2. novembra 2020

Vraj surrealizmus pretkaný s históriou

Noémi Bogyó publikovala svoj románový debut Slepé škvrny pôvodne v maďarčine vo vydavateľstve Kalligram a o pár rokov neskôr, už pod značkou Lindeni knižného domu Albatros Media, vyšiel aj v slovenskom preklade, symbolicky – k tridsiatemu výročiu nežnej revolúcie, ktorá tvorí jeho východiskový bod. Napriek tomu, že vznikol v národnostnomenšinovom prostredí, jeho spracovanie sa prirodzene integruje do dejín majoritnej kultúry, lebo neobsahuje príznakové odkazy na lokálne etno-jazykové reálie. Takáto snaha o neutrálnu výpoveď je však niekedy na škodu, keďže skúsenosť jednotlivca zo špecifickej komunity, môže byť oveľa pozoruhodnejšia než tá, ktorá v spoločnosti bežne prevláda. Autorka, samozrejme, nemá povinnosť automaticky reflektovať v diele svoj pôvod, hoci na politickú scénu počas novembrových udalostí vstupovali i tieto záležitosti.

Univerzalizujúca platnosť jej textu sa primárne opiera o veľké literárne inšpirácie, či je to „kafkovský dialóg absurdnej situácie“ (s. 35), v ktorej sa ocitá protagonista Adam, alebo vo všeobecnosti „existencializmus“ (s. 45), prestupujúci myšlienkovými pochodmi jednotlivých postáv, najmä Sofiiným denníkovým záznamom. Už z uvedeného je zjavné, že skutočnosť, zakotvená v konkrétnom čase a priestore, bude len modernistickým laboratóriom pre bytostné poryvy a pnutia, s artistnou manierou pri modelovaní charakterov: „Čítal som Tolstého, Bulgakova, Borgesa aj Hrabala. [...] Iba toho, kto býva vo mne, som nedokázal spoznať dvadsaťjeden rokov.“ (s. 65). Spomínané vplyvy na poetiku zároveň odhaľujú Bogyóine nenaplnené umelecké ašpirácie.

Písať o osudoch obyčajných ľudí, ktorí sú konfrontovaní mašinériou moci, obzvlášť ak ide o komunistické Československo, je pomerne náročné, pretože kvalitatívne sa dá porovnávať minimálne s defilé bohatej disidentskej tvorby po pražskej jari. Z tohto hľadiska je autorkin príspevok k téme úplne zbytočný a neprináša žiadne nóvum. I keď sa v úvode objavuje zaujímavé dejové zauzlenie, príbeh sa napokon veľmi rýchlo rozpadá v nefunkčných pokusoch múzicky ozvláštniť celú kompozíciu, skáčuc medzi personalizovaným a vševediacim rozprávaním, beletrizovanými zápiskami a v neposlednom rade imaginárnou komunikáciou Mo-c‘a, Aristotela, Platóna, Filippa Brunelleschiho, Giambattistu della Porta, Johannesa Keplera, Louisa Daguerra a Johannesa Zahna, zakliatych v sovietskom fotoaparáte Zenit.

Menej je niekedy viac, a tak cesta introvertného študenta maľby Adama, nešťastne zamilovaného do nemej poslucháčky atómovej fyziky a kybernetiky Heleny, ktorý sa po jej nečakanej emigrácii za železnú oponu dostáva pod drobnohľad Štátnej bezpečnosti, až s ňou podpíše spoluprácu, nespeje vôbec nikam. Potenciál napísať plodnú psychologickú drámu mladého človeka, podrobeného totalitným zriadením, sa stratil v Bogyóiných sebavedomých ambíciách používať postupy odpozerané z prózy svetového formátu. Takéto prvoplánové zahusťovanie románu očividne strojenou štylizáciou v konečnom dôsledku značne narušilo jeho formálnu aj obsahovú zložku a vôbec vzájomnú súvislosť medzi nimi. Napríklad samotné rozdelenie kapitol podľa štyroch ročných období referuje na husľové koncerty Antonia Vivaldiho, ale bez jasného prepojenia s textom, pričom kniha je popravde rozpoltená len medzi epizódy smerujúce k zmene režimu a pohľad na hrdinov s približne desaťročným odstupom.

Práve záverečné časti LetoJar sú ukážkou, ako autorka nezvládla zvolený epický žáner. Dikciou totiž, na rozdiel od vyumelkovanej Zimy a Jesene, zrazu vstupuje do všednej sentimentálnej produkcie, v ktorej nechýbajú šokujúce, priam mydlovooperné obraty, za všetko neočakávaný návrat Heleny: „Absolvovala som zopár psychoterapeutických sedení, podarilo sa mi spracovať traumy z útleho veku a naučila som sa hovoriť.“ (s. 284). A akoby čitateľské rozpaky nestačili, k Adamovmu mimoriadnemu talentu taktiež niet čo dodať: „prirovnávali ho k Dalímu a Picassovi“ (s. 279). Nepatrí sa síce spojlerovať, ale predsa sa treba ešte pripraviť na tragickú autonehodu a potomka z utajeného tehotenstva.

Najhodnotnejšie pasáže sa tak udržiavajú v linke od výsluchu po ideologicky vyprázdnenú komunikáciu s agentom Blažekom: „My sme strážcovia, ktorí bdejú, kým pracujúci ľud spí.“ (s. 61). No ústredný charakter odmieta kooperovať a kŕmi svoju supervíziu „nezmyselnými hláseniami“ (s. 158). Je preto nepochopiteľné, prečo z neho nakoniec Bogyó spravila notorického alkoholika, rozorvaného pre údajne hriešnu a zradcovskú minulosť: „Kto som bol a čím som sa stal?“ (s. 252). Strach, že „si môže kadekto listovať v spisoch“ (s. 272) a nájde v nich prekvapivý podpis, nevykreslila dostatočne vierohodne, ale skratkovito a silene.

Keď som privrel oči, nevedel som si vybaviť jej tvár, stačila však myšlienka a moje slabiny sa prebudili zo spánku Šípkovej Ruženky.“ (s. 29). I takáto ťarbavá obrazotvornosť poukazuje na autorkine slepé škvrny, vlastné kognitívne sploštenia, ktoré jej bránia vidieť toľko rukopisných nedostatkov. Otázkou tiež zostáva, ako mohli prejsť cez serióznu redakciu s profesionálnym zrakom. Román následkom toho môže svoju historickú, spoločenskú a surreálnu rovinu iba predstierať reklamným popisom na zadnom obale. V skutočnosti ponúka štýlovo nevyvážený melodramatický zážitok s neplánovane vtipnými retro scénami: „Helena zamyslene prežúvala rožok, ktorý si namáčala do tresky s majonézou, naloženej do bieleho papierového pohára.“ (s. 10). Dodatočne si možno predstaviť, že ju zapíjala žltou malinovkou.

[Bogyó, Noémi (2019). Slepé škvrny. Bratislava: Lindeni. 288. ISBN 978-80-566-1360-3.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2020). Vraj surrealizmus pretkaný s históriou. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 10, s. ?-?).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára