29. augusta 2005

Eutanázia básnika Rúfusa

Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní slovenských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a Čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané: „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.

Čas ako ústredný motív je obsiahnutý v zbierke esenciálne. Viac-menej sa votkáva do poetickej látky a na okamih, ako keby zastavoval všetok pohyb. Básnické významy sa tak dostá­vajú do polohy transcendentálneho vnímania predloženého v jednoduchom tvare spôsobom, v ktorom si možno klásť otázku, či básnik pracuje s časom, alebo naopak, čas s básnikom. Tým, že sa čas dostal do názvu zbierky, od začiatku do konca čitateľskej konkretizácie textov sa realizuje v podobe spoločníka a svedka lyrického subjektu. Prechádza jednotlivými témami básne a snaží sa zanechať ozvenu humanity a zamyslenia v nepokojnom svete: „Čistučké zrnko sial. / A toľký kúkoľ vzišiel. // Toľký, až od neho / už nahlas bolí Zem.

Tento závet, autor tak sám chápe svoju zbierku, prichádza v pravú chvíľu. Aj jedna z jej básní pod názvom Básnik v treťom tisícročí naznačuje, že nové milénium už Rúfusovi nepatrí. Dostal sa do neho nezmenenou vierou v silu tradičných hodnôt a ich zotrvačnosťou. Jeho mi­lovníci sa smú ešte raz a naposledy pomodliť, pomeditovať si a potom už iba nostalgicky lis­tovať v básnikovom ukončenom celoživotnom diele. Podobne ako Pavol Országh-Hviezdo­slav či Ivan Krasko, aj z Rúfusa sa stane mýtus. Jeho meno, zapísané vo všeobecnom pove­domí, si bude zachovávať národnoreprezentatívnu polohu, bude symbolizovať určité hodnoty, určitú filozofiu. Popravde, mýtizácia Rúfusa sa už dávno začala, Národný cintorín v Martine očakáva príchod ďalšieho takzvaného syna národa.

Rúfusova poézia je o hodnotách, myšlienkach a názoroch. Nečudo, že pri takomto veľkom básnikovi poézia prekračuje svoj umelecký rámec a stáva sa životnou filozofiou. V podstate celé jeho dielo možno vnímať ako určité etické a morálne posolstvo. Inou otázkou je však otázka vkusu. Zrelému a síce debutujúcemu autorovi sa v päťdesiatych rokoch minulého sto­ročia podarilo výrazne obohatiť slovenskú literatúru, zmietajúcu sa v socialistickom schema­tizme. Jeho inšpiráciou sa stala „prostota“ v podobe prírody, rusti­kality a kresťanského du­chovného princípu. Bol a je ‚básnikom kontinuity, teda aj mravnej a kultúrnej záväznosti‘ (Viliam Marčok). Tento priestor dnes môže obľubovať buď staršia, alebo konzervatívnejšia generácia, hľadajúca oporu v tradicionalizme, hlavne v náboženských ideách. „Viera mi ho­vorí“ – to je stimul a zdroj, ktorý Rúfus neprekročí, lebo ho vnútorne obohacuje. Ale už v počiatočnom období mal k sebe Rúfus opozíciu, podobne búrajúcu schematickú literatúru; Miloslav Válek bol básnikom civilizácie a moderného človeka. Z tohto hľadiska vidieť, že čitateľská akceptácia Rúfusovej poetiky je závislá od vžitého a konvenčného ponímania sveta. Samozrejme, Rúfus sa neprepadáva na úroveň didaktizujúceho a moralizujúceho starca, len jeho predstavy pracujú s absolútnymi kategóriami, ktoré majú svoje pevne dané limity. Inak­šie by som musel citovať slová už spomenutého slovenského klasika: ‚Vy mi chcete rozkazo­vať, / jak sa mám v mladosti chovať? / Len ho pozri, / stará pleseň / chce mladosti spievať pieseň!

Rúfus nie je realista, so svojím idealizmom však dokáže konfrontovať skutočnosť a zdvihnúť prst, ukazujúc na budúcnosť. Polohou reagujúcou na dianie v súčasnom svete sa dokáže priblížiť viac dnešnému človeku a osloviť ho. Či už v kritike konformity západnej ci­vilizácie, alebo v otázkach životného prostredia: „Svet nasýtených / stavia si vôkol seba / nie čínsky, / euroatlantický múr.“, „Na živočíšnom chlebe, / jak hrče vzdorovití, / šliapeme si tu nielen po chráme. // Už aj po holom bytí.“.

Zasype čas / – a ešte za živa – / tie duchaplne vyskladané piesne?“ – pýta sa lyrický subjekt v básni Odmietnuť svedectvo... Veruže ťažká odpoveď. Rúfus nie je sebavedomý ako Publius Ovi­dius Naso, ale svoju čitateľskú obec si dokáže udržať. Nemá však už tú silu, aby oslovil po­stmoderný svet. Jeho hlas sa stráca „v oblohe“.

[Rúfus, Milan (2005). Báseň a Čas. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 64 s. ISBN 80-220-1323-4.]

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: Eutanázia básnika Rúfusa. In Let. ISSN 1336-6904, 2005, roč. 1, č. 5, s. 52-54.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára