30. novembra 2006

Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).