6. júla 2005

Mágia zasnúbenej zeme

Nie ovocie, ale kvitnutie. Nie prejdená vzdialenosť, ale cesta.“ V čase, keď spravodajské médiá prinášajú dennodenne informácie o nepriaznivej politickej a spoločenskej situácii v takzvanej Svätej zemi, pre ktorú sa stala násilná smrť bežnou súčasťou a možnou konfrontáciou každodenného života a v čase, keď sa táto násilná smrť, nazývaná aj terorizmom, dostala v dvadsiatom prvom storočí pod vedením náboženských fanatikov do polohy celosvetovej hrozby, prichádza na slovenský knižný trh – s takmer dvadsaťročným oneskorením – román izraelského spisovateľa Meira Shaleva. Modrý vrch sa však kľúčovo nevenuje žiadnemu obludnému a zbytočnému krviprelievaniu – hoci skúsenosť židovského spoločenstva nemá vo svojej histórii o stret s rôznymi podobami šialenej nenávisti núdzu –, práve naopak, podoby výbojnej ukrutnosti človečenstva sa dostávajú na okraj sujetovej látky, sú viac akousi vzdialenou skutočnosťou, ktorá sa v Shalevovej neobyčajnej výpovedi o obyčajných ľuďoch mení na heroizmus, ale i fantastikou popretkávanú tragikomickú bizarnosť.

Púť po Shalevovom literárnom svete organicky pripomína výraz svetovo najpopulárnejšieho kolumbijského magického realistu Gabriela Garcíu Márqueza, preto sa azda Shalev dostáva do epigónskej polohy, ktorú spôsobuje prvotný prístup s pocitovou kompetenciou a vierou v márquezovský mýtus. Takéto prirovnanie má svoje logické opodstatnenie, no na druhej strane medzi oboma autormi na úrovni poetiky nejestvuje len zhoda; diferencie sú založené na pomere magického a reálneho aspektu a na interakcii medzi týmito prvkami. Kým Márquez považuje magickosť za integrálnu súčasť skutočnosti, Shalevova fantázia má skôr charakter fámy, kuriozity alebo rozprávkovo hyperbolizovanej spomienky z detstva. Shalev nie je voľajaký izraelský Márquez, ale zrelý autor so štýlom schopným upútať náročnejšieho aj menej náročného čitateľa.

Baruch Šenhar, rozprávač románu, skladá spomienky do rozsiahlej mozaiky, čoho výsledkom je symbiotický obraz zeme a jej ľudí. Ich nerozlučiteľný osud – ako by sa na prvý pohľad dalo očakávať – nestojí na bohom danom zákone, aj keď ide o krajinu, v ktorej „nemôžeš ani hodiť kameňom, aby si netrafil nejaké posvätné miesto“; tým základným princípom je práca a „trpezlivosť celého národa“, nesúceho spoločnú zodpovednosť za všetko dobré a zlé, lepšie a horšie. Spoločenstvo síce občas pôsobí unanimisticky, za čím možno hľadať i historickú kauzalitu, ale zväčša ide o samostatné postavičky so svojráznym osudom a s rôznym stupňom zakorenenosti „v izraelskej zemi“.

Spomienky hlavného hrdinu sú slobodne rozložené do jednotlivých etáp dvadsiateho storočia, začiatkom je ale obdobie po prvej svetovej vojne, v ktorom prichádza do Jezreelského údolia v Palestíne skupina mladých židovských emigrantov z Európy. Novousadlíci od základov stavajú obec, kde sa postupne rozohráva pútavá spleť príbehov, vzťahov a životov ľudí, ba dokonca i zvierat. Títo zakladatelia, v tom čase inšpirovaní pokrokovým socialistickým svetonázorom, sa snažia vybudovať civilizáciu hodnôt, vlastný svet, svet pre seba a svoje deti a pre ďalšie generácie. Niektorým drsná práca prestane vyhovovať alebo len tomuto svetu nedokážu porozumieť, pre iných sa stáva ideou a útočiskom, jednoducho povedané skutočným domovom. Jedným z takýchto príkladov je spoluzakladateľ dediny a Baruchov starý otec Jaa’kov Mirkin, stelesnenie oddanosti, pracovitosti a neskôr i hnevlivej túžby po pomste. Taktiež aj vidiecky učiteľ Pinness – morálna autorita, reprezentujúca konzervatívnejší étos – zohráva veľmi dôležitú úlohu pri budovaní osady. V jeho názoroch sa polarizuje ruralita, rustikalita s urbánnym životom: „Ďaleko za vrchom na západ videl Pinness červenkastú žiaru svetiel veľkého mesta s ich zvodným leskom vykorisťovania a skazenosti, ľahko získaných peňazí, telesnej márnosti a necudných žmurknutí.“ Našťastie, v románe nechýbajú ľúbostné a telesné vzplanutia, ktoré niekedy humorne, inokedy zasa žalostivo pôsobia na osudy literárnych hrdinov. Ženami zvádzaný Uri, „krymská fľandra“ Šulamit a mnoho ďalších podôb lásky i nenávisti sa dostáva do príbehu „v krajine kobyliek, šakalov, olív a fíg“.

Shalevova dedina sa pred vonkajším svetom chráni. Je to určitá izolácia menšieho spoločenstva, pracujúca ako obranný mechanizmus na zabezpečenie vlastnej existencie, bez väčšieho vonkajšieho vplyvu. Tento mechanizmus dokáže postupne nežiaduci element zo svojho organizmu vypudiť, a to sa neskôr stáva sporom, ktorý rozvíri „vzduch [...] plný šialenstva, ktorým sa nakazí každý“. Keď sa vrátil Mirkinov syn Efraim z bojov v druhej svetovej vojne, „celá dedina kvílila“, nezniesla totiž pohľad na „obludu“, telesne zdeformovaného človeka a už ho medzi seba neprijala. Efraim vždy nesúci svojho charolaiského býka Jeana Valjeana na ramenách odchádza a stáva sa z neho mýtus.

Potreba zeme, „cítiť jej prísľub“, viera v kult života a vykúpenie skôr „v obrábaní pôdy než vo vysekávaní hrobov do skaly“. „Naším vzkriesením je vyoraná brázda. My sa z hriechov očistíme ťažkou prácou. Nás čaká zúčtovanie na tomto svete, nie na druhom [...], lebo druhý svet je ľstivý výmysel bezohľadných rabínov a kňazov, ktorí nedokázali splniť svoje sľuby na tomto svete.“ Aj toto je jedna z podôb drsného, ale pragmatického ideálu farmárstva v románe.

Meir Shalev, vyštudovaný psychológ a syn básnika Icchaka Shaleva, vo svojom rozsiahlom diele, nasýtenom hebrejskou kultúrou a myslením, búra homogénne a často scestné predstavy nežidov o židovskom spoločenstve. (Na margo, v slovenskej literatúre po prvýkrát schematický, antisemitský obraz Žida prekonala až Timrava.) Regionálny román sa tak otvára svetu svojou univerzálnosťou, výpovednou platnosťou súčasnému človeku, neznižuje sa na úroveň politikárčenia, neznášanlivosti k Arabom a moslimom, moralizovania, i keď sa odohráva aj v pohnutých časoch dvadsiateho storočia. „Teraz idem k prameňu a ľahnem si do húštia. Cestou späť pôjdem cez polia našej rodiny, tie isté polia, kde sa kedysi pásli indické byvoly, darilo sa rákosiu a v odpornej vode sa množili larvy komára anofela. Kým neboli vysušené a zorané. Kým na nich dedo nezačal pestovať kvitnúce stromy, kým na nich Avraham nezačal pásť kravy a kým som ich neposial okrasnými krami, kvetmi a mŕtvymi.“ Kolobeh života, narodenie a smrť, a najmä spomienky sú pre majiteľa cintorína Barucha zdrojom pokoja. A Modrý vrch je jeho symbolom

[Shalev, Meir (2005). Modrý vrch. Bratislava: Slovart. 496 s. ISBN 80-7145-990-9.]

Vyšlo v Slove.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter: Mágia zasnúbenej zeme. In Slovo. 1336-2984, 2005, roč. 7, č. 27, s. 12.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára