25. júna 2021

Literatúra à la Evelyn

Bezprostredné uvažovanie nad knihou Eklektik Bastard otvára otázku jej generačnej výpovednosti, ktorá vyplýva aj z faktu, že už incipit úvodnej poviedky Metabolizmus sa sústreďuje na postavu „po tridsiatke“ (s. 7). Hoci sa samotná autorka Ivana Gibová verejne vyjadrila, že takýto všeobímajúci zámer nemala, vekovo nielenže patrí do tejto mileniálnej či ypsilonovej kohorty, ale ju i podpichovačne konfrontuje s hodnotovým nastavením a navyše v konkrétnom dobovom časopriestore.

Bratislava sa tak na začiatku nového tisícročia stáva simulakrálnou kulisou, v ktorej sa odohrávajú malé osobné príbehy, viac-menej ovplyvnené sociálno-ekonomickým chodom sveta. Simona zo spomenutého textu síce „vie, kto je Schopenhauer“ (s. 10) – aspoň si to myslí –, no pomýliť sa a povedať prvotne „Damoklov dar“ (s. 17) namiesto danajského skôr svedčí o formálnom vzdelaní než skutočnom intelekte, k čomu sa aj priznáva: „ja som študovala estetiku, neviem, čo som si tiež od toho sľubovala“ (s. 16). Gibová teda obdobným spôsobom – pomocou situačnej a skečovej komiky – pranieruje západnú civilizačnú vyprázdnenosť: „deti v Afrike nemajú čo jesť a ona si zadrbe pol manga na raňajky a druhá polka jej zhnije, lebo jej nevlezie do kalorického príjmu“ (s. 11). Bulimická porucha hlavnej hrdinky, pravdaže, nemá byť cieľom zosmiešnenia, zastupuje však maniakálnu obsesiu sebou samým, ktorá je organickým hnacím prvkom súkolia konzumizmu: „odporúčali orechy a semená a olivové oleje, takže prvý nákup bol megalomanský útok na zeleninový trh, potom na obchod so zdravou výživou“ (tamtiež).

Poviedka Korporát napokon potvrdzuje ironizovanie neoliberálnych pomerov. Kristína „vytiahla kartičku a prešla fašistickým turniketom, cestou na dvanáste si vo výťahu opakovala, že je všetko v poriadku“ (s. 103). Napriek tomu sa pýta na významovú relevantnosť takéhoto zamestnania: „päť hodín naozaj pracujem a potom zvyšných sedem fajčím, pijem kávu a hrám solitéry na compe“ (s. 124). Odpoveďou je kolegova rada, ako si pragmaticky vyplniť čas: „každý deň niekoľko hodín stojím pri kopírke alebo niečo tlačím a potom to niekoľko ďalších hodín skartujem“ (s. 125). Takáto karikatúra postindustriálnej globalizovanej spoločnosti je kritikou devalvovania ľudského života cez limitovanú optiku produkcie zisku. Autorka ale k tejto téme neponúka angažovaný príspevok, je iba uvravenou pozorovateľkou pertraktovanej reality, ktorú transformuje do expresívnych modelových okolností.

Ich amplifikácia sa uskutočňuje prostredníctvom hektického toku slov, výrazne hovorových a subštandardných, až evokuje scénky z vystúpení v domácich standupových šou. Nie je, samozrejme, sporným funkčné používanie vulgárneho jazyka, zdá sa ale, že Gibová sa naň nadbytočne koncentruje tým, že ho kvázi cenzuruje, akoby mali byť spojenia typu „oblečený ako ch*uj“ (s. 10), „tlsté single p*iče s kariérou“ (s. 21) či „vnučka k*urva“ (s. 68) miestom, kde má nasledovať smiech a aplauz obecenstva. Poetologicky sa preto približuje väčšmi k instazabávačke Evelyn, pričom inherentne má nenaplnený analytický potenciál Ivany Dobrakovovej. Za touto stratégiou popularizácie sa pravdepodobne nachádza autorský kalkul osloviť floskulovitým a frázistickým humorom, kamuflovaným cringe comedy a cynizmom. Je to azda pozostatok postmodernej anestetiky, oslabujúcej a umŕtvujúcej senzitivitu tvorivosti. Tento aspekt taktiež podčiarkujú insitné komiksové ilustrácie, doplnené o mémové hlášky ako: „ja môžem jebať takú filharmóniu, v ktorej účinkuje jamrich“ (s. 71).

Gibová z uvedených dôvodov dokáže udržať pozornosť cieľovej čitateľskej skupiny. Okrem toho môže upútať i kompozičnou stránkou, v ktorej nejde o klasickú zbierku samostatných próz, ale o ich voľne prepojenú sieť s navzájom sa križujúcimi charaktermi. Vizuálne spracovanie zároveň získava vlastnosti intermezza, vtipnej vsuvky revitalizujúcej literárnu zložku a aktívne pôsobiacej na dej. Vďaka tomuto efektu sa darí autorke zakrývať jednorozmernosť rukopisu. Prekvapujúco, Michal Tallo naletel tejto hre a v Knižnej revue (č. 2/2021) na ňu uverejnil ódu presiaknutú superlatívmi. No najzvláštnejšie vyznelo, že sa v tomto kontexte zmienil o kategórii autenticity, pretože tá by mala prirodzene emitovať z diela a v tomto prípade celkovo absentuje. Zrejme pod ňou nesprávne pochopil nadhodené makety reálií v podobe bistra Vanesy, poznámok o hipsteroch, vegánstve alebo čerpaní hypotekárneho úveru, eventuálne ešte provincionalizmu: „Po ôsmich rokoch sa vrátil na Slovensko a ako správny východniar sa usadil v Bratislave.“ (s. 48).

Možno konštatovať, že Gibová načrtla zásadný problém svojej doby – povrchnosť, sama je však jej obeťou. Badať to v komodifikácii uchopenia posudzovaných javov, ktorej súčasťou je práve Tallom nepostrehnutá konformná satirizácia tranzitologického diskurzu: „tu na lazoch už ženy nemajú vagínu, ony majú ióni a v zime chodia meditovať do Thajska“ (s. 57). Treba zdôrazniť, že ide vlastne o konvenčné mainstreamové rebelantstvo, prítomné v akejkoľvek „polodiskusnej fejsbukovej zábave“ (s. 161). Autorka a vydavateľ si to zjavne uvedomujú, ináč by v zadnej časti obalu neboli odtlačené slovníkové výklady pojmov eklektizmusbastard, kde sa napríklad uvádza „utvorený mechanickým, netvorivým zlúčením nesúrodých prvkov“ a „niečo nesystémovo, zle urobené“. Niet čo dodať, len ak jednoznačný súhlas s lexikografickou výstižnosťou.

[Gibová, Ivana (2020). Eklektik Bastard. Bratislava: Drewo a srd; Vlna. 168 s. ISBN 978-80-89550-64-7.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Literatúra à la Evelyn. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 4, s. 56-57).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára