9. apríla 2021

Filov debut je béčko, ale lepšie než od Hvoreckého

Jakub Filo si ako novinár denníka Sme, venujúci sa najprv vedecko-technologickej rubrike a neskôr aj politickému spravodajstvu či komentovaniu aktuálneho spoločenského diania, postupne našiel tematický prienik v problematike ochrany životného prostredia. Hoci v podcaste uvedeného média o klimatickej kríze, ktorý pripravuje spoločne s Katarínou Kozinkovou, spomína, že k environmentálnemu aktivizmu mal blízko už počas dospievania, intenzívnejšie začal v redakcii presadzovať jeho posolstvá približne v čase, keď Greta Thunberg organizovala vo Švédsku prvé študentské štrajky, rýchlo sa formujúce do celosvetového ekologického hnutia známeho i cez pomenovanie Piatky za budúcnosť. Osobne ho však zasiahla úvahová kniha Neobývateľná Zem: Život po oteplení (2019) od amerického publicistu Davida Wallacea-Wellsa, načrtávajúca katastrofické scenáre planetárneho biotopu v prípade neustáleho narastania priemerných teplôt vzduchu a povrchového vodstva. Tu niekde sa zrodila myšlienka napísať vlastný román.

Návrat do Dimony je prvým dielom plánovanej trilógie pod názvom Posledné storočie. Filo v nej chce zužitkovať svoje dosiaľ získané znalosti o prebiehajúcich zmenách v podnebnom systéme a dáva im podobu žánrovej formy označovanej ako cli-fi, teda climate fiction. Do tohto literárneho repertoára by sa, mimochodom, dala zaradiť aj dobrodružná satira Všetko naopak (1889) od Jula Verna, v ktorej sa súkromná firma snaží posunúť zemskú os, aby roztopila arktické ľadovce a dostala sa k obrovským ložiskám nerastného bohatstva. No čo sa vtedy zdalo byť smiešnym a nedosiahnuteľným konaním – ovplyvniť chod samotných prírodných procesov, predsa len sa to ľudstvu o niekoľko dekád nato podarilo. Jeho nenásytný konzumizmus bol v konečnom dôsledku spúšťačom radikálneho vyhýnania celých druhov, vrátane ohrozovania seba samého.

Filo si vo svojej apokalyptickej vízii vypožičal od spomínaného Wallacea-Wellsa takzvaný model kaskád, čo v podstate znamená, že akákoľvek nedbanlivá akcia má nesmierne konzekvencie, spôsobujúce až dominový efekt. Ak štáty nedosiahnu v blízkom období uhlíkovú neutralitu – a najmä najväčší znečisťovatelia, akými sú Čína, USA, Európska únia, India, Rusko alebo Japonsko –, v ďalšej polovici dvadsiateho prvého storočia môže byť globálne otepľovanie už nezvrátiteľným javom. Autor preto príbeh situoval nad štyridsiatu rovnobežku hornej pologule, lebo všetko pod ňou stratilo podmienky vhodné na existenciu. Vznikla tiež „nová železná opona. Tvorila ju línia púšte vo Francúzsku [...], ďalej sa pás ťahal cez severné Predalpie v niekdajšom Švajčiarsku, hraničným mestom bol Mníchov a potom hranica sledovala tok Dunaja cez Viedeň a Bratislavu, rieku Ipeľ, kde sa prudko stáčala na sever a kopírovala hrebeň karpatského oblúka“ (s. 17).

Futuristické obrazy malého Slovenska sú čitateľsky s určitosťou príťažlivé, i vtipné, hlavne keď nahrádzajú grandióznu hollywoodsku projekciu zničených veľkomiest ako New York, či už ich má na svedomí meteorit, zombícka pandémia, mimozemská civilizácia, prípadne Godzilla. Napríklad v postmodernej dystópii Fytopaleontológia (2019) od Petra Šuleja je Bratislava štvrťmiliardovým megalopolisom, v ktorom viac počuť arabčinu a hindčinu než slovenčinu. Filo robí obdobne z Petržalky miesto, kde sa zabývali rôzne utečenecké etniká, avšak ide iba o miliónový slam plný chudoby a kriminality: „Mala rada tento chaos kultúr, až kým ho neprebil zápach výkalov, močovky, odpadkov a niekedy aj rozkladajúcich sa tiel.“ (s. 26). Škoda, že sa autor nesústredil vo väčšej miere na domovské peripetie a uprednostnil tajnú vojensko-špionážnu misiu medzi Berlínom a Negevskou púšťou.

Nedostatkom románu je napokon plochosť stvárnenia zložitých sociálnych udalostí. Masívne migračné vlny, hladomor, choroby a kolaps demokratického zriadenia zostali len v dovysvetľujúcich skratkách. Veľká časť textu okrem toho vizuálne pripomína scenérie populárnych vedeckofantastických filmov z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vyššie citované slová patria hrdinke Tess, ktorá sa v tej istej pasáži vyhýba petržalským trhoviskám „odvtedy, ako raz z jedla vytiahla spomedzi zubov niečo podobné potkaniemu chvostu“ (tamtiež). Situácia nápadne evokuje analogický výstup Sylvestera Stallona a Sandry Bullock s krysím hamburgerom v akčnej komédii Demolátor (1993). Béčkové spracovanie technotrileru koniec koncov nepočíta s náročnejšími umeleckými ambíciami, takže dejové a opisné šablóny sa stávajú základným kompozičným postupom. Prejavuje sa to i na Filovom nevierohodnom zobrazení geopolitickej reality, odohrávajúcej sa akoby iba v komiksových alebo vo videoherných kulisách, s absenciou národno-štátnych pudov rozpadajúceho sa sveta. V tomto bode sa ukazuje zaujímavejšou alternatívou poľská antiutopická gonzo špekulácia Sivý dym (2018) od Ziemowita Szczereka so schopnosťou preniknúť pod povrch nacionalistického a totalitárneho blúznenia.

Je potrebné vysloviť, že Filo si síce občiansky uvedomuje dôležitosť zásadného riešenia dosahu človeka na biosféru, vo svojom debute však o nej ťažko presvedčí, bez ohľadu na vloženú nadstavbu informácií. Ponúka v ňom totiž bežnú oddychovú prózu, ktorej by sa hodil skôr paperback než tvrdý obal. Na druhej strane sa ale z pozície etablovaného žurnalistu v mienkotvornom periodiku jeho hlas, našťastie, nestratí. Žiada sa ešte dodať, že minimálne jeho kniha netrpí iritujúcou artistno-intelektuálnou manierou ako nepodarený kyberpankový román Trol (2017) od Michala Hvoreckého. Azda preto je aj pútavejšia a vzrušujúcejšia

[Filo, Jakub (2020). Posledné storočie – Návrat do Dimony. Bratislava: vlastným nákladom. 288 s. ISBN 978-80-570-1923-7.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Filov debut je béčko, ale lepšie než od Hvoreckého. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 2, s. 70-71).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára