25. februára 2022

Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita

Prominentná tvár francúzskej literatúry Gabriel Matzneff, laureát viacerých prestížnych cien – Motardovej, Amicovej, Renaudotovej a Cazovej, sa v knižnej eseji z polovice sedemdesiatych rokov vyjadril, že mať v náručí trinásťročného chlapca alebo pätnásťročné dievča – konkrétne použil aj sloveso posséder, ktoré znamená vlastniť i byť posadnutý – je neskutočným senzuálnym zážitkom; vraj po ňom bude všetko ostatné už len „nevýrazné, ťažké, bez chuti“ (Les moins de seize ans, les passions schismatiques, 2005, s. 24). Autor týchto kontroverzných slov ale pred verejnosťou nikdy netajil svoju hebefilnú orientáciu, teda príťažlivosť k osobám v raných štádiách puberty, čo dokazuje jeho tvorba. V takomto prípade nejde z psychiatrického hľadiska naozaj o pedofíliu v exaktnom zmysle, hoci v bežnom, najmä bulvárnom jazyku, dochádza k takejto skratke.

Zdá sa, že postava učiteľa päťdesiatnika vo výtvarnom krúžku z prvotiny Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholczerovej má podobnú túžbu. Na rozdiel od Matzneffa chce však svoj vzťah s Terezou, ktorý sa začína v jej dvanástich, pragmaticky ukrývať: „nikto sa o tom nesmie dozvedieť“ (s. 29), „dávaj si pozor, miláčik, aby ťa nikto neuvidel“ (s. 38). Berúc do úvahy vyššie uvedené diagnostické termíny, Ivan môže byť rovnako unudeným heterosexuálom, ktorý iba uvedomelo využíva vekom, rodom a povolaním podmienenú prevahu nad šikanovanou maloletou dievčinou s pocitmi menejcennosti: „prídem zo školy [...] a plačem, lebo na mňa kričali škaredá lesba, aj keď nemali prečo“ (s. 7).

Keďže obaja prežívajú samotu, postupne v sebe nachádzajú spriaznenosť. Introvertná Tereza v ňom objavuje istotu a totálne sa mu odovzdáva: „v kuse mi môže huba mlieť“ (s. 22). Ich známosť sa prehlbuje do dôvernejších polôh incestnej povahy. Kým u nej sa utvára akási forma Elektrinho komplexu – „Spapal si mi otca“ (s. 61) –, Ivan zasa v jednej situácii, dotýkajúc sa jej, nostalgicky spomína „na to, že naposledy tak umýval vlasy svojej dcére“ (s. 37). No text explicitne neuvádza, že by svoju potomkyňu telesne zneužíval či k nej prejavoval fyzickú náklonnosť. Skôr dovolil, aby sa mu rodičovské emócie minulosti a bytostné potreby súčasnosti zliali dokopy, prestal sa kontrolovať a ponúkol túto egoistickú chiméru lásky svojej naivnej a neskúsenej milenke-obeti. Navzájom si síce vypĺňajú prázdne miesta, ale ich romanca nie je z pochopiteľných dôvodov rovnocenná, bez ohľadu na fakt, že na ňu hlavná hrdinka dáva dobrovoľný súhlas: „už nie som decko“ (s. 33). Napĺňa sa preto skutková podstata znásilnenia – nie však primitívne hrubého, paradoxne delikátneho a nežného, vykonávaného prostredníctvom vedomej manipulácie metódou groomingu: „milujem ťa“ (s. 20), „pekne sa bozkávaš“ (s. 30), „hovoríš, že som krásna žena“ (s. 41).

Tereza nie je ako jej rovesníčka Dolores z románu Lolita (1955) – nezahráva sa s Ivanovými citmi a nepredáva mu zištne svoje telo, naopak, oddáva sa mu prirodzene: „vyplazuješ do mňa jazyk, krájaš ním ovocie“ (s. 54). Hoci protagonistka Vladimira Nabokova využíva závislosť svojho otčima vo vlastný materiálny prospech, obe sú stále klasickými rukojemníčkami, unesené zo svojho detstva. No tieto prózy je vhodné porovnávať len tematicky a kulturálne, pretože Hochholczerovej príbeh – okrem toho, že vznikol v inom diskurze – má minimalistickú výstavbu, tvoria ho krátke uzavreté reminiscencie, ktoré sa dovedna realizujú ako epištolárna noveleta v zlomkoch, konkrétne v denníkových úryvkoch. Dej sa posúva chronologicky a ubieha dynamicky, i keď neobsahuje efektné pútavé zvraty.

Autorka vo viacerých rozhovoroch prezradila, že jej kniha je z väčšej časti autobiografická. Možno bol jej prvotný impulz terapeutický – v snahe vysporiadať sa so svojou skúsenosťou, eventuálne aj občiansky – posilniť hlas hnutia Me Too na Slovensku. Akúkoľvek osobnú motiváciu k písaniu mala, vo výsledku sa jej podarilo zložiť umelecký zrelý a spoločensky výpovedný text. Zaujímavo pôsobí najmä surreálna obrazotvornosť, rezonujúca v samotnom názve, ktorá sa obsesívne spája s konzumáciou. Dá sa chápať ako metafora intenzívneho ontologického ponímania. Tereza svoje mentálne vnútro v predstavách expresívne pripodobňuje k digestívnym procesom: „Moja izba sa nedá zjesť. Nedá sa s mliaskaním požuť a potom vyberať jazykom zo zubov“ (s. 69). Niekedy má až charakter poruchy príjmu potravy pika: „Mohla by som si ju do úst vložiť aj hlbšie, úplne hlboko, s tým nemám problém, mohla by som ju prehltnúť celú a lyžica by mi skĺzla hrdlom dolu až do žalúdka a potom by skĺzla nižšie a potom ešte nižšie, až by zo mňa vykĺzla úplne a už by to nebola lyžica, ale tvoj syn“ (s. 91).

Osemnásťročná Tereza v závere pomaly zisťuje, že kým Ivanova existencia zostáva komfortne statická, jej sa rýchlo mení, navyše je poznačená niečím ťaživým. Na strednej škole napríklad nedokáže rozvinúť intímnejšie priateľstvo so svojou generáciou: „nedá sa do nich oprieť lakťami, lebo takí chlapci by sa zlomili, pukli ako zdochnutý ríbezľový krík“ (s. 92). Zotrváva uväznená v prvotnom omámení, akoby trpela štokholmským syndrómom: „kto iný by ma chcel, kto iný by mi porozumel, ja si to neviem bez neho vôbec predstaviť“ (s. 151). Naďalej mieni „mať muža, ktorý bude ako môj starý otec alebo Péter Esterházy“ (s. 142). Z jej myšlienkových pochodov tušiť patologickú posadnutosť, deviáciu stimulovanú nezdravým pomerom.

Hochholczerová dekonštruuje popkultúrny obraz vyzývavého dievčaťa v období dospievania, ktorý funguje ako anonymná pornografická fantázia nemalého množstva mužov v stredných rokoch, často rodinne založených. Autorka ale nemoralizuje o partnerskej diskrepancii vo veku, primárne poukazuje na potenciálne konzekvencie na psychosexuálny vývoj nedoformovaného človeka. Ivan totiž Terezu v skutočnosti nemiluje, zavádza ju sentimentálnymi komplimentmi, aby s ňou mohol potajme mávať pohlavný styk: „Vojdem do teba zozadu a budem ti pri tom hovoriť, aká si múdra a dospelá.“ (s. 79). Jeho úmysly nie sú úprimné a komplexné ako u Edgara Allana Poa k svojej trinásťročnej manželke Virginii Elize Clemm, zo smrti ktorej sa po zvyšok života nevedel spamätať a tento smútok transformoval do viacerých slávnych básní. Rovnako z jeho strany nejde o estetizovaný erotický hold mladosti a kráse, akú ponúka európska pederastická tradícia od čias starovekej helénskej kultúry, neustále platonicky vitálna ako v novele Thomassa Manna Smrť v Benátkach (Der Tod in Venedig, 1912) či vášnivo ako v románe Voor een verloren soldaat (1986, voľný preklad: Stratenému vojakovi) od významného holandského baletného tanečníka a režiséra Rudiho van Dantzig. Treba zdôrazniť, že v tomto prípade krátka aféra pred záverom druhej svetovej vojny s kanadským liberátorom Waltom autorovo životopisné alter ego v podobe dvanásťročného Jeroena nezasahuje negatívne. Pravdaže, nie každá tínedžerka má sen byť Lolitou a stretávať sa so staršími pánmi, nie každý chlapec sa správa frivolne ako Gitón zo Satirika (Satyricon, koniec 1. storočia), starorímskej paródie na Odyseu od Gaia Petronia Arbitra.

Rozmer, ktorý Hochholczerová v knihe nespomína, je právny. V krátkosti zaznieva iba v Ivanovej obave z prezradenia. Po vyjdení najavo sa však nič zásadné nedeje: „Mama sedí vedľa mňa a hovorí čo s takým, veď ten už na nič nie je dobrý, len na neho pekne čo najskôr zabudni.“ (s. 64). Nečelí stíhaniu ako Matzneff po tom, čo Vanessa Springora, riaditeľka vydavateľstva Éditions Julliard, publikovala memoáre Le Consentement (2020, český preklad: Svolení) o nevhodnom vzťahu medzi ňou v trinástich a charizmatickým spisovateľom parížskej kaviarne okolo päťdesiatky. Pravdou je, že v tej dobe nešlo o ilegálnu aktivitu, ako tvrdí obhajoba, na rozdiel od Terezinej situácie. Podstata, že pedagóg mal sex so žiačkou základne školy akosi okoliu uniká, respektíve k tomuto aktu pristupuje ľahostajne a v tichosti ho toleruje. Stačí si pripomenúť kauzu predsedu parlamentu Borisa Kollára – reprezentanta takzvaných tradičných hodnôt –, prichyteného médiami pri veľmi privátnej elektronickej komunikácii s maloletou chovankyňou resocializačného zariadenia. Jeho konanie nielenže nebolo dôvodom na odstúpenie z funkcie, ani zaň dokonca neniesol žiadnu trestnú zodpovednosť.

Sugestívna téma, ktorú Hochholczerová spracúva, láka – ako vidieť – k neliterárnym diskusiám. Jej pôsobivosť má sama osebe výrazný vplyv na oslovenie čitateľského publika. Bude preto zaujímavé sledovať, ako si ho debutujúca autorka s takto získanou pozornosťou zvládne udržať i cez konvenčnejšie a menej polemické, no stále produktívne námety. Otázkou tiež zostáva, ako sa bude ďalej vyvíjať jej poetologický ráz: či zostane zakotvený vo fragmentárnom minimalizme – citeľne pripomínajúcom kontúry Ballovho rukopisu –, alebo sa posunie do autonómnejšej podoby.

[Hochholczerová, Nicol (2021). Táto izba sa nedá zjesť. Bratislava: KK Bagala. 152 s. ISBN 978-80-89973-48-4.]

Vyšlo vo Fraktáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2022, roč. 5, č. 1, s. 156 – 161).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára