28. mája 2014

Jílek o Šimekovi

Keby mal túto recenziu napísať niekto zo Slovenských národných novín, určite by mu prišlo na um, aby Vlada Šimeka ociachoval za Charlesa Bukowského spod Tatier. Každému, kto vie aspoň trochu čítať a spätne tomu porozumieť, je však jasné, že takéto prirovnanie skôr vypovedá o ašpiráciách miestnej literatúry než o jej reálnych schopnostiach zásadne osloviť svet. No kým v nakladateľstvách na Harvarde alebo Cambridgei nevyjdú nosné kritické štúdie nazývajúce Ernesta Hemingwaya americkým Pamírom, skromne sa vrátim k útlej knižočke s revizionistickým titulom Modlitba za Felvidék.

Okrem toho, o takýto kompliment Šimek zjavne nestojí, hlavne od ustanovizne, ktorá sa svojmu pôvodnému zmyslu vzdialila asi ako lubrikačný gél používaný na vlasy. Platí to, pravdaže, i naopak, na prihlášku za člena Matice by sa teda načakal. A o tom je vlastne jeho zbierka básní – ústrednou témou sa stáva etnokultúrna identita vo svojej zvrátenej podobe anachronického nacionalizmu, avšak nie exponovanom politicky, ale pestovanom v bežných medziľudských vzťahoch.

Trefne túto našskú mentalitu charakterizuje v básni Didaktika nenávisti. Ide o poeticky pomenovaný mechanizmus, na základe ktorého bujnejú stereotypy voči čomukoľvek nenormatívnemu. Pri hesle nevraživosť sa ešte v synonymickom slovníku publikovanom akadémiou vied spomína „silný citový odpor spojený s neprajnosťou“. A sme doma! Veď keď susedovi zdochne koza, prečo by nemohla mongoloidom (rozumej Maďarom v slotovskom idiolekte), Pepíkom, Židákom, Cigánom a najnovšie buzerantom?!

Za xenofóbiou sa predsa – hádam je to jasné z etymológie tohto slova – neskrýva nič iné, len praobyčajný strach či komplex. Šimek vtipne poukazuje, ako sa vlastenectvo limituje na hokejové zápasy, bryndzové halušky, krásne ženy a Jozefa Tisa. V neposlednom rade stačí nájsť veľkomoravský chromozóm u Steva McQueena alebo Andyho Warhola.

Text Jsme pro připojení Slovenska k Maďarsku napokon poukazuje na fakt, že „naši najväčší dejatelia“ a „všetci / ktorí v našej histórii niečo znamenali / boli z uhorska“. Tieto ironické veršíky sú na druhej strane veľmi závažné a ich oficiálne prijatie establišmentom by predstavovalo akceptovať skutočnosť, že etnogenéza Slovákov sa prirodzene začala až po vzniku tohto stredovekého kráľovstva medzi hornozemskými Slovanmi bez špecifickej kmeňovej totožnosti.

Drzosť, akou Šimek pomenúva javy, si jednoznačne zasluhuje pozornosť. Otázne je, či by jej absencia dokázala naďalej osloviť, lebo jeho štylizačné schopnosti naozaj nemajú ďaleko od bežného jazyka, nie sú ozvláštnením všednosti, chýba mu výraznejšia básnická tonalita, osciluje v priemere a občas sa mu darí prekročiť tvorivý limit hrou využívajúc administratívnu, právnu alebo vedeckú formu. Skrátka sa lepšie počúvajú, sú vhodnejšie na prednes s hudobným krovím Herzoga Herzoga, čo som mal možnosť raz vidieť v bratislavskom Dunaji.

[Šimek, Vlado: Modlitba za Felvidék. 1. vyd. Bratislava; Praha : Literis; Nakladatelství Petr Štengl, 2013. 48 s. ISBN 978-80-970448-8-6.]

Vyšlo v Dotykoch.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Jílek o Šimekovi. In Dotyky. ISSN 1210-2210, 2014, roč. 26, č. 2, s. 65.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára