20. mája 2021

Zbierka feministických literárnych kontemplácií

Názov knihy Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika od Stanislavy Chrobákovej Repar odkazuje na spojenie, ktoré sa objavilo v eseji Smiech Medúzy (Le Rire de la Méduse, 1975), jednom z fundamentálnych a konštitutívnych textov feministického myslenia. Teoretička francúzskej postštrukturálnej školy Hélène Cixous ním metaforicky upozornila na problematiku rodovej identity, neviditeľnú pre normatívnu androcentrickú alebo skôr – derridovsky povedané – falogocentrickú kultúru čierneho písma, oficiálneho diskurzu spoločenských dejinných pohybov, a nabáda na kritické uplatňovanie ženského modu metódou takzvaného písania telom. Uvedomenie jazykového diktátu a jeho odmietnutie predstavuje hľadanie nových možností (seba)vyjadrenia a súčasne otvára priestor vymaniť sa z tradicionalistických ontologických štrukturácií kategórií rodu a sexuality.

Chrobáková Repar na základe tohto impulzu vo svojej publikácii sumarizuje analýzy, interpretácie a reflexie, ktoré vytvárajú prierez jej odbornou recenznou činnosťou od roku 2000, či už vo forme časopiseckých príspevkov, alebo knižných doslovov. Tie napokon rozdeľuje do sekcií Hard a Soft, pričom v prvej uvažuje nad tvrdšími nefabulárnymi textmi a v druhej sa  zameriava na mäkšie beletristické žánre.

Hoci autorka v podnázve uvádza terminologickú diferenciu „medzi feministickou kritikou (ako kritikou mužských výkonov z feministických hľadísk) a gynokritikou“ (s. 20), sama ju však v spomínanom predhovore paradoxne odmieta, s tým, že ide o „umelé a neživotné“ (tamtiež) rozdelenie. Možno bolo potom vhodnejšie zvoliť iný prístup, ktorý by koncepčne nekolidoval s tým uplatňovaným. Na dovysvetlenie: pojem gynocriticism v originálnom znení, zavedený americkou literárnou vedkyňou Elaine Showalter, pomenúva komplexné štúdium autoriek prostredníctvom emancipovaného feminínneho vedomia, ignorujúc kanonizovanú mužskosť, teda jej mocenskú pozíciu neutrálneho východiskového bodu voči ženskému, akoby len dodatočnej príznakovej derivácii, s cieľom zmapovať nové semiotické eventuality.

Časťou Hard Chrobáková Repar voľne nadväzuje na svoj predhovor, „v dialogickom vzťahu“ (s. 11) komunikuje s jedenástimi filozofickými publikáciami a nevyhýba sa ani ostrejšej polemike, ako napríklad s tézami niektorých teoretičiek zo zborníka Feminizmus/my pre začiatočníčky/kov (Feminizem/mi za začetnice/ke, 1999), ktorý zaznamenáva besedu pri okrúhlom stole na festivale Mesto žensk (Mesto žien) v Slovinsku. Autorka, znalá tohto prostredia, vďaka osobnej i profesijnej spätosti s ním, týmto spôsobom ponúka obohatenie pre domáci výskum, nahliadnuc do jazykovo menej prístupných debát v blízkom geografickom okolí.

Preto neprekvapí, že ďalší príspevok o monografii Panství člověka a touha ženy (2002) od Pavla Baršu je vlastne dodatkom k jeho vydaniu v tejto krajine. Prípadne sa nedá nevšimnúť si, napríklad pri debate s bestsellerom Jej vlastný život (Spinster: Making a Life of One's Own, 2015) od Kate Bolick, ako kontrastívne dopĺňa číro anglosaský kontext o odmietaní sobáša a tradičných manželských rol špecifickými reáliami. Za všetko zaujímavá historická marginália: „Mladé slovinské ženy [...] hojne opúšťali svoje domovy a vyberali sa loďkou cez more do vzdialenej egyptskej Alexandrie, už pomenej do Káhiry, za zárobkom. [...] Život v rozvinutej mestskej (multi)kultúre ich zlákal, hoci často ostávali single, nevydaté“ (s. 131 – 132). Azda sa však hodilo pri pôvodnej téme uvedomelého starodievoctva u vybraných amerických literátok z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia nezabudnúť na slovenskú realistickú prozaičku Timravu.

Odhliadnuc od úvahy nad rozpravou O starnutí: Revolta a rezignácia (Über das Altern: Revolte und Resignation, 1968) od Jeana Améryho, ktorá sa ako jediná do výberu Chrobákovej Repar dostala neoprávnene, keďže v nej autorka nepredostiera rodové perspektívy, priestor tiež získavajú Zdeňka Kalnická, Etela Farkašová, Pavla Frýdová a Jana Cviková. Práve monografiu poslednej menovanej Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre (2014) treba špeciálne vydvihnúť ako jedinečný angažovaný akademický výstup, lebo po „prvýkrát podrobuje systematickému skúmaniu a vyhodnocovaniu nielen cudzie podnety a myšlienkové hnutia, ale aj našu ‚domácu‘ tradíciu“ (s. 101).

Dve tretiny knihy sú tak vo všeobecnosti ukážkou zrelej a zručnej rekognoskácie teoretického terénu neprivilegovaných identít a argumentácie proti scientisticky sa tváriacej myzogýnii, ako v prípade demaskovania koncepcie tretej ženy, vskutku „manipulácie s feminizmami“ (s. 136) predvedenej filozofom a sociológom Gillom Lipovetským.

Ostatnú časť označenú ako Soft tvoria sondy do konkrétnych diel nielen slovenských autoriek, akými sú Mila Haugová, Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová, Jana Pácalová, Jana Juráňová, Irena Brežná, Jaroslava Blažková alebo Anna Snegina, ale i silných medzinárodne rezonujúcich mien ako Wisława Szymborska, Svetlana Makarović, Sylvia Plath, Olga Tokarczuk, Suzana Tratnik a Dubravka Ugrešić. Dokonca sa medzi ne vplietla aj svetoznáma mexická výtvarníčka surrealizmu a magického realizmu Frida Kahlo vďaka výberu z jej súkromnej korešpondencie a denníkových zápiskov. Znalému oku však určite neušiel fakt, že medzi týmito ženami postmoderne parazituje gynonym Michala Habaja obvineného z nadbytočnej sabotáže sexizmom: „Prečo musela Snegina skĺznuť z počiatočného sociálno-kritického, pomerne civilného tónu [...] a ľahko zábavného odstupu [...] cez dávkovanú melanchóliu a polodekadentnú literárnu štylizáciu až k lacnému naháňaniu stereotypných rodových ikon [...] či simulovaniu plytkosti svojej doby [...], k podsúvaniu ufňukaných lyrických básničiek so zlými rýmami a treťotriednou metaforikou“ (s. 179 – 180).

Vo svojej zbierke literárnych kontemplácií sa Chrobáková Repar sústreďuje na „rodovú líniu“ (s. 33), na tie osoby, ktoré ju zreťazujú, veď autorka sama ju z pozície špecialistky „výrazne kultivuje“ (s. 164), použijúc jej vlastné slová na označenie Haugovej poetiky. I z toho dôvodou je potrebné oceniť tieto (post)feministické metodologické počiny, obzvlášť v kulturálnych vedách na Slovensku, kde je ich etablovanie ešte aj na začiatku dvadsiateho prvého storočia v neustálom procese a zároveň pod silnejúcou dezinformačnou kampaňou zo strany cirkevno-politických záujmových skupín – tých falických hierarchií, pre ktoré je oslobodený ženský rozmer zámerne „často bagatelizovaný a zamlčiavaný“ (s. 23) a všetky jeho snahy o zrovnoprávnenie „podceňované pre svoju previazanosť s telesnosťou“ (tamže).

[Chrobáková Repar, Stanislava (2019). Bielym atramentom. Banská Bystrica: Literárna bašta. 344 s. ISBN 978-80-9944-00-9.]

Vyšlo vo Fraktáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Zbierka feministických literárnych kontemplácií. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2021, roč. 4, č. 2, s. 170-176.

2 komentáre:

  1. Azda Dubravka Ugrešić. Takisto ušiel preklep (post)feminitické.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za upozornenie, v tlačenom vydaní to bolo v poriadku.

      Odstrániť