Toto je Ondrušov básnický triumf,
to, že je schopný povedať niečo,
čo jazyk sám nie je schopný vysloviť.
Stig Sæterbakken
Lineárne zjednodušené uchopenie
poetiky Jána Ondruša nás vedie od počiatočných „seba-referenčných nábehov
konca šesťdesiatych (...) a začiatku sedemdesiatych rokov (...) k jazykovému
humoru a groteskám“ (Matejov, 2005, s. 86). Autorova poetologická koncepcia je
však, samozrejme, oveľa komplikovanejšia. V prvom rade na ňu nemôžeme
hľadieť lineárne, aj keď práve táto lineárnosť, paradoxne, vystihuje
intuitívny aspekt koncepčného smerovania textov a pohybov v ich priestore,
ktorých realita je naopak viacrozmerná, viacvektorová.
Už ako člen trnavskej skupiny si
popri spoločnom esteticko-ideovom programe vypracoval svojskú schopnosť
preniknúť pod povrch lyrického subjektu a zachytiť jeho vnútorné
tragi-skeptické rozpoloženie vyplývajúce z interakcie subjektu s vlastným
introvertným univerzom a prostredím mimo neho. Tým si Ondrušov rukopis aj po
divergencii a následnom zániku skupiny konkretistov zachováva
poetologicky stabilné miesto.
Avšak Ondrušovo špecifikum
v širšom kontexte prerastá rámce domovského básnického hnutia a už
vo svojich počiatkoch zasahuje do podstatných literárnohistorických
súvislostí druhej polovice päťdesiatych rokov. I jemu sa v čase politického
odmäku a po prelomení socialistickorealistického schematizmu – v poézii
debutovou zbierkou básní Milana Rúfusa Až dozrieme...
Vyšlo v Romboide. Celú štúdiu si môžete prečítať tu.
Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Žonglér so slovami : K zbierke básní Jána Ondruša Žonglér so slovami. In Romboid, roč. 47, 2012, č. 1, s. 34-39
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára