8. apríla 2022

Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi

Predtým než Erik Markovič debutoval zbierkou Ikonickosť. Prestupovanie Slnka, čo sa udialo v roku 2014, s jeho poéziou sa bolo možné stretnúť sporadicky v novinách, časopisoch a zborníkoch už od rozdelenia federácie. Pokúsil sa dokonca aj o hudobnú interpretáciu vlastných básní – a nielen svojich, i Jána Ondruša či Ivana Štrpku –, ktorá zaznela na verejných podujatiach a v rozhlase, avšak na základe záznamov dostupných na platforme YouTube sa dá konštatovať, že spev a hra na gitare nie sú jeho silnou stránkou. Ani literárne sa mu za ten čas nepodarilo zásadne zarezonovať medzi čitateľskou a kritickou obcou. Skôr sa neslávne dostal do povedomia z pozície predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, pretože za jeho vedenia nezískalo napríklad periodikum Romboid po prvýkrát bazálnu dotáciu na svoj chod z Fondu na podporu umenia.

Markovičova ďalšia kniha Nanebovzývanie. ConiunctioAnimarumInCaelis vychádza v roku 2022, keď autor dosahuje abrahámsky vek. Na rozdiel od rozsiahlej prvotiny, ktorá je v podstate súborným dielom viacerých relatívne autonómnych celkov, novšia zbierka sa nepomerne redukuje iba na osamotený kratší cyklus. Obe publikácie sú ale poetologicky a programovo úzko prepojené, preto ich charakterizuje rovnaká formálna a obsahová ťažkopádnosť.

Topornosť jazyka spôsobuje Markovič tým, že sa snaží byť významovo až obsesívne precízny. Na jednej strane tak verše depoetizuje, zbavuje literárnosti a na druhej ich zasa, presne naopak, napĺňa pátosom. V praxi potom realizuje zbytočne dlhé syntaktické konštrukcie, v ktorých sa často nadužívajú slovesné podstatné mená, prípadne neprimerane kumulujú adjektíva a príslovky: „v úchvatne rozochvene žiarivom a astrálne závratnom / vševesmírnom krúžení“ (s. 26). Okrem toho taktiež pracuje so sonórnou expresivitou prebratou zo senzualistickej dikcie trnavskej skupiny: „v riav- / natých poryvoch srdca“ (s. 20).

V takto prozodicky kostrbatých skladbách Markovič rozpriestraňuje ideový koncept, ktorý sa opiera o jednoznačné filozoficko-teologické východiská. Ich najvyššou hodnotou je deita judeo-kresťanskej tradície, reprezentujúca „harmóniu abso- / lutna“ (s. 13) a prítomná aj ako „Duch Svätý“ (s. 45) alebo „On, // synovská božská osoba, Christos“ (s. 46). Autor teda žalmicky nahliada „do podstaty“ (s. 14) a hľadá „pravý pôvod básnického monoteizmu“ (s. 29). Primárne sa natíska možnosť takúto diskurzívnu krízu rozumu analyzovať z aspektu metamodernizmu, no zdá sa, že v tomto prípade nejde o funkčnú recykláciu medieválno-barokových a mesianistických podnetov.

Ich nevitálne preberanie sa najvýraznejšie prejavuje v apokalyptickom tóne, ako v texte Panne, kde Markovič prirovnáva automobilizmus k diablovi a dospieva k záveru, že „Dobro je nemenné, zlá sú pohyblivé“ (s. 48). Katechétsky síce vhodné tvrdenie, predsa len pre demokratického a sekulárneho človeka na začiatku dvadsiateho prvého storočia neproduktívne. Akokoľvek zaujímavo vyznieva paralela medzi hektikou dopravných prostriedkov a démonmi posadnutými prasiatkami z evanjelií, úvaha v konečnom dôsledku zostáva ploským antitechnickým pranierom a nezužitkúva svoj potenciálny ekologicko-sociálny vektor. Autor vie i prehnať kombinovanie vozvýšeného štýlu a mravokárstva, čím vyvoláva komiku a rozpaky, o čom svedčí ďalšia skladba s podtitulom Panna večne zvrhlá v rečiach: „Ó šípy vulgarít a nadávok z Teba, Ošípanna / najkrajšia moja a najmúdrejšia, pre mňa – Šebastiána.“ (s. 42).

Podobne aj pri iných básňach sa ukazuje, že Markovič ich na obrazotvornej úrovni nezvláda udržať kvalitatívne homogénnymi, kladne ale dokáže upútať iba parciálne prostredníctvom niekoľkých veršových úsekov: „Lebo keď povedľa zaspávaš vo vlaku, / hlavu pomaly tiež tak ďalej zakláňaš, // ústami načatá, akoby si v tomto sne / odkiaľsi zhora túžobne očakávala bozk.“ (s. 15). Lyricky subjekt sa v tejto ukážke správa civilne, delikátne pozoruje a zaznamenáva zmyslovosť chvíle. Škoda, že väčšia časť textu je štylizovaná cez pohľad spirituálneho mentora. Práve v honbe za „ústrednou celostnou metaforou sveta“ (s. 38) autor potláča pozemskú každodennosť, ktorou by vedel oveľa autentickejšie a intenzívnejšie postihnúť ontologické otázky: „Ktovie, kto z nás dvoch skôr zomrie / a či pôjde tomu druhému na pohreb.“ (s. 52).

Sklamaním je i reflexia Ec chaim, sprítomňujúca nebezpečenstvo holokaustu. Markovič opätovne prináša pozoruhodnú predstavu, kde „temné dobytčie vagóny / kedysi smerujúce k dymu [...] / sú akoby roztrhanými kusmi akéhosi veľkofilmu“ (s. 43) a jeho kotúč v premietacom zariadení kina pripodobňuje k momentu „navíjania zvitkov Tóry“ (tamtiež). A hoci výstižne poznamenáva, že pred genocídnym vraždením „začal najprv hrubnúť a vulgarizovať sa jazyk“ (s. 44), nevie túto súvislosť previazať s xenofóbnou nenávisťou medzi ľuďmi. Azda to tak autor myslel, no nešikovnou verbalizáciou zostali zdôraznené výčitky voči nadávkam ako subštandardnej lexike.

V tej istej básni priam prorocky zaznie, ako „nik nemohol vedieť a ani netušil, že o pár rokov dovtedy / nepredstaviteľne nakoniec vypukne na Ukrajine naozaj vojna“ (tamtiež). Je, samozrejme, náhoda, že tesne po publikovaní zbierky táto geopolitická zmienka nabrala na aktuálnosti. Markovič pôvodne reagoval na počiatočnú ruskú okupáciu Donbasu a Krymu a neanticipoval neskoršiu masívnu inváziu do celého štátu, ktorá v mnohom pripomína nacistické ťaženie. V kontexte vzniku skladby bol však tento odkaz neadekvátny a neodrážal vtedajšie skutočnosti. „Rukopis knihy bol dokončený v roku 2015“ (s. 58) – píše autor, teda v dobe, keď nielen slovnej nevraživosti v Európe, obzvlášť strednej, čelili obete utekajúce pred krvavým konfliktom v Sýrii, Iraku či Afganistane.

Markovič na propagáciu svojej poézie nezriedka zdieľa cez sociálnu sieť facebook skeny interných posudkov, adresované grantovým komisiám, ktoré rozhodovali o finančnej podpore na vydavateľské účely. Treba pripomenúť, že tie, žiaľ, nie sú odborným zhodnotením jeho tvorby, ale kolegiálne napísaným odporúčaním. Mile Haugovej a Mariánovi Milčákovi pravdepodobne nič iné ani nezostávalo. Lenže ich vyjadrenia o jedinečnom, mimoriadnom a výnimočnom zjave v slovenskej literatúre sú nadmieru zavádzajúce. Cieľom tejto recenzie bolo voči takémuto zveličenému konštatovaniu vzniesť námietky a nezaujato aspoň v skratke poukázať na faktickú úroveň autorových textov. Ak je zbierka niečím rozhodne hodnotná, určite vďaka sprievodnému fotografickému materiálu Viki Kollerovej. Kritický dlh je hádam nateraz splatený.

[Markovič, Erik (2022). Nanebovzývanie : ConiunctioAnimarumInCaelis. Levoča: Modrý Peter. 312 s. ISBN 978-80-89545-99-5.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 3, s. 52 – 53).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára