18. februára 2019

Zo slovenského hororu

Publikuje pod pseudonymom Mark E. Pocha a štylizuje sa do roly Charlesa Mansona na českej a slovenskej literárnej scéne. Dá sa však predpokladať, že nie je členom žiadnej nebezpečnej náboženskej sekty a ani potajme nikoho nemučí či nevraždí. Jeho doterajšia tvorba ale potvrdzuje záľubu v hororových subžánroch ako slasher a splatter, čo evokujú už pulpové názvy kníh Krajina kanibalov, Kontakt. Záhuba prichádza z nebies alebo Na Dušičky zomrieš. No román Dom 490 mal byť iný.

Autor vo svojej verzii Osvietenia sľuboval viac psychologizácie, aj preto v nej upustil od dosiaľ užívaného tuctového scenára, v ktorom sa skupinka mladých ľudí niekde v zapadákove nečakane ocitne zoči-voči krvilačnému zlu. Lenže namiesto neho použil rovnako zabehaný klasický motív strašidelnej nehnuteľnosti a peripetií jej nových obyvateľov. Pohybujeme sa, samozrejme, v priestore takzvanej brakovej prózy, a tá pracuje s vopred danými schémami; jej cieľom je totiž čitateľom naservírovať prvoplánovú zábavu. Avšak viditeľný pokus o vnútorné rozvitie postáv môže znamenať, že sa E. Pocha chce posunúť ďalej.

Kam presne, sa dá vydedukovať zo životopisov dnes už známych mien Juraja Červenáka a Jozefa Kariku. Obaja začínali písať v uzavretých komunitách: prvý pokračoval v sérii zo sveta howardovského Barbara Conana pre fandom a druhý sa obskúrnou okultno-motivačnou literatúrou zameriaval na ezoterické publikum. Postupne využili možnosti, ktoré im ponúkal dopyt na domácom trhu – nárast záujmu o historickú a mytologickú fantastiku či mafiánsky krimitriler. Kalkul recenzovaného románu tiež tkvie v tom, že sa snaží preniesť svetové trendy do slovenských reálií. Konkrétne ide o popkultúrne totemy ako legendárny dom v mestečku Amityville alebo atmosféra z hotela Overlook vytvorená Stephenom Kingom a Stanleym Kubrickom.

Problém napokon nastáva práve v netvorivom preberaní už použitého, často povedomých obrazov z komerčných snímok: „Vypuklina, ktorá sa pod kožou pohybovala, ani čo by ju chcela roztrhnúť a vydriapať sa von v krvavých franforcoch.“ (s. 10). Nechýba ani v temer každom duchárskom horore sa vyskytujúci akrobatický pavúčí démon: „Skoro mu oči z jamiek vypadli: dievča ako živá pochodeň liezlo štvornožky popri schodisku priamo po stene!“ (s. 25). Kopírovanie inšpiračných zdrojov je natoľko evidentné, až sa k nemu autor priznáva na prebale, ale i cez priamočiare odkazy na „notorika Jacka, ktorý vo finálových scénach filmu so sekerou v ruke naháňa manželku so synom“ (s. 87).

E. Pochov text má, našťastie, aj komickú rovinu, a to ho zachraňuje: „Nie, prízraky, duchovia, astrálne sféry, nič také neexistuje. Nanajvýš v bujnej fantázii druhoradých spisovateľov“ (s. 107). Sám skrátka vie, že dozaista nie je Kingom, ani jeho miestnou verziou, lebo ten, presne naopak, od konca sedemdesiatych rokov globálne stanovuje vektory hrôzy a strachu. Ako väčšine epigónskych autorov populárnej literatúry, aj jemu chýba schopnosť byť dostatočne autentický v zobrazení povahy ľudí, jeho fikcia stojí hlavne na násilnom afekte a grotesknej pornografickej obsesii: „Zuzana sa hojdala na Martinovi s nekonečným potešením, vychutnávala si jeho mužnosť, jeho sedemnásťcentimetrovú pýchu týčiacu sa do noci ako maják v strede oceánu“ (s. 59).

Tento román sa výrazne neodlišuje od E. Pochovej predchádzajúcej tvorby, ktorá takisto otvorene imituje kultové diela filmového a knižného priemyslu. Je síce štylisticky vycibrenejší, čo v konečnom dôsledku s vhodne usporiadanou kompozíciou vytvára podarené nenáročné čítanie do hromadného prostriedku, čakárne alebo doma pod dekou. Žiaľ, stále to nie je autorov vlastný originálny príbeh.

[E. Pocha, Mark: Dom 490. 1. vyd. Žilina : Artis Omnis, 2018. 224 s. Margo. ISBN 978-80-8201-023-0.]

Vyšlo na Medzi knihami.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Zo slovenského hororu. In Medzi knihami [online]. 2019-02-18 [cit. 2019-02-19]. ISSN 2454-0188. Dostupné z: <https://medziknihami.dennikn.sk/clanky/zo-slovenskeho-hororu/>.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára