14. mája 2020

Posledný mohykán postmoderny


Romány História (2009), Spolu (2015) a Fytopaleontológia tvoria voľnú trilógiu, ktorou Peter Šulej prispieva do subžánru generačnej výpovede o spoločnosti. Rámcovými postavami z kohorty Husákových detí analyzuje prelínanie individuálneho žitia s meniacimi sa reáliami doby, aby v konečnom dôsledku dokázal, že dejiny – či už osobné, alebo univerzálne – nemajú lineárnu a kontinuitnú platnosť, ale sú takpovediac referenčným bludiskom kulturálnych artefaktov. Aj preto je možné k jednotlivým knihám pristupovať v rôznom poradí, bez chronologickej nadväznosti, dokonca ich chápať ako samostatné diela, keďže každá vo svojej podstate variuje načrtnutú tému nezávislo.

Kým v Histórii sa Šulej vyrovnáva s dedičstvom komunizmu v ponovembrovom prechode k informatizačnej epoche, Fytopaleontológia sa zasa z časti zameriava na opačný pól pomyselného príbehového celku – vo forme postmileniálnej projekcie blízkej budúcnosti. Autor sa tak opätovne vracia ku kyberpankovým prvkom stojacím na nerovnom, dystopickom vzťahu medzi sociálnou a technologickou vyspelosťou. Spojením „atlas mrakov“ (s. 18) zároveň vysvetľuje zvolený kompozičný postup, založený na vzájomnom prepojení niekoľkých relatívne autonómnych rozprávaní z rozličných časopriestorových kontextov – podobne ako v odkazovanom románe (2004) od Davida Mitchella –, čím zdôrazňuje, že vnímaný stav vecí je len produktom náhodnej súhry príčin a následností: „motýľ niekde v amazonskom pralese zamával krídlami a na opačnom konci sveta sa strhla búrka“ (s. 127).

Šulejova metóda písania sa teda zásadným spôsobom nemení. Jeho texty naďalej charakterizuje postmodernisticky poňatá hra s narúšaním ich štruktúry a vkladaním citácií, parafráz a narážok, ktoré treba dešifrovať. Z experimentátora sa síce stal klasik, ale napriek tomu naďalej dômyselne hľadajúci – ak už nie nové poetologické možnosti vyjadrenia, s určitosťou aspoň ideové aktualizácie k súčasnému spoločenskému diskurzu. Napríklad vyšehradskú migrantofóbiu zo začiatku dvadsiateho prvého storočia nahrádza na jeho konci obraz multikultúrneho podkarpatského zriadenia, kde je Bratislava štvrťmiliardovým megalopolisom: „urdčinu od hindčiny, arabské písmo od devanágarského oddeľuje mýtna a následne račianska ulica“ (s. 66).

Týmto ironickým modom racionalistu sa Šulejovi s nadhľadom darí komunikovať o kríze rozumu vo vlastnej prítomnosti, využívajúc podnety populárnej i náročnejšej literatúry – od japonských máng po slovenskú poéziu –, pričom výsledná vízia, akokoľvek bizarnou sa zdá, je v skutočnosti ani nie veľmi hyperbolizovanou transhumanistickou prognózou toho, ako by mohol vyzerať život po globálnej kataklizme. V ňom zohráva nezastupiteľnú úlohu práve umelá inteligencia, ktorá vo svojej komplexnosti vidí absolútne súvislosti, až jej jazyk získava básnickú dikciu, nápadne pripomínajúcu anestetickú poetiku textovej generácie, kam tiež patrí sám autor: „niektoré citáty. z básnického diela. petra šuleja. nie sú. zámerne označené“ (s. 315). Na uzavretú románovú trilógiu koniec-koncov referuje ex ante vo svojej tvorbe: „otvorili sme atlas príbehov / šuštiac stránkami / aby sme videli simultánne prebiehajúce deje / zaznamenané v troch knihách [...] // najkrajší je atlas fytopaleontológie“ (báseň Päť atlasov zo zbierky Nódy, 2014, s. 76, zvýraznenia sú pôvodné).

Román nesie meno po botanickej disciplíne skúmajúcej skameneliny vyhynutých rastlín aj preto, lebo v ňom Šulej recykluje najstaršiu zachovanú naráciu ľudskej civilizácie – sumerský epos o Gilgamešovi: „potrebujeme. musíme. nájsť : rastlinu života. strom chuluppu“ (s. 200). Túto rolu na seba napokon vtipne preberajú tajuplné hontianske feferónky s kvantovým účinkom otvárania paralelných vesmírov. Ide o zrejmé potvrdenie faktu, že bez ohľadu na podmienky, v ktorých sa odohrávajú deje, konanie človeka neustále predurčujú archetypy, významové modely zaznamenané v mýtických pôdorysoch: „videla som riešenie. kráľovstvo dokonalosti“ (s. 311).

Hoci Šulejov román možno považovať za produktívny, ak sa na neho hľadí cez aspekt komickej špekulatívnej látky, vyššie načrtnutá premena na tradičného postmodernistu pôsobí bezpochyby kontradiktórne a právom vyvoláva otázku, či je podoba zvolenej intertextuálnej nadstavby ešte funkčná v rámci prebiehajúcich literárnych pohybov. Rezíduá predchádzajúceho slohu v lepšom prípade predstavujú manieristický ornament, v tom horšom ustrnutie v schematizme. Čím dlhšie bude autor ortodoxne lipnúť na výrazových východiskách svojej školy, Fytopaleontológia sa stane jeho poslednou knihou hodnou povšimnutia. Zatiaľ je privátnym uzavretím jednej etapy umeleckého vývoja: „každopádne. blížime sa ku koncu príbehu“ (s. 297).

[Šulej, Peter]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Posledný mohykán postmoderny. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 1, s.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára