18. júna 2012

Literárna ambulancia #6

U dvadsaťšesťročného Stanislava Špana sa občasne prejavujú záchvaty v súčasnosti najrozšírenejšieho civilizačného škrabáctva - blogérie.

Literárna správa/nález

Obj.: Fejtón Stana Špana je reakciou na dosiaľ najväčší odpočúvaco-korupčný škandál Slovenska, o ktorom sa pred voľbami toľko hovorilo a prostestovalo, až skoro každý cítil potrebu pridať svoju ruku k ochrane hodnôt demokracie v zmysle politickej etiky. To je aj prípad tohto článku s cieľom upozorniť na morálnu povinnosť každého občana pristúpiť k volebným urnám. Jeho autor sa snaží vlastný postoj vyjadriť s nadhľadom a humorne.

Dg. No zostalo len pri snahe. Hoci po formálnej stránke bola vybraná vhodná štylizácia do polohy zdravého sedliackeho rozumu bilancujúceho neblahé skúsenosti domáceho obyvateľstva od kvázi najstarších historických čias, vtip vyvolávajúce prostriedky príliš často utekajú kamsi na úroveň stužkových predstavení alebo mydlovej korešpondencie Rasťa Piška medzi Hornovýplašanmi a predsedom vlády.

Th.: Predpokladám, že text by v inom spracovaní mohol byť zábavným príspevkom k spoločensky závažnej tematike. Ale na to treba vedieť používať slovnú komiku, aby u čitateľa vyvolávala naozaj smiech a nie rozpaky.

***

Od avarských nájazdov až po útoky goríl – predvolebné Mor ho! ako ho história písala...

Očúvaj ma synku a ospravedlň jednoduchú reč prostého človeka i pamätaj moje slová, čo Ti tuná teraz hovorím. Sám vidíš ako národ trpí a zmieta sa pod tyraniou goríl a iného pľuhavstva. Já viem, že si už unavený ako Fedippides kilometer pred Aténami po heroickom maratónskom výkone a máš toho politického dodrbávania plné zuby. Ale nevzdávaj to, nazakopávaj bojovú sekeru, nevyser sa na to. Máš pravdu, zlá zelina nevyhynie, veď ako by aj starý Remárk povedau – na západe nič novího. Ale i on vedeu, a to si pamätaj, bo tak to v svete chodí – skoro žádná sviňa prirodzenou smrtí neuhynula. A čím väčší válou má, tím väčšia šanca, že ju iná kolegyňa odtisne i ubije.

Onô ,jak si dobre pamätám, to začalo vtedy, jak sme sa ti s mamkou pristahuvali cez tu velikú migráciu. To sa ti synak mój šecko drbalo hore dolu, nuž my sme sa nejako zavrzli hen v strede. Ujček Samo postaviu kolibu so samo-zatváracíma dverama a tam sme sa ti v nej proti Avarom bránili. A vari čo aj furt nás bili, my sme sa ti nedali, aj keď sme z toho hovno, s prepáčením, mali. Len tí veľmoži si stále dobre žili, kým chudobní ľud trpeu. Strýco Svatýpluk sa tiež snažiu zavádzať novoty (teória troch prútov a pod...), ale aj jeho zakilerovali tam na juhu, bo mal príliš veľké oči. A až jak Metod povedau, ak budete sprostí, nikdy nič nezmóžete, tak nás s Cyrilom aspoň čítať naučili. Ale ani to nám v krátkodobím horizonte nepomohuo, bo keď nás navštívili roztatárení Tatári, opäť sme ti zas len trpeli. Vrchnosť na nás zvysoka srala, (vidíš synku tú podobnosť s dnešnou dobou?) zbrane sme nemali, tak sme bojuvali vlastným spôsobom – reprodukciou, a za tých 200 rokú sme sa zas narozmnožuvali, aby sme mohli aj voči Turkom krky nastavit. Bachráčikovia sa uvelebili na hradoch a zas len prostý človek šablou po hrbáte vyfasuval. Ale jak čas bežal, svitla nádej – prišou Jurko Jánošík – že chudobným dobre bude. To presne jak keď sa teraz té politické oné menia, príde nový hrdina, posľubuje hory doly, nažere sa pri válove a potom ho vymenia. Jurko dlho nevydržau, bo si zvolil netradičnú politiku a tak ho museli skorej odkrágľuvať, nuž čo, aspoň za jeho predvolebného obdobia nám lepšie bolo. (Vezmi si z toho poučenie synak, že niekedy je dosť Rubikon prekročiť, nemusíš sa ho hneď snažiť prečúrať). Potom sa tyrania na jednoduchom človeku začala civiluzuvať – zrušili nám nevoľníctvo a zas nám len raz akosi hore – dolu bolo. Ale vtedy trklo naším starým v makoviciach a uvedomili si trošku čo im Cyrilko do hláv zasiau – sprostý hovno dokáže. A tak Tóno s Ľudkom sa posnažili nás biednych povzdelávať, a ver či never, ono to aj na dobrô bolo. Aj Andrejko sa k tomu vyjadril veruže kvetnato: „Nehaňťe ľud môj slepí sudcovia! Že ľud môj je len ľud sprostý..“ Situácia sa síce moc nezmenila, ale aspoň sme si to vedeli ako tak uvedomiť a dať dokopy. Len na neštastie, ako vždy príde, keď sa niečo začne pre ľud črtať, hen fúzkatý Dolfi začal so svojimi poskokmi bliakať do sveta a dojebávať susedou. Nášho farára prezidenta všetci chválili a potom obesili, dočilej ti synku nevím, či to bou dobrý človek alebo nie. Ono to bolo celé zamotané a tí najviac o tom rečnia, čo o tom hovno vedia. Keď Dolfiho odkrágľuvali, začali nás „zachraňovať“ víťazi onej vojny. Sviňa navrchu len meno zmenila a zas bolo všecko po starom. A my chudobní prostí sme budovali a budovali až sme vybudovali. Nikto nevedel čo, ale snažili sme sa. A tak sa mi vidí, že včíl máš podobnú situáciu pri našom korýtku.

Vždy bolo tak, že keď sme nemali tú ošípanú pri válove, do kerého šeci odjakživa sypeme, tak sme si nevedeli rady so sebou. Ale aj keď panstvo na nás kadejaké pliagy poslalo, jednu krízu za druhou, gorily a iné, (inka hentú gorilu moc nafukujú, ja mám podozrení, že v tom  bude mať svoje špinavé prsty nejaký prašivý makak s osobným záujmom ) my sme stale živí hoci stále na tom istom. Alespoň si uvedomujeme, ako svatý Tomino More, keď sa mu hlava po zemi váľala, že idea slnečného štátu nás utopí, aj keby sme mali hocijakú super „Utópiu“. Tak na teba synak teraz apelujem, nevzdávaj to. Celé veky bojujeme všetkými druhmi zbraní, a hoci je tá ošípaná furt hore, ako Metod raz povedau, máme teraz onô, to vzdelanie, aby sme si ním pomohli. Keď ťa vyzývam do boja, nemyslím tým sekat mečom a rezať tamtých, neviem si rýchlo na slušné slovo spomenúť, tak radšej ich nepomenujem (oni sa aj tak dohryzú medzi sebou, zas taký veľký ten válou nemáme), ale Ťa vyzývam do boja za národ. Nasilnejšú zbraň, akú máš, je tvoja hlava (mala by byť). Ak ju máš na krku a občas používaš aj na rozmýšľanie, tak prosím prestaň bliakať po krčmách svoje rozumy popri hojnom slopaní, ale vezmi nejaké to pero a choď voliť. Sa ma pýtaš že koho? No sviňu nejakú, inú možnost nemáš – len musíš tú správnu vybrať. Nesmí byť veliká, bo tá vyžere šecko a zderie národ z kože, ani nesmí byť príliš malá, nejaké nedochôdča, bo tú hneď ostatné pridlávia. Takú nejakú akurátnu, čo si z válova svoje odsype a aj ľudu pustí. A ešte pamätaj – sviňa čo najviac propaguje že koľko ľudom pustí – tá vyžerie všetko a ani válov oblízat ti nedovolí. Preto Ťa prosím nevydaj sa tým smerom.

Teda synak ber rozum do hrsti, začni plniť svoju svätú povinnosť a Mor Ho! Za národ. Nenechaj ma dívať sa prikutého ku Kriváňu, aby mi tam, keby orly, ale spolitizované vrany dorastajúce nervy vyzobávali. Je to náš spoločný a zároveň Tvoj osobný boj. Hoci aj spoločný dnes nevyhráš, snaž sa ho neprehrať. Osobný možno vyhráš, ak sa sám nestaneš sviňou. A synak, ešte toto Ti chcem zdôrazniť,  raz za život zabudni na sváry so svojimi spolužijúcimi, veď práve zvady - to je plevel čo tí špekulanti miešajú medzi ľudí. Ak chceme niečo dosiahnuť, treba ukončiť vertikálnu (žilina – maďare) a horizontálnu (bratislava – východňáre) nenávisť. (teda aspoň oslabiť pokiaľ pôjde, neverím v slnečný štát). Možno nám raz hádam aj lepšie bude, a preto bojuj synu, či už s transparentom v ruke, na blogoch, facebooku, youtube, aby sme po voľbách nekúrili kamením a nevarili na večeru malý hrniec vo veľkom. Učiň svoj hrdinský akt takým, že ho ani ACTA nezastaví. A posledné Ti želám, ako by povedal starý, malý, múdri a plešatý Yoda: „Nech  Ťa sila sprevádza!“

Dedo spod Kriváňa

Vyšlo na kritiky.sk.


Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Literárna ambulancia #5. In Jílek píše... : kritiky.sk. 18. 6. 2012. [cit. 2018-05-28]. Dostupné na: <http://jilekpise.kritiky.sk/2012/06/literarnaambulancia6.html>.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára