20. decembra 2018

Reportérka európskeho formátu


Irena Brežná je často označovaná za slovensko-švajčiarsku autorku, no v knihe Postrehy emigrantky dokumentuje, ako sa jej identita, či už jazyková, etnická alebo občianska, vyplývajúca z uvedeného jednoducho znejúceho popisku, formovala komplikovane v konfrontácii s dejinnými udalosťami, ktoré jednotlivec zväčša ovplyvniť nemôže. Aj rok 1968 bol takým.

Práve zmaturovaná dievčina však mala spolu s rodinou šťastie. Útekom do západnej Európy sa vyhla nevyčísliteľným škodám na obyvateľstve Československa zapríčineným Sovietmi riadenou okupáciou a zároveň pochopila, ako bolo nezrealizované dubčekovské heslo socializmus s ľudskou tvárou trefné, lebo nepriamo odpovedalo, že ten predchádzajúci ju „mal obludnú“ (s. 12). Hoci éru vykonštruovaných procesov a šikanóznych perzekúcií predchádzajúceho decénia nikdy nezažila osobne, jej rodičia áno, v detstve napríklad bytostne pocítila matkino zatknutie, letmo sa naň rozpomínajúc v úvodnom texte knihy venovanom Pražskej jari. Koniec koncov, túto tému predne spracúva už v skoršom románe Na slepačích krídlach.

Ale ani krajina helvétskeho kríža nie je vykreslená ideálne cez zvyčajný filter úspešných makroekonomických indexov, veď iba volebné právo žien legalizovala na federálnej úrovni až tri roky po Brežnej príchode do nového domova v Bazileji. Autorka ju charakterizuje podľa chrestomatie česko-slovenskej literatúry a tiež po nej pomenovanom filme Bernarda Šafaříka Das kalte Paradies, teda chladný raj: „Švajčiari, ktorí nás tak nadšene vítali, sa v každodennom styku správali k cudzincom nedôverčivo.“ (s. 40). Miestna nátura sa tak prelína s izolacionistickým konzervatívnym nacionalizmom.

A to je krôčik od rasizmu, možno nie vždy vo vulgárnej podobe, avšak nezriedka latentnej, v princípe rovnako primitívnej, ktorý ako matka duplicitne vníma prostredníctvom svojho potomka afrického pôvodu. Farba kože sa stáva jeho stigmou od najranejšieho veku, počnúc komplimentmi typu „rozkošný černoško“ (s. 64) po narážky končiace „u opíc“ (s. 70). List synovi preto patrí k Brežnej najintímnejšiemu vyznaniu, najdôvernejšej spovedi, žiaľ, neustále aktuálnej, napriek tomu, že bola písaná tesne pred nežnou revolúciou. V inom texte z toho istého obdobia cez pozorovanie slovenskej society priliehavo postihuje biely suprematizmus vo všeobecnosti: „V kolektívnej myšlienkovej výbave niet priestoru pre individuálny vzťah k cudzincovi z tzv. tretieho sveta. Sveta, voči ktorému panuje desivý nezáujem.“ (s. 91).

Autorkino curriculum vitæ podopreté akademickým vzdelaním v oblasti filozofie, psychológie a slavistiky zhodnocuje ešte ľudskoprávny aktivizmus v rámci mimovládnej organizácie Amnesty International. Počas tejto spolupráce bola v kontakte s rodným východným blokom a jeho disentom. V prejave na Stredoeurópskom fóre v Bratislave z roku 2010 sa spätne poďakovala hrdinskému činu ruskej skupinky protestujúcej na Červenom námestí bezprostredne po obsadení bývalého československého štátu vojskami Varšavského paktu, za čo sa im režim vedený Leonidom Iľjičom Brežnevom odmenil v jednom prípade vylúčením z univerzity, v ostatných väznením na psychiatrii alebo v pracovnom tábore. Svoju reč v závere zosúčastňuje: „Keď kritizujeme spoločenskú situáciu len v kuchyni a krčme, prenechávame verejný priestor tým, ktorí ho môžu zničiť.“ (s. 28).

Časť textov sa napokon zaoberá i postkomunistickým tragédiám. V najrozsiahlejšom z nich, Krstný otec Ďalekého východu, formou beletrizovanej reportáže prináša obraz skorumpovaného Ruska dusiaceho sa v chápadlách Bratvy, vlastnej verzie mafie s prísnou štruktúrou a etikou, ktorá sa rodila v tvrdých podmienkach stalinistických gulagov. V iných sa Brežná vracia k svojej novinárskej špecializácii na čečenské vojny a vôbec geopolitiku severokaukazského regiónu, vzdáva hold Anne Politkovskej, zavraždenej investigatívnej žurnalistke otvorene píšucej „o monštrách ako Ramzan Kadyrov“ (s. 163) a kritizujúcej kabinet Vladimira Putina.

No napriek náročným témam knihu žánrovo určuje podmet v jej názve, onými postrehmi sa myslia najmä kratšie publicistické Eseje, prózy, reportáže, ako znie podtitul, ktoré vznikli medzi rokmi 1981 a 2017 prevažne pre periodiká v nemeckom jazyku. Táto zbierka v závere preto vyvoláva hlad preniknúť hlbšie do nadhodených problematík. Autorka tvrdí, „písanie sa ma zmocňuje“ (s. 99), takisto to ale platí smerom k cieľovému čitateľskému publiku, lebo jej vycizelovaný poetický štýl ohmatáva nepríjemné skutočnosti a rázne odhaľuje faloš, personálnu aj organizovanú.

Z hľadiska slovenského literárneho života prináleží Brežnej ojedinelé miesto; reprezentuje totiž krajanskú enklávu, ktorá vehementne odmieta ľudácky historizmus a bez obalu strháva jeho masku. V pamfletickom profile Kariéra hochštaplera celú túto pokútnu paranárodnú tradíciu stelesňuje groteskná postava samozvaného profesora Jozefa M. Rydla, bývalého poslanca za slotovskú SNS. Na jednej strane „popiera akúkoľvek vinu Jozefa Tisa za transporty“ (s. 184), na druhej poslal svojej „desaťročnej dcére Geneviève pohľadnicu so stoporeným penisom“ (s. 183), nehovoriac o podvode s poberaním invalidného dôchodku, krádežiach vzácnych originálov z knižníc či obvinení z pokusu zavraždiť manželku. Autorkina kariéra, naopak, ponúka úprimnosť, profesionalitu a nenásilný zápas o spravodlivú a tolerantnú spoločnosť.

[Brežná, Irena: Postrehy emigrantky : Eseje, prózy, reportáže. 1. vyd. Bratislava : Aspekt, 2017. 240 s. ISBN 978-80-8151-061-8.]

Vyšlo v Glosolálii.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Reportérka európskeho formátu. In Glosolália. ISSN 1338-7146, 2018, roč. 7, č. 4, s. 222.