimi očami a očami hlavnej postavy. Striedanie rozprávač­ského pohľadu, prvej a tretej osoby singu­láru, neoceniteľným spôsobom umožňuje spoznávať chro­notop románu.

Karnevalovosť, vlastnosť typická pre určité typy parodickej a satirickej literatúry, je v Klebetrománe nielen základný princíp, ale aj objekt narážky. Autori, podobne ako obálka knihy, na svet vyplazujú jazyk. Zámerne cez deformáciu postupujú identicky v akomsi rabelaisovskom štýle. Svedčí o tom aj fakt, že názvy kapitol sú siahodlhé a bohaté na predvídanie deja, čo korešponduje s konceptom staršej literatúry. Prirodzene, postmoderné dielo v sebe skrýva dostatočne veľa chodníčkov, akými sa dá uberať a pozorný čitateľ počas prechádzky nemôže nezakopnúť ani o fučíkovské heslo mečané v dávnych „heroických časoch“.

Fulmeková a Macsovszky predviedli viacvrstvový umelecký duet, ktorý svojou razantnos­ťou balansuje na hranici lásky a nenávisti. Dá sa teda očakávať, že po prečítaní Klebetrománu si drzých spisovateľov buďto zamilujete, alebo sa im budete v knižniciach a kníhkupectvách  rozhorčene vyhýbať.

[Fulmeková, Denisa – Macsovszky, Peter (2004). Klebetromán. Bratislava: Kalligram. 230 s. 80-7149-705-3.]

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: O jednej (sub)kultúre alebo Slovenský karneval. In Let. ISSN 1336-6904, 2005, roč. 1, č. 3, s. 47-49.

30. apríla 2005

Miesto a samota

Debutová zbierka poviedok Moniky Kompaníkovej, požičajúc si slová Ivana Krasku, ‚plachým akordom hučí‘. Začínajúca autorka sa v šiestich dejovo nesúvislých príbehoch snaží ponúknuť výpoveď o osamelosti prostredníctvom introvertných indivíduí, ktoré reprezentujú malé existencie, pohybujúce sa v nadčasovom priestore bežného ľudského. Ich defilé vytvára zároveň možnosť sondáže vo vnútri človeka-samotára, konfrontovaného so životnou stagnáciou a stereotypom.

6. apríla 2005

Nielen o papagájoch a gýči

Starý kocúr slovenskej postmoderny Pavel Vilikovský si po roku – naposledy Vyznaním naivného milovníka –, a zároveň v roku štyridsiateho jubilea od svojho knižného debutu Citová výchova v marci, opäť rozkošnícky vylihuje na pultoch kníhkupectiev; tentoraz v podobe zbierky poviedok pod názvom Čarovný papagáj a iné gýče. A hoci sa z diaľky zdá, že ide o publikáciu určenú ornitológom a chovateľom exotického vtáctva – na obálke knihy sa totiž vypína fotografia papagája ara –, zdanie v tomto prípade klame; Vilikovský nemení profesiu, naďalej zostáva literátom par excellence.