7. decembra 2011

Slovensko-čínsky básnik

Jin a jang vníma človek západnej civilizácie dualisticky, ako protikladné princípy, hoci ázijské filozofie, v ktorých táto večná opozícia figuruje, ich chápu komplementárne, teda nič nie je jednoznačné, akýkoľvek fenomén, substanciu tvorí vzájomné pôsobenie oboch síl. V materialisticky determinovanom myslení sa ale s takto formulovanou všepravdou neoperuje, berie sa priveľmi rozpačito, pretože nie je natoľko konceptuálna, aby popísala objektívnu skutočnosť. Okrem toho si získala popularitu najmä medzi prívržencami rôznych ezoterických prúdov, kde sa jej nekriticky, bez hlbšej reflexie pripisuje dôležitosť. Paolo Zhang sa snaží prekonať prvé aj druhé neporozumenie: racionalistickú skepsu a duchovnú povrchnosť.

Opakujúce sa motívy začiatku a konca, príchodu a odchodu, štartu a cieľa, v konečnom dôsledku života a smrti dosť jasne vypovedajú o snahe lyrického subjektu vyrovnať sa s existenciálnou nevyhnutnosťou. Lenže nie cez frustrácie, ale pozorovateľským údivom, impresiou. Niekedy dokonca v podobe erotického pohnutia z mŕtveho tela mladého dievčaťa ako v texte Miesto činu. Estetizovanie krutosti napokon vrcholí na začiatku básne Prerezané hrdlo, ktorá ďalej pokračuje výpočtom ostrých binarít, až matematicky chladných, pripomínajúcich násobenie dvoch prevrátených hodnôt. Takýto súčin sa musí vždy rovnať celku, bez plaču nemôže jestvovať smiech, bez neba peklo.

Zrkadlový efekt sa prejavuje i v nespôsobilosti rozhodnúť sa; začiatok druhej strofy básne Nechcem sa opiť, aby som dokázal svoju triezvosť neguje jej názov a vlastne odštartúva popieranie všetkých veršov tej prvej. Voluntaristická hra so slovesom rozbíja integritu subjektu, rozdeľuje ho, zdvojuje.

Poetologicky autor intuitívne rieši slohovoštruktúrnu krízu; postmoderné gestá nahrádza za odpatetizovaný návrat k modernizmu. Niektoré prvky v jeho tvorbe sa však kultúrne prelínajú, napríklad prisudzovanie umeleckej hodnoty zobrazeniu spomínaného násilia má východiská tak vo francúzskej dekadencii ako aj v ďalekovýchodnom ponímaní bolesti a korporeity. Do tohto inventára patria tiež alkoholicko-opojné a sexuálne motívy.

V jednom zo svojich veršov Zhang odkazuje na americkú predstaviteľku spovednej poézie Sylviu Plath. Istým spôsobom je i on sám podobne intímny a dôverný, vyznáva sa z pocitov, spomienok a fantázií, vyjavuje ich v akejsi vertikálnej strohosti, ktorá sa ponáša na čínsky znakový zápis. Akokoľvek však zbierka Tieň jin-jangu môže pôsobiť exoticky a orientálne, centrom jej pozornosti sa stáva človek vo všeobecnosti, krehko-silný, uvažujúci nad odvekým problémom: „Kam vlastne kráčame? / Nevieme / koľko cesty je ešte pred nami“.

[Zhang, Paolo: Tieň jin-jangu. Prel. Daniela Zhang Ciráková. Dunajská Lužná : Milanium, 2011. 90 s. Z číns. orig. Malá edícia svetovej poézie. ISBN 978-80-89178-43-8.]

Vyšlo v Knižnej revue.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Slovensko-čínsky básnik. In Knižná revueISSN 1210-1982, 2011, roč. 21, č. 25, s. 8.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára