1. októbra 2013

Literárna ambulancia #14

Aj Literárna ambulancia funguje na Slovensku, preto sa netreba čudovať, že čakacie lehoty na vyšetrenie trošku trvajú. Peter Konkol z Čadce sa, našťastie, nemôže obrátiť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Svoju báseň posielal, keď mal šestnásť, teraz je o rok a pol starší.

Peter Konkol
Literárna správa/nález

Obj.: Atmosféra, ktorá sa tiahne textom Petra Konkola, je modernistická; symbolickí a dekadentní básnici vo Francúzsku druhej polovice devätnásteho storočia sa štylizovane nechali inšpirovať samotou, frustráciami, cítili odpor voči konvenciám pestovanými meštianskou spoločnosťou, reagovali na ňu takzvanou estetikou škaredého - za svoj objekt krásy teda volili to, pred čím väčšina krčí nos. Životy týchto umelcov prepadli vlastnej poetike, rovnako ako alkoholu a iným drogám, slovenský poeta Ján Ondruš tento pocit nazýva «narkotická rozkoš». Dg.: Oháňať sa splínom už dnes pôsobí v literatúre pateticky, preto obdobné témy treba vedieť zrecyklovať, čo sa v básničke Posledná cigareta darí polovičato, niektoré obrazy sú zaujímavé, napríklad keď dym z horiacej cigarety smeruje k nebu, mení sa na oblaky a dažďom dopadá opäť na zem. Lenže lyrický subjekt najprv s čitateľom komunikuje, potom zbytočne prejde na odosobnený výpočet neurčitkov a totálne klišeovitý motív písacieho stroja, napokon sa ho zase snaží osloviť, ešte menej prirodzene, lebo predstava tínedžera kúpujúceho si whiskey značky Jack Daniel's v Tescu, je na smiech, nielen z literárnych dôvodov, ale i praktických; zbytočne vyhodené peniaze za chuť, na ktorú treba dorásť do dospeláckych nohavíc. Th.: Sú - pravdaže - výnimky: taký Arthur Rimbaud v šestnástich-sedemnástich písal skutočnú poéziu, tam by bolo treba začať, prečítať si jeho skladbu Opitá loď. Tiež vyššie spomenutú Ondrušovu báseň Dymová clona, v ktorej mizneme zo zbierky Ovca vo vlčej koži. A hlavne prestať s fajčením, namiesto toho sedieť za počítačom - pochybujem, že za písacím strojom -, zamyslieť sa viac nad metaforami, hrať sa so slovami, hľadať nové možnosti vyjadrovania, neuspokojiť sa s niečím, čo by povedalo presne tak isto milión ďalších ľudí. Avšak nádej tam je.

Posledná cigareta

Veď vieš, ráno vstať, alebo nevstať ?
Začať otázkou, sprosté.
A pokračovať tým že je to sprosté, kokotina.
Robia to tak všetci.
Predstav si oheň, horiacu cigaretu.
Ako sa v nej všetko spáli.
Všetko, každá jej myšlienka, spomienka na balenie, zapaľovanie.
Proste horí, a dym ide hore čiže cigarety idú do neba.
A sú z nich oblaky, proste z nich len začne pršať, nenadávaj že prší, sám si to spôsobil.
A tak prší, smrad mokrého asfaltu, nie smrad ale taká zlváštna vôňa.
A hodíš špak do kaluže, neviem prečo to volajú nedopalok.
Zhasne.
Nie pomaly, ale rýchlo. A posledný krát sa z nej zadymí.
Posledný výdych.
Keď padala do kaluže bolo to ako pred popravou.
Postaviť k stene, zavrieť oči.
Niekedy si ho tam ani nevšimnete.
A on tam zostane sám, opustený a mokrý.
Každý ho nechá tak, ležať.
Samého.
Bez tabaku, papiera, len kúsok vaty od dechtu.
Utopené myšlienky.
Zostať sám, stratiť všetko.
Byť opustený.
Znie to dosť divne, tak tragicky, niečo ako nikto ma nemá rád.
Dobré sračky, ešte si len narezať riť ako konzervu.
Chytiť flašu a napiť sa.
Držať to studené sklo v ruke.
Napiť sa.
Kyslý výraz.
A zopakovať to.
Až kým sa neminie, a dať si cigaretu.
Pocit blaženosti. Veľa myšlienok, alebo žiadne.
Ľahnúť si a ležať, ani sa nepohnúť, nerozmýšlať ale ani nespať.
Postaviť sa, napiť sa vody.
Stiahnuté hrdlo, pocit chladu.
Otvoriť skriňu, a z vrchnej police dať dole písaci stroj.
Položiť ho na stôl, pozerať sa do steny.
Zafajčiť si, cítiť dym v pľúcach, mierne zapichanie.
Zahasiť.
Z písacieho stroja sfúknuť prach.
Lieta všade okolo, jebem tento zasraný bordel.
Kýchnuť si.
Sopel na ruke.
Fuj.
Vložiť papier, prvá veta, poetický pocit.
Ďalšia cigareta, hľadenie do tmy, pocit chladu, tma, prázdno.
Precituješ každé vdýchnutie, chceš aby bola nekonečná, ale nejde to.
Aj keď ťaháš až po filter, skončí. Budeš ju musieť zahodiť, opustiť.
Zahodiť ten kúsok vaty čo z nej zostal.
Zfúkneš popol z parapety, už je čisto, ani zmienka o cigarete, len ten dym.
Mama: "Čo si robil ?!!"
"Prihorela mi slanina"
Všade je ticho.
Ticho, počuť len chladničku.
Otvoríš ju, nahliadneš do nej.
Zas nič.
Ani chlast.
Obliekaš si mikinu, smer obchod.
Otvorenie dverí, tma na chodbe, tma z ktorej ide strach.
Výjdeš von, chlad, blikanie lampy.
Snažíš sa zapáliť cigaretu, chladný vietor, morduješ sa so zapaľovačom ako kokot.
Zapáliš si, kráčaš do obchodu.
Vojdeš do tesca, nonstopka.
Ieš k chlastu, hľadáš Jacka, no zrazu ju stretneš.
Tvoju milovanú.
Tú ktorú si lúbil vždy najviac, ostatné boli len bokovky, mohli sa pred ňou akurát tak schovať.
Stojí tam, vyberá si víno, ona a jej milovaný.
Ten čo ťa zastupuje.
Na jeho mieste si mal byť ty.
Snažíš sa cez to preniesť, no nejde to.
Stále ju lúbiš tak ako predtým.
Pozdravíte sa, podskočí ti srdce.
Dá sa to nazvať až arytmiou.
Príde ti smutno.
Je ti doplaču, ale snažíš sa byť silný.
Kúpiš Jacka a ideš domov.
Otvoríš dvere, smutný pocit, si sám, prázdny byt.
Aj by si pozrdavil, keby bolo koho.
Sadneš si za písacii stroj, napíšeš ďalšiu vetu.
Je ti smutno.
Nie nelúbim ju! NIE ! NIE ! NIE !
Aj tak to v sebe cítiš.
Prejde pol hodiny.
Jack je v tebe a ty už nevnímaš realitu.
Stále si myslíš že je tvoja.
Aj keď mozog hovorí niešo iné, srdce je prednejšie.
Tak dopíšeš a ideš k nej.
Zvoníš, zvoníš a ona stáre neotvára.
Pozrieš cez okno, vidíš ich spolu.
Vidíš ich šťastie.
Ako sa mjú radi.
Vzdáš sa jej, trhá ti to srdce.
Už je jeho ani si ťa nevšimnú a ty zaspíš na chodníku.
Sen:
Ste spolu, obíjmate sa, nieje v tom nič viac, len sa objímate, stačí sa vám cítiť navzájom.
Nič viac len vy.
A potom len tma....
Záchytka...
Okno... 

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Literárna ambulancia #14. In Kritický rub(r)ikon Petra F. 'Ria Jílka [online]. 1. 10. 2013 [2013-10-01]. Dostupné na internete: <http://kritickyrubrikon.jilekonline.eu/2013/10/literarna-ambulancia-14.html>.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára