12. decembra 2018

Postštruktúrna Bovary

Chris Kraus sa dostala do mainstreamového povedomia v roku 2017, keď Amazon Video uviedlo seriál na motívy jej knižného debutu I Love Dick. V hlavných úlohách tejto dramédie si zahrali Kevin Bacon, Griffin Dunne a Kathryn Hahn. Zápletka medzi nimi stojí na bláznivom vzťahovom trojuholníku, v ktorom sa neúspešná filmárka žijúca v tieni akademicky aktívneho postaršieho manžela zamiluje do nezávislého umelca a neodbytne mu posiela vyznania vo forme listov.

Lenže kniha vyšla už o dvadsať rokov skôr a dovtedy bola jej autorka naozaj neúspešnou filmárkou, jej vtedajší manžel Sylvère Lotringer zasa uznávaným teoretikom kultúry a meno Dick patrilo Hebdigeovi, rovnako významnému odborníkovi na médiá a spoločnosť. Príbeh sa teda reálne odohral, nie síce ako vo webovíznej adaptácii, tá mala právo na scenáristickú licenciu, ale väčšmi v podobe performancie, s oveľa závažnejšou výpoveďou než sa zasmiať na hysterke postihnutej krízou stredného veku.

I preto tento Krausin text nebol počiatočne prijatý dobovou americkou neoavantgardnou scénou, lebo sa otvorene staval voči pomerom v nej, upriamil pozornosť na preferovanie mužského pohlavia pred ženským a nastavil týmto praktikám zrkadlo. Samotný Dick tak nie je len reflexom skutočnej osoby, no aj subverziou falickej metafory, vychádzajúc zo slangového významu anglického slova dick, ktorým sa vulgárne pomenúva pohlavný úd. Autorka sa zároveň naliehavo pýta manžela, kým je, aby mu hneď nato odpovedala, „nikto“ a iba „jeho doplnok“.

Medzi sexuálnym obťažovaním a ideovým manifestom

Projekcia vlastného ja v literatúre spadá do takzvaného konfesionalizmu alebo spovedného písania. Lotringer v jednom z úvodných listov Hebdigeovi prízvukuje, ako Kraus vytvára „nový žáner, niečo medzi kultúrnou kritikou a fikciou“, ale neskôr až taký nadšený nie je, veď pôvodne zaujímavý projekt sa mení na obsesné prejavy ľúbostných túžob jeho manželky k inému mužovi, „zrazu, Dick, fantazírovala o tvojom vtákovi“. Autorka týmto kvázi neprístojným spoločenským excesom vlastne zdôrazňuje, ako je feminita často „uväznená v obyčajnom psychologizovaní“ a uvádza výstižný príklad interpretácie samovraždy Janis Joplin v porovnaní s Kurtom Cobainom, Jimim Hendrixom či Riverom Phoenixom. Kým hudobníčkin život sa zväčša považuje za symbol zostupovania k tragédii, ich čin je, naopak, akceptovateľným vyústením legendárnej kariéry.

S Betsy sme robili palacinky, kým Sylvère s Bruceom hovorili o Marcelovi Maussovi a Durkheimovi.“ Kraus sa napokon rozhodne odmietnuť svoje rodové postavenie a navyše ho prevrátiť naruby, aby konfrontovala okolitý svet hegemónnej maskulinity. Atraktívny a charizmatický „roker“ Dick ako predmet záujmu začne byť zahlcovaný korešpondenciou, ktorá sa pohybuje na rozmedzí sexuálneho obťažovania a ideového manifestu. Napriek tomu sa však nedá chápať ako pravý objekt tohto postmoderného epištolárneho románu, „v istom zmysle som ťa asi už zabila. Stal sa z teba milý denníček“. Objektom, subjektom a dokonca abjektom je iba autorka-protagonistka.

Démonológia mužov

Abjekciou v ponímaní feministickej filozofky Julie Kristevy sa rozumie stav osobného prežívania, keď dochádza ku kontrastu vnímania vlastnej identity s vonkajším prostredím, a práve to rozhranie spôsobuje mentálny diskomfort. Klasickým faktorom vyvolávajúcim takéto napätie je napríklad potláčanie bytostnej podstaty človeka prostredníctvom rôznych diskriminatívnych vzorcov správania, akými sú homofóbia, mizogýnia alebo rasizmus. Krausine nenaplnené očakávania v súkromí i práci vedú ku kognitívnej disonancii, ktorá postupne naberá sociálne rozmery: „Muži stále ničia ženám život.

Autorkina revolta je očakávane zľahčovaná do ironizovanej „Démonológie mužov“, podlieha etiketizovaniu, Kraus musí byť „odporná psychotička“, „typ šialenej intelektuálky“, ktorá si dovolila upozorniť na androcentrickú sebastrednosť. Touto cestou tiež vzdáva hold viacerým dlho zaznávaným aktivistkám a umelkyniam, za všetky stačí spomenúť Hannah Wilke. Uznanie prišlo, prirodzene, o čosi neskôr, prehodnotením literárnych a filozofických kvalít tejto čítavej pseudomemoárovej hry a jej dosahom na ďalšiu vlnu feministického myslenia, až možno právom hovoriť o jednom zo zásadných textov ženského hnutia, paralele k madam Bovary vyzbrojenej francúzskou teóriou postštrukturalizmu.

[Kraus, Chris: I Love Dick. 1. vyd. Prel. Pavel Černovský. Praha : Tranzit, 2018. 216 s. Z angl. orig. I Love Dick. Navigace. ISBN 978-80-87259-42-9.]

Vyšlo v Kapitáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Postštruktúrna Bovary. In Kapitál. ISSN 2585-7851, 2018, roč. 2, č. 12, s. 31.