16. decembra 2020

Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru

Knihou Naničhodnica pokračuje Jana Juráňová v realizácii svojho dlhodobého autorského programu, vychádzajúceho z feministickej analýzy rodových stereotypov. Spoločenskú konformitu tentokrát narúša intersekcionálne, to znamená, že sa sústreďuje na viacero súbežných faktorov, ktoré prehlbujú diskrimináciu človeka. Protagonistka Ľudmila je nielen žena, no navyše stará – má už cez osemdesiat – a k tomu ešte invalidka na vozíku a čerstvá bezdomovkyňa. Čím viac sa teda znásobujú jej nevýhody z pohľadu väčšiny, tým sa stáva menej viditeľnou, nepotrebnou pre okolie, všímajú si ju iba ak z ľútosti, prípadne keď vzbudzuje nechuť a zavadzia: „z centrálneho príjmu nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi igelitkami“ (s. 12).

Započatý psychologický román sa však príchodom postavy bulvárneho novinára Miloša, ktorý spraví o osamelej dôchodkyni potajme prebývajúcej na chodbách polikliniky reportáž, postupne rozkladá na tri časti, javiace sa skôr ako voľne na seba nadväzujúce novely než ucelený text. Tie napokon nesondujú medziľudské vzťahy, ale ich karikujú prostredníctvom vopred daných charakterových schém. Tematizácia Ľudmilinho žalostného príbehu tak do značnej miery ostáva nenaplnená, jej prvotné zvýznamnenie sa stráca pod inými naračnými rovinami a ďalej funguje len na úrovni motivického prvku.

Napríklad Miloš môže byť ukážkou nadbytočnosti v spôsobe, ako preberá dej, hoci je pôvodne modelom neambiciózneho muža postihnutého krízou stredného veku: „Keby neboli letné hudobné festivaly a čundre s kamarátmi, nemal by prečo žiť.“ (s. 24). No jeho súkromie aj pracovná dráha získavajú oveľa väčší priestor, najmä trilerovou vsuvkou o ututlanom prípade sexuálneho zneužívania neplnoletých chovankýň vysokopostavenými politikmi v jednom resocializačnom zariadení. Iste, Juráňová sa kriticky vyrovnáva s naozaj nedoriešenou kauzou Čistý deň, avšak kompozične presúva Ľudmilu na druhú koľaj: „minulosť ju navštevuje v snoch“ (s. 75). A práve tieto osobné momenty, ktoré sa spomínajú v náznakoch, bolo vhodnejšie uprednostniť, rozvíjať ich a pomaly prenikať do prevádzky obligátneho manželstva či pod povrch narušeného puta s nepodareným potomkom. Náhle a skratkovité dopovedanie niektorých okolností až v záverečných pasážach knihy budí dojem kostrbatosti: „Otec chcel mať zo syna športovca, aby sa zocelil, ale Peťo vzdoroval, blicoval z tréningov“ (s. 227).

V druhom diele sa pozornosť zameriava už výraznejšie na inú postavu. Milošova reportáž osloví Dorotku, ktorá sa rozhodne pomôcť. Jej podradená rola zasa vyplýva zo sobáša s populárnym bojovníkom proti komunistickému režimu, stvárneným na základe komického podvrátenia mediálneho obrazu Františka Mikloška: „Zostával celé tie desaťročia slobodný“ (s. 96). Na verejnosti sa Eliáš síce tvári intelektuálsky, no doma je nepraktický, iba poúča a moralizuje, odopiera vlastnej manželke dokonca televízor alebo psa a odmieta si založiť kompletnú rodinu, i keď pre ňu bolo materstvo vždy mimoriadne dôležité: „Pritom je ale striktne proti akejkoľvek ochrane, a tak sa jej vypytuje, či nebodaj nemá plodné dni, a ona ho nechce klamať. Ešte ju aj pobáda, aby sa zúčastňovala modlitieb za nenarodené deti.“ (s. 112). Ľudmila napokon pre svojské dôvody neprijme prejavenú ochotu, v tichosti opustí ponúknutý útulok a vráti sa späť na polikliniku, čím v očiach bigotného konzervatívca okamžite získa štatút nevďačnej naničhodnice: „pri pomáhaní to napriek kresťanskej láske nikdy netreba preháňať“ (s. 170).

Posledná epizóda prináša lekárku Lindu, ďalšiu typizovanú postavu, v podstate figúrku, parodický symbol zbohatlíckej obsesie v materiálnej okázalosti: „Miluje obrovské autá. Zostupuje z nich ako kráľovná“ (s.177). Jej medicínske povolanie, zamerané na estetickú a kozmetickú chirurgiu, takisto odráža túto ploskosť: „Dnes robí dva zákroky, nejaký botox moderátorke, ktorú inak neznáša, ale platiacej klientke to nebude dávať najavo, potom nejaká kyselina hyalurónová, úplná blbosť, ale dobre sa to predáva.“ (s. 182). Po tom, čo bola podmienečne odsúdená za vážnu dopravnú nehodu, sa rozhodne zlepšiť si svoj naštrbený šoubiznisový status a Ľudmilin dojímavý údel jej príde vhod: „Konkrétnosti žiadne, len kvílenie nad osudom opustenej seniorky, spoločné fotky, dôraz na dobročinnosť celebrity.“ (s. 204).

Je zrejmé, že ľudia, ktorí prenikajú k chorľavej starenke bez domova, v skutočnosti pomáhajú sami sebe, každý z iných príčin: Miloš i Dorotka hľadajú zmysel vlastnej existencie a Linda sa pragmaticky chráni marketingovou maskou altruizmu. Aby ich konanie a vnútorné stavy pôsobili autenticky, autorka si zvolila personalizovaný postup rozprávania. Keďže sa však veľmi rýchlo zriekla bytostnej drámy a nahradila ju modelovou prózou, postavy nemohli dosiahnuť primeranú plastickosť, a preto dochádza k citeľnej poetologickej disharmónii – dostáva sa do konfliktu ich lineárne vykreslenie s Juráňovej viacvrstevnou dikciou, snažiacou sa prekonávať vytvorenú šablónu. Výsledkom tohto trenia je oslabenie literárnosti v prospech angažovanosti.

Nedôslednosť občas vystupuje aj v logike scén. Ak si totiž Linda číta „v tablete denníky a zrazu jej pred očami vyskočí“ (s. 184) článok o Ľudmile, mala by naň azda kliknúť, no ona „nalistuje stranu“ (s. 185) a o čosi neskôr „z kabelky vytiahne dnešné vydanie“ (s.190) – papierové. Rovnako v jednom z pásem Dorotky (s. 112 – 116) parazituje Eliášova perspektíva, pričom každá kapitolka je konštruovaná tak, aby sa venovala optike konkrétnej postavy. A v neposlednom rade sa zdá, že prítomnosť akéhosi Igora je v texte absolútne nefunkčná. Obrovská škoda! Oveľa precíznejšia koncepcia rukopisu by mala potenciál vyhnúť sa mnohým nedostatkom. Hlavný zámer vypovedať o problematike sociálneho vylučovania slabších by potom mohol nadobudnúť umelecky solídnejšiu podobu.

[Juráňová, Jana (2020). Naničhodnica. Bratislava: Aspekt. 256 s. ISBN 978-80-8151-092-2.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2020). Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 12, s. 88-89).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára