19. novembra 2021

Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre

Debut Lukáša Cabalu síce porota knižnej ceny Anasoft litera vybrala do desiatky najlepších slovenských próz vydaných v roku 2020, no nakoniec ho neposunula do finálového shortlistu, z ktorého oprávnene vzišla ako laureátka Barbora Hrínová za zbierku poviedok Jednorožce. Pre začínajúceho autora je to, samozrejme, beztak veľký úspech.

Cabala však nie je nováčikom v pravom zmysel slova. Jeho kontakt s textom – či už profesijne prostredníctvom zamestnania v antikvariáte, alebo cez bohatú čitateľskú skúsenosť – je natoľko osobný, až v novele, respektíve novelete Satori v Trenčíne vystupuje nielen tematicky, ale ide v podstate o jej hlavný poetologický postup. Protagonista „sa uchyľoval k literatúre“ (s. 42). Podobne si tak počína aj autor; pracuje s alúziami na ňu, rozširuje ich navyše o hudbu, kinematografiu a výtvarné umenie, modelujúc kultúrnu sieť a reflektujúc v nej svoju osobu: „Vincent sa ešte mnoho dní vynáral z vlastnej prózy.“ (s. 65).

Okrem povolania, toposu a estetického vkusu spája Cabalu s ústrednou postavou i fyzické zdravotné postihnutie. Autor otvára knihu citátom zo zbierky poviedok Život je krátky (2012) od Lucie Piussi, v ktorom upriamuje pozornosť na nadávku „dement s rázštepom“ (s. 5). Azda aj to bolo motiváciou k písaniu – ponúknuť pred často neuvedomelými spoločenskými skratkami úvahu o inosti a civilných problémoch z nej vyplývajúcich: „Následne mu navrhli komplikovanú operáciu so sekaním a posunutím hornej čeľuste“ (s. 52).

Intimitu tejto výpovede Cabala napriek tomu ďalej psychologicky nerozvíja a radšej uprednostňuje svoj príbeh „natoľko odpútať od reality“ (s. 29), aby mohol „skĺznuť do hlbín svojej predstavivosti (s. 16). Používa pri tom hru s kategóriami autenticity a identity na poli postáv: „Kam pôjde, keď si Klára uvedomí, že samého seba si k nej len vymyslel?“ (s. 40).

Relácia medzi samotou a medziľudskými vzťahmi, najmä partnerskými je napokon ústredným predmetom Cabalovho záujmu. Keďže sa autor vyhýba analýze, vo výsledku prináša jej opak – impresiu, náladový obrázok, presne ako vložené ilustrácie japonologičky Anny Cimy, ktorej meno zarezonovalo i vďaka románu Probudím se na Šibuji (2018). Inšpirácia vo východoázijských reáliách dotvára atmosféru pocitovej introspekcie jednotlivca a jeho fragilnosti. Preto je Trenčín vykreslený ohurujúco ako veľkomesto s rozsiahlym metrom či megalopola plná mrakodrapov: „Vstúpia do výťahu, pomaly sa vezú na tridsiate druhé poschodie.“ (s. 7). Táto vizualizácia je badateľne popkultúrna a spĺňa analogickú funkciu hyperboly ako štvrťmiliardová Bratislava v dystopii Fytopaleontológia (2019) od Petra Šuleja. Je to takisto konfrontácia provinčného so svetom: „Na obed zašiel do čínskej štvrte. Zastavil sa pri jednom pojazdnom stánku s jedlom a chlapíka za pultom poprosil o preklad nápisu, ktorý mal nad sebou. Predavač s nebadateľným prízvukom povedal, že sú to bryndzové halušky“ (s. 66). Nemožno však jednoznačne hovoriť o irónii v chápaní postmodernizmu, pretože hranica medzi tým, ako uchopiť absurdnosť – buď s nadsádzkou, alebo bez nej, respektíve vážne – nie je presne stanovená. V tomto prípade je vhodné zmieňovať sa skôr o koncepcii postirónie.

No Cabalovi treba s určitosťou vytknúť formálnu enumeratívnosť referencií, teda zbytočnú manieru zhotovovať zoznamy prečítaného, videného a počutého, ktorá ešte na počiatku dvadsiateho prvého storočia prežíva v domácom prostredí ako metóda, čoraz viac anachronická, čo dokladujú neskoršie práce spomínaného Šuleja, eventuálne Petra Macsovszkého. Posuny od filmára Paola Sorrentina cez spisovateľa Jacka Kerouaca k folkrockovému hudobníkovi Nickovi Drakovi až po maliara Edwarda Hoppera taktiež narúšajú nosnú líniu azianizačných motívov globalizácie a robia z jeho prvotiny väčšmi kolážový derivát než originál. Autor tak nevyužíva naplno zdroje metamodernej paradigmy, aj keď obsahovo sa k nim čiastočne približuje „naruby obráteným satori“ (s. 55).

Cabalov rukopis sa z uvedených dôvodov javí ako pomyselné probatio calami, takzvaná skúška perom, ktorou si stredovekí skriptori na margu overovali fungovanie svojej písacej potreby. Satori v Trenčíne je skrátka takým veľmi vydareným štylistickým cvičením, ukážkou autorovho potenciálu v budúcnosti sa tvorivo osamostatniť od uzuálnych rámcov postmodernej poetiky. To by zrejme platilo i pre obdobné naratologické kvázi- a retroexperimenty typu Ruzká klasika (2017) od Daniela Majlinga či Østrov (2019) od Petra Balka. Zdá, sa že je priam obligátnou praxou opätovne dekonštruovať vlastný literárny proces: „to veľkomesto by ste možno mali nechať vystúpiť do popredia už na začiatku [...]. A napadlo nám, že aj téma rázštepu by sa mohla nadhodiť oveľa skôr.“ (s. 87 – 88). Porovnajúc tieto tri texty s tvorbou Tomáša Horvátha v deväťdesiatych rokoch, diachrónne, z hľadiska vývinu v čase sa v nich zvýrazňujú aspekty epigónstva a neproduktivity. Toľko k objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre.

[Cabal, Lukáš (2020). Satori v Trenčíne. Bratislava: Artforum. 100 s. ISBN 978-80-8150-303-0.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 9 – 10, s. 74 – 75).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára