31. októbra 2006

Memento, homo, quia pulvis es a tak ďalej

Na pominuteľnosť sa človeku darí akosi zabúdať, vytesňovať ju z reality života za plytké a pochabé náhradky, otupujúce a – samozrejme – pominuteľné. Človek azda v túžbe po večnosti spyšnel a poplietol si významy; večné zamenil s chvíľkovým triumfom, frajerskou pó­zou a indiferentnou optikou. Taká je základná téza zbierky básní Jozefa Lei­kerta, ne­súca ná­zov po ústrednej te­maticko-motivickej inšpirácii – po pominuteľnosti.

Leikertova pominuteľnosť sa však nerealizuje v podobe biologickej entro­pie – aj keď tá je jej holým základom –, ale vo filozofickej kategórii ako vedomosť, reflexia a pokus o konfrontáciu. Výstižne ju v doslove k zbierke atribuuje Peter Liba pojmom skúse­nosť, pretože pod pominuteľnosťou – časovo alebo prie­storovo vzdialenou, bytostne nezasa­hujúcou – sa neskrýva nič, len vágny aristotelovský súd, že človek je smrteľný, lebo aj Sokrates je taký. „Ako keď sa naobedujeme / na novinách, / kde sa píše o vojne / bez nôh / s vytrhnutými srdcami.

Ďalším dôležitým momentom je pre autora civilizačno-kultúrny kontext, teda kres­ťanská etika, pripomínajúca eschatologickú reflexiu a spiritualitu barokovej morálky, chví­ľami moralizujúcej, dvíhajúcej kázňový prst nad ľudskou nepoučiteľnosťou: „Človek / je nepolepši­teľný / ako milión ráz predtým.“ Avšak barokový charakter je azda atmosféric­kým zábleskom v Leikertovej poetike; formálna stránka veršov totiž nemá veľa spoloč­ného s barokom: jej syn­tax je príliš krátka, bez enumerácie, vonkoncom sa neprihovára monumentalitou – práve na­opak –, využíva frázovanie a rozčleňovanie, v ktorom každá strofa pôsobí prehnane samo­statne, akoby len ona bola nositeľom sémantiky, čím sa báseň celkovo rozkladá.

Zbierka na­vonok päťdesiatich dvoch iba očíslovaných básní by sa bez číslovania javila väčšmi ako zbier­ka desiatok krátkych útva­rov s nábojom aforizmu a gnómy: „Lásku / si hľadal aj tam, / kde nikdy ne­bola. // Pričasto si sa / zdôve­roval stolič­kám. // Klesal si k ich nohám / ako strom napadnutý / úplavicou. // Červotoč ťa hlodala / a ty si jej podal / aj druhú ruku. // Kýpeť. // Čo na srdci, / to na ja­zyku, / ako vra­vieval starý hrobár, / ktorý vedel o živote viac / než jeho lo­paty. // Pred každou / slávnos­ťou všetky namočil / do vody, / aby napučali. // Muži / aj tak po smrti týždeň / zarastajú. // Ženy sa začnú podobať / na milencov, / ktorí prešli ich autostrá­dami. // Čo všetko vyryli / do ich stien.

V zbierke Pominuteľnosť rezonuje tiché rekviem angažované vo viere v mystérium. Po­korne prijímaný strach zo smrti sa uzatvára túžbou „vstať z mŕtvych“. Ale aj sekulárne – a možno iba sekulárne – je skúsenosť, s ktorou sa treba vyrovnať a Leikertov lyrický subjekt na túto skúsenosť už rezignoval, v nepokoji a neistote: „Žeby sme boli odsúdení / na odcudzenie?

[Leikert, Jozef (2005). Pominuteľnosť. Bratislava: Luna. 96 s. ISBN 80-967848-9-7.]

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: Memento, homo, quia pulvis es a tak ďalej. In Let. ISSN 1336-6904, 2006, roč. 2, č. 19, s. 794-795.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára