23. októbra 2010

Tvarohový koláč na ruský spôsob

Veruže tento príspevok nebude kulinársky, aj keď tvarohový koláč, ktorý sa stal názvom ruskej snímky z roku 2008, vyzerá naozaj chutne, ale Čizkejk (Чизкейк) je o čomsi inom. V prvom rade reprezentuje súčasnú mainstreamovú produkciu ruskej kinematografie – žiaľ – pre slovenského diváka nedostupnú. V záplave – lepšie povedané v cunami – amerických psychotrilerov však vyniká a je skutočnou filmovou lahôdkou.

Režisér Jevgenij Zvezdakov má na svojom konte len zopár béčkových počinov, no tento je s určitosťou najpodarenejší a vyzerá to tak, že ho už asi ani sám nikdy neprekoná. K tomu mu dopomohol skvostný scenárik Jeleny Dolgopjat a najmä herecké obsadenie v hlavnej úlohe zverené detskej hviezdičke Pašovi, teda Pavlovi Melenčukovi.

Tento blondiačik s anjelskou tváričkou a veľkými modrými očami si totiž zahral úlohu trinásťročného Aľošu z dysfunkčnej rodiny, ktorý zažil tú ideálnu iba v reklame na spomínaný koláč, kde sa dostal cez kasting. Lenže za nevinným zjavom sa skrýva čosi oveľa hroznejšie. Čo všetko dokáže spraviť preto, aby sa televízny spot stal skutočným, tvorí gro dejovej zložky.

Chladne vykalkulované vraždy – najmä keď sa už vie, kto za nimi stojí – strácajú na tradičnom napätí a získavajú komický rozmer. Čierny humor je ale dávkovaný presne na mieru a filmu dodáva hlbšiu výpoveď o prázdnote pojmov ako je láska a rodina. Irónia je jednoznačne subverzná.

Hoci sa Zvezdakov poetologicky snaží napodobniť rovnako ladenú americkú tvorbu – azda stačí spomenúť The Good Son z roku 1993 pod režijnou taktovkou Josepha Rubena a so scenárom od Iana McEwana, v ktorom si toho dobrého synčeka zahral Macalay Culkin –, jeho pokusy psychologizovať v štýle hollywoodskych Normanov Batesov či Hannibalov Lecterov v detskom tele sú len pro forma. To isté platí i o sociologickom úsilí zachytiť odvrátenú stránku dnešnej Moskvy, pretože príbeh stojí reálne iba na očiskách ako studnice.

Terajšia kultúra je sofistikovaný konglomerát, ktorému vo veľkej miere dominuje fenomén s prívlastkom pop. Čizkejk teda neponúka umeleckú náročnosť – tá sa aktuálne veľmi nenosí –, ale oplatí sa aspoň pozrieť si ho ako ukážku, že ani zábavný priemysel postkomunistického bloku trendovo vôbec nezaostáva, ba – práve naopak – svojsky a niekedy i nevedome prekračuje dané schémy. Okrem toho, pocitovo sa zdá v čomsi bližší, čo môže vyplývať – poviem to pichľavo – z nostalgických čias na éru československo-sovietskeho priateľstva. No nie úplne, azda sme už natoľko preyankeeovaní, že aj azbuka v našich končinách pôsobí priam exoticky.

Tak sa nedajte núkať a okoštujte.

Vyšlo na Je to tak, v slovenskej edícii Le Monde diplomatique.

Zdroj |Le Monde diplomatique JeToTak, 23. október 2010

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára