31. júla 2006

Mikronautský syndróm

V našom prvom stretnutí s Martinom Pitorákom – súbor krátkych próz pod názvom Mik­ronauti – sme predostreli potenciu autora balansujúcu na hranici perspektívy a – na­opak – reality; textom sa zväčša darilo – ich kreatívny, prípadne estetický náboj predurčo­val na eventuálny vývoj –, kvalitatívne však nepresiahli charakter lepšieho pokusu s tendenciou k jarmočnému efektu a klišéovitosti.

Mikronautika neopustila Pitorákov poetologický rámec ani v jeho novších textoch, no predsa len badať mierny posun, preskupovanie, či už formálne – stále zakotvené v kratšom prozaickom žánri (Chlad, Zostup), ale blížiace sa k poviedke (Hosť, Z neba) –, podopreté ustr­nutím lacnej obraznosti a postupmi menej náročnej literatúry, napodobňo­vaním skôr psy­chologizujúcej fabulácie Stephena Kinga nad inšpiráciou v hlbšej umelec­kej optike.

Akoby autorovi unikla podstata predchádzajúcej tvorby, akoby autor stratil schopnosť na­hliadnuť do vlastného tvorivého procesu, akoby viditeľné pozitívum hrať sa s textom i jeho náplňou už nebolo podstatné, do popredia sa dostáva gýčovitý zvrat so štylizova­nými mo­tívmi necitlivej brutality, krvi a smrti: „Napriek tomu, že je oveľa menší ako ja, je ťažký. Po rozporcovaní umyjem mäso. Je hnijúce, skazené, snažím sa z neho tú špinu, rozklad, dostať von, no je to asi zbytočná námaha. Z čela mi kvapká pot. Zabalím ho do tašiek z obchodného reťazca, do ktorého chodím cez víkend nakupovať, vtedy využívam kapacitu kombi na plno, čím viac kúpite, tým sa to viac oplatí, nie všetko mäso, niečo skryjem do mrazničky k bravčovému.“ Pripomeňme Pitorákovi explicit z jeho dávnejšieho textíku Anjel zo súboru Mikronauti: „Z úst mu kvapkala krv.“ Čo k tomu dodať?! Autoro­vou dominantou sa stala bezcenná a tuctová obraznosť – strúhajúca grimasu ťažkého umeleckého výkonu – v skutočnosti vykradnutá – vedome alebo nevedome – z druhotried­neho psychotrileru.

Pitorákova poetika si stále zachováva aspekt výseku, momentu zo života, bežného, ma­lého, napoly anonymného, vtiahnutého do nezvyčajného pocitu, paradoxnej situácie, v ktorej dochádza k pokusu o mikroanalýzu človeka na malom priestore a v krátkom čase, nesúdime preto autorove texty jednoznačne negatívne, avšak ich potencia zostáva naďalej na hranici perspektívy a reálneho stavu. Progres textov je očividnejší v kompozičnom a štylistickom uchopení, spätný proces badať v samotnom umeleckom prevedení; tema­tický a motivický repertoár, obrazotvornosť i tvorivé postupy sú schematické, čitateľ si rýchlo osvojí Pitorá­kovu osnovu a na základe nej anticipuje autorský zámer a cieľ.

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2006). Mikronautský syndróm. Let. Roč. 2, č. 16, s. 517. ISSN 1336-6904.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára